Analytik Róbert Chovanculiak z INESS sa pustil do polemiky s názorom analytika Michal Rehúša z Centra vzdelávacích analýz, ktorý tvrdí, že štrajky fungujú. Rehúš svoje tvrdenie postavil na údajoch, vychádzajúc z pozitívneho vplyvu kolektívnych akcií na kvalitu zamestnaneckého prostredia, vrátane platového ohodnotenia.
Analytik INESS, tak ako veľakrát predtým, použil vo svojom v texte zavádzajúce argumenty. V jeho článku nájdeme viacero zavádzajúcich a nepravdivých tvrdení, ktoré si rozoberieme nižšie.
Viac o prístupe analytikov INESS k pravde a dátam si môžete prečítať tu: Slovenské skúsenosti s neoliberalizmom
Vedecká štúdia dokázala, že…
Podľa tvrdení Róberta Chovanculiaka, nemá Michal Rehúš pravdu, čo dokladá odkazmi na štyri vedecké práce. Tento jeho postup je problematický vo viacerých rovinách.
Prvá, najdôležitejšia rovina, je fakt, že zatiaľ čo Rehúš sa pozerá na vplyv kolektívnych akcií (vrátane štrajkov) na zamestnanecké prostredie pedagógov a ich mzdové ohodnotenie, tak analytik INESS mu kontruje, že to tak nie je, lebo on našiel vedecké štúdie, ktoré zistili negatívny vplyv štrajkov na žiakov. Samozrejme, že aj dopady na žiakov sú dôležité, no aj keby mal analytik INESS pravdu, tak to nijako nespochybňuje Rehúšove tvrdenie. Takže v tomto kontexte ide o prvé vážne zavádzanie.
Druhou rovinou je, že pokiaľ ide o empirický výskum, málokedy si môžeme dovoliť silné tvrdenia typu „Dokázali sme, že…“. Ak niekto tvrdí, že závery vedeckého výskumu sa dajú interpretovať ako všeobecne platné, tak buď zavádza, alebo vede nerozumie (obmedzená generalizovateľnosť). Čiže, tvrdenie, že závery analytikom INESS prelinkovaných štúdií z Belgicka, Argentíny, Juhoafrickej republiky a Kanady sú generalizovateľné aj v prípade Slovenska, ignoruje kontext.
Ďalšou problematickou rovinou v prístupe analytika INESS je fakt, že nespomenul to najdôležitejšie, čo vyplýva zo štúdií, ktoré použil. Negatívny dopad na žiakov v kanadskom Ontáriu mali štrajky, ktoré trvali viac ako 10 dní a kratšie štrajky nemali štatisticky významný vplyv na žiakov. V argentínskej štúdii sa vedci zamerali na štrajky, ktoré spôsobili, že žiaci na základných školách vymeškali pre štrajky za celú dobu štúdia na základnej škole v priemere 88 dní. Čiže, zase išlo o dlhodobé štrajky. Štúdia z Juhoafrickej republiky taktiež zistila negatívny vplyv štrajkov, zväčša na „chudobnejších školách“, kde učitelia štrajkovali v priemere 13,2 dňa. V belgickej štúdii sa vedci zamerali na polročnú vlnu štrajkov vo frankofónnom Valónsku (rok 1990), čiže, znova išlo o dlhodobé kolektívne akcie.
Negatívny vplyv štrajkov na rodičov, najmä matky, namerali vedci v argentínskej štúdii. Aj v tomto prípade však išlo o dlhšie štrajky.
Tu si treba položiť otázku, či sme na Slovensku niekedy v minulosti mali dlhotrvajúce štrajky. Najdlhší bol štrajk v bratislavskom Volkwagene, ktorý trval 6 dní a najdlhší štrajk v školstve v roku 2012 trval len 3 dni, pričom v realite väčšina pedagógov aj vtedy štrajkovala len jeden deň. Prípadne, hrozí, že na Slovensku budú štrajkovať zamestnanci školstva viac ako 10 dní, keď analytik INESS tu straší so štúdiami, ktoré hodnotia dopady dlhých štrajkov?
Ak teda Rehúš tvrdí, že štrajky fungujú, tak to robí na základe dát a on sám potvrdzuje, že: „Ukázalo sa, že žiacky výkon znížili štrajky trvajúce 10 a viac dní a aj to len v matematike a krátkodobo.“ Analytik INESS, tvrdí, že nemá pravdu a sám dodáva argumenty, ktoré Rehúšov postoj nevyvracajú, práve naopak, potvrdzujú. To je fakt veľmi zaujímavý prístup…
Kolektívne vyjednávanie a štrajky
Štrajk je krajné riešenie, ku ktorému sa pristupuje v prípade, že nefunguje kolektívne vyjednávanie, alebo neprináša požadované riešenia. Takže, najlepší spôsob, ako sa štrajkom vyhnúť, je kvalitný a produktívny sociálny dialóg a kolektívne vyjednávanie. Samozrejme, ani štrajk, ako taký, nie je a nemôže byť sám o sebe negatívom, pretože na kolektívnych akciách a štrajkoch vyrástla demokracia a súčasné sociálne výdobytky našej civilizácie.
Ak by mal analytik INESS naozaj záujem o diskusiu, tak by mohol priniesť porovnania, aký je podiel priemernej mzdy pedagogických zamestnancov na priemernej mzde v hospodárstve, alebo na priemernej mzde vysokoškolsky vzdelaných v ním spomínaných krajinách. To by možno plastickejšie poukázalo na problém ktorý tu máme a prečo je zvyšovanie miezd v školstve tak dôležitou témou na Slovensku. Ale o tom niekedy inokedy.
Ak sa pozrieme na fungovanie kolektívneho vyjednávania na Slovensku, tak dohodnuté kolektívne zmluvy pre verený sektor, pod ktoré spadajú aj zamestnanci škôl nie sú do dnešného dňa podpísané, nakoľko ich odmietajú podpísať zástupcovia samospráv, ktoré od štátu nedostali ani len prísľub, že zvýšené výdavky na platy zamestnancov školstva im budú kompenzované. A tu sa môžeme opýtať, či je potom na Slovensku skutočný záujem o fungujúce kolektívne vyjednávanie, alebo ani nie? A ak nie je kolektívne vyjednávanie prioritou, tak potom sa netreba čudovať, ak zamestnanci pristupujú k radikálnejším formám kolektívnych akcií – k protestom a štrajkom.
Regionálne príplatky
Analytik INESS vo svojom príspevku tvrdí, že v dôsledku vyjednávania učiteľských odborov: „dôjde k výraznému okliešteniu jedného dobrého a odvážneho opatrenia v oblasti odmeňovania učiteľov, ktoré sa politikom podarilo presadiť za posledné dekády. Hovorím o regionálnych príspevkoch. To je opatrenie, ktoré treba ešte výrazne posilniť a malo by hrať dôležitejšiu rolu v odmeňovaní učiteľov, aby sme zmiernili pokrivenie na trhu práce s učiteľmi.“
Tu si dovolím tvrdiť, že regionálne príplatky v školstve sú zlé riešenie. Potvrdzujú to aj viaceré štúdie, napríklad táto z Inštitútu vzdelávacej politiky, alebo táto. Regionálne príplatky sú zlá odpoveď na zle položenú otázku a vlastne aj z núdze cnosť, pretože ministerstvo sa snažilo dať pedagógom aspoň niečo, keď už nevedelo garantovať rast platov v školstve na úrovne, ktoré by boli dostatočne motivujúce. Argumentácia tým, že nedostatok učiteľov je len v bohatších regiónoch, a tak platy v školstve netreba riešiť v tých chudobnejších, je rezignáciou na riešenie regionálnych nerovností a regionálne príplatky takéto nerovnosti buď prehlbujú, alebo konzervujú.
Problémom regionálnych príplatkov bol aj fakt, že vlastne neriešili ani to, čo mali, pretože ich výška bola naozaj mizivá. V roku 2023 som k tejto téme napísal nasledovné: „Kto dostane vyšší príplatok? Učiteľka s hypotékou, učiteľ so zdedeným bytom? Učiteľka s trvalým pobytom v Bratislave, ktorá učí na škole v Galante, alebo učiteľ s trvalým pobytom v Galante, ktorý učí na škole v Bratislave?
Alebo si tento príklad naprojektujme do Košíc a Gelnice, kde sú ešte väčšie nerovnosti. Nehovoriac o tom, že mnohé školy majú detašované pracoviská v iných regiónoch.
Zavádzať regionálne príplatky k mzde v krajine s rozlohou 49-tisíc kilometrov štvorcových, kde bohatšie regióny priamo susedia s chudobnými, je nereálne. Takáto regulácia by medzi učiteľov priniesla zlú krv a účelové zmeny trvalých pobytov. A znova by sa zvýšila byrokratická záťaž.“
Všetko toto platí aj dnes a vlastne to potvrdila aj realita, keď ministerstvo navrhlo nahradiť regionálny príplatok, príplatkom, ktorý by zohľadňoval aj znevýhodnené sociálne prostredie alebo náročnosť práce pedagógov – čo je už logickejšia úvaha – ale stále to nerieši nízku, nemotivujúcu mzdovú úroveň v školstve. Tabuľkové platy v školstve sa začínajú pod hranicou minimálnej mzdy a nástupný plat pedagogických zamestnancov je doslova demotivujúci. Z tohto systémového nastavenia a celkového financovania školstva vyplývajú aj nedostatky v možnostiach riaditeľov odmeňovať za kvalitu a výkon.
Skutočný problém
Na rozdiel od štrajkov a regionálnych príplatkov, súhlasím s tvrdením analytika INESS, že problémom je zrušenie príspevkov na supervízorov. S tým sa nedá nesúhlasiť a je povážlivé, že ministerstvo k tomuto kroku pristúpilo, hoci ide o jednu z najdôležitejších podmienok úspešnosti kurikulárnej reformy. Aj tu však narážame na základný problém, ktorým je fakt, že systémovo sa snažíme zlepšiť školstvo (kurikulárna reforma), ktorého systém financovania bol dlhodobo na okraji reálneho záujmu politikov a zároveň sa o to pokúšame v prostredí, ktoré je finančne demotivujúce a nepriťahujúce talenty.
A pokrivená diskusia s ktorou prichádza analytik INESS je len symptómom dlhodobých trendov vo verejných politikách na Slovensku, veď keby ste sa tohto analytika opýtali, či súhlasí s tým, že na školstvo treba dávať´ aspoň priemer podielu HDP krajín EÚ, alebo či je potrebné posilňovať kolektívne vyjednávanie, tak asi by zásadne nesúhlasil – pretože podľa neho je potrebné verejné výdavky vždy len znižovať a odbory sú preňho zlé slovo.
Foto: OZ Odborový zväz pracovníkov školstva a vedy na Slovensku https://www.ozskolstva.sk/sk/Fotogaleria/protest-zamestnancov-skolstva-15-6-2022.alej