Debata o automatizácii práce sa často redukuje na otázku, či roboty berú ľuďom prácu. Najnovší výskum však ukazuje, že v skutočnosti je to inak. V európskych krajinách automatizácia neničí zamestnanosť ako takú, mení však jej kvalitu – k horšiemu. A práve v tomto bode sa ukazuje, akú nezastupiteľnú úlohu zohrávajú odbory.
Rozsiahla štúdia zverejnená v odbornom časopise Industrial Relations analyzovala vývoj v trinástich krajinách EÚ v rokoch 2006 až 2018. Jej hlavné posolstvo je pre odbory mimoriadne dôležité.
„Rozširovanie priemyselných robotov neznižuje celkový počet pracovných miest, ale zvyšuje podiel neistých, dočasných a nútených atypických pracovných pomerov.“
Inými slovami – ľudia síce pracujú, ale čoraz častejšie bez istoty a stability. Zároveň sa potvrdzuje, že nie všetky technológie pôsobia rovnako. Digitálne technológie – softvér a databázy – zamestnanosť zvyšujú a kvalitu práce nezhoršujú. Problémom teda nie je technický pokrok ako taký, ale spôsob, akým je využívaný v prostredí slabého sociálneho dialógu.
Výsledky výskumu zistili, že robotizácia zvyšuje podiel nedobrovoľných atypických foriem zamestnania, predovšetkým pracovných pomerov na dobu určitú, ktoré firmy využívajú ako nástroj flexibility pri technologických zmenách. Inými slovami, robotizácia presúva riziká z podnikov na zamestnancov. Práca síce zostáva, no čoraz častejšie bez istoty, stability a perspektívy. A hoci sa štúdia pre dátové obmedzenia priamo nezaoberá nútenými živnosťami ani agentúrnym zamestnávaním, jej zistenia naznačujú, že rovnaký mechanizmus presúvania rizík sa v praxi môže prejavovať aj prostredníctvom týchto foriem prekarizácie, najmä v prostrediach so slabým kolektívnym vyjednávaním.
Odbory ako štít
Najdôležitejším zistením štúdie je fakt, že silné odbory dokážu výrazne zmierniť negatívne dopady automatizácie na pracovné podmienky. V krajinách s vyššou odborovou organizovanosťou je nárast dočasných a neistých foriem práce v dôsledku robotizácie podstatne slabší. Bez odborov by bol tento nárast ešte výraznejší.
Naopak, samotná zákonná ochrana (legislatíva) zamestnania, často prezentovaná ako hlavný nástroj ochrany pracovníkov podľa záverov štúdie nepostačuje. Výskum ukazuje, že prísnejšie pracovnoprávne predpisy samy osebe nedokážu zabrániť tomu, aby firmy presúvali riziká na dočasných a zraniteľnejších pracovníkov. Ochrana „na papieri“ bez kolektívneho vyjednávania jednoducho nefunguje.
Toto je silný argument proti tvrdeniam, že odbory sú prežitkom industriálnej minulosti. Práve naopak, v ére automatizácie sú odbory jednou z mála inštitúcií, ktoré dokážu brániť kvalitu práce.
Ako môžu odbory túto prácu využiť v praxi
Pre odborové hnutie má tento výskum veľmi konkrétne využitie.
Po prvé, poskytuje dôkazmi podložený argument, že automatizácia si vyžaduje silnejšie kolektívne vyjednávanie, nie jeho oslabovanie. Ak zamestnávatelia zavádzajú nové technológie, odbory musia mať právo hovoriť do foriem zamestnávania, dočasnosti zmlúv, pracovného času či prechodov medzi pracovnými pozíciami.
Po druhé, štúdia posilňuje argument, že boj za stabilné pracovné zmluvy je kľúčovou sociálnou témou digitálnej doby. Prekarizácia nie je vedľajším efektom technického pokroku, ale výsledkom mocenskej nerovnováhy na trhu práce.
Po tretie, ide o silný podklad pre verejnú politiku. Ak vlády hovoria o „digitálnej transformácii“, odbory môžu oprávnene žiadať, aby bola spojená s posilnením kolektívneho vyjednávania vo forme „(pro)sociálnej transformácie“, nie len s investičnými stimulmi pre firmy.
Technológia nie je neutrálna
Automatizácia sama o sebe nerozhoduje o tom, či budú pracovné miesta dôstojné alebo neisté. Rozhoduje o tom rovnováha síl medzi kapitálom a prácou. Tento výskum jasne ukazuje, že tam, kde sú odbory silné, technológie slúžia ľuďom a nie naopak.
Ak chceme, aby budúcnosť práce neznamenala budúcnosť neistoty, odpoveďou nie je brzdiť technologický pokrok. Odpoveďou je posilniť odbory, kolektívne vyjednávanie a hlas pracujúcich.
Foto: Pexels