V televíznej reportáži nedávno zaznelo, že zamestnávatelia si „nie sú vedomí prepúšťania odborových funkcionárov“ a zároveň odmietajú návrh legislatívnej úpravy, ktorá by zaviedla potrebu súdneho súhlasu pri výpovedi zvolených zástupcov zamestnancov. Ak by bolo pravdou, že k prepúšťaniu odborárov nedochádza, prečo potom také silné odmietanie právnej ochrany, ktorá by túto prax mala ošetriť? Táto dvojaká rétorika je nielen nelogická, ale odhaľuje aj hlboké nepochopenie alebo vedomé popieranie reality.
Realita je totiž taká, že prípady prepustených odborových funkcionárov nie sú hypotetické ani ojedinelé. Naopak, ide o reálne, zdokumentované prípady, ktoré sú verejne dostupné a známe. Prepustenie zástupcu zamestnancov je v praxi často formou odvety za to, že si niekto dovolil postaviť sa za práva kolektívu. To nie je rovnováha. To je mocenský nátlak.
Narušená rovnováha?
Zamestnávateľská rétorika o „narušovaní rovnováhy pracovnoprávnych vzťahov“ pôsobí v tomto kontexte ako výsmech. Rovnováha totiž predpokladá aspoň základnú symetriu síl. No v skutočnosti sú dnes odboroví funkcionári, ktorí sa postavia proti nespravodlivým praktikám, neraz existenčne ohrození – prichádzajú o prácu, ocitajú sa bez príjmu a následne čelia vážnym problémom pri hľadaní novej práce. Nie preto, že by nemali kvalifikáciu či schopnosti. Ale preto, že ich predchádzajúca odborárska činnosť je pre mnohých zamestnávateľov „stigmatizujúca“. Trestajú ich za to, že si dovolili postaviť sa na stranu pracujúcich.
Ak má mať kolektívne vyjednávanie zmysel, musí byť chránené. A rovnako musia byť chránení tí, ktorí ho vedú – odboroví funkcionári. Zmyslom legislatívnej úpravy, ktorú odbory navrhujú, nie je „paralyzovať“ zamestnávateľa. Jej cieľom je len to, aby o zákonnosti výpovede rozhodoval nezávislý súd, a nie zamestnávateľ sám. Kto sa ničoho nezákonného nedopustil, nemá sa čoho báť.
Bez ochrany niet obrany
Odbory majú v spoločnosti nezastupiteľné miesto. Predstavujú nástroj kolektívnej obrany v prostredí, kde je jednotlivec slabý voči systému. Ich úloha nie je len historická. Aj dnes, v 21. storočí, zostávajú jednou z mála inštitúcií, ktoré reálne obhajujú záujmy zamestnancov – od spravodlivých miezd až po dôstojné pracovné podmienky.
Podobnú legislatívnu zmenu, akú dnes odbory navrhujú na Slovensku, urobili pred niekoľkými rokmi aj v Poľsku. Aj tam sa zaviedla povinnosť súdneho súhlasu pri výpovedi odborových funkcionárov. Výsledok? Žiadny Armagedon sa nekonal. Pracovno-právne vzťahy sa nezrútili, naopak – vyrovnali sa. Zavedenie elementárnej právnej ochrany neprinieslo chaos, ale posilnilo dôveru medzi zamestnancami a zamestnávateľmi. Slovensko sa preto nemá čoho báť – len tí, ktorí by chceli konať bez kontroly, majú dôvod na paniku.
Zákonná ochrana odborových funkcionárov pred svojvoľným prepustením nie je výsada. Je to minimálna poistka voči zneužívaniu moci. A jej odmietanie je len ďalším dôkazom, že niektorí zamestnávatelia sa obávajú nie „nerovnováhy“, ale straty úplnej kontroly.