V slovenskej verejnej diskusii už roky počúvame rovnaký príbeh. Zamestnávateľské zväzy, časť ekonomických analytikov aj niektorí politici opakovane varujú, že rast miezd – a najmä minimálnej mzdy – údajne ohrozuje konkurencieschopnosť, pracovné miesta a ekonomický rast. Podľa tejto logiky by krajiny s vyššími mzdami mali zápasiť s vyššími životnými nákladmi a horšou životnou úrovňou.
Dáta však ukazujú úplne iný obraz
Ak sa pozrieme na kumulatívny rast reálnych miezd medzi prvým štvrťrokom 2021 a prvým štvrťrokom 2026 v krajinách OECD, tak zistíme, že Slovensko patrí medzi asi tretinu štátov, kde reálne mzdy za celé obdobie stále nedosiahli úroveň spred inflačnej krízy. Inými slovami, slovenskí zamestnanci si dnes za svoju mzdu môžu kúpiť menej ako pred piatimi rokmi (obr. 1).
Obr. 1: Kumulatívna zmena reálnych miezd (1Q 2021 – 1Q 2026) v krajinách OECD
Zdroj: OECD 2026
Zatiaľ čo v krajinách ako Poľsko, Maďarsko, Slovinsko či Litva už reálne mzdy výrazne prevýšili predkrízovú úroveň, Slovensko zostáva pod bodom„nula“. To je mimoriadne nepriaznivý výsledok pre krajinu, ktorá už pred inflačnou vlnou patrila medzi štáty s nižšími mzdami v Európskej únii.
Politika nízkych miezd nikdy nebola reálnou ekonomickou stratégiou. Bola len pohodlnou výhovorkou, prečo nezvyšovať produktivitu a mzdy, no zároveň stratégiou, ako si zachovať stabilnú ziskovosť na úkor zamestnancov.
Prečítajte si aj analýzu: Minimálna mzda 2026: Primeranosť, konvergencia a ekonomické súvislosti. „Aj tak vyjde slnko“
Zároveň však treba poukázať na ešte dôležitejšiu skutočnosť. Slovenské domácnosti dlhodobo patria medzi tie, ktoré v rámci Európy vynakladajú najvyšší podiel svojich výdavkov na úplne základné životné potreby – potraviny, nealkoholické nápoje, bývanie a energie. Tieto položky tvoria dlhodobo skoro polovicu všetkých spotrebných výdavkov slovenských domácností, čo je výrazne viac než priemer EÚ a viac než vo všetkých ostatných krajinách EÚ. V tomto ukazovateli nás podľa dát Eurostatu prevyšuje len Severné Macedónsko, ktorého podiel základných výdavkov prevyšuje hodnotu 50 percent.
Obr. 2: Podiel výdavkov domácnosti na základné výdavky (potraviny, nealko, energie a bývanie) na celkových výdavkoch domácností
Zdroj: Eurostat, nama_10_co3_p3
To znamená, že slovenským domácnostiam zostáva podstatne menej peňazí na vzdelávanie, kultúru, rekreáciu, šport, úspory či investície do vlastného rozvoja. Nízke mzdy sa tak neprejavujú iba nižšou životnou úrovňou jednotlivcov, ale obmedzujú aj celkový rozvoj domáceho dopytu a ekonomiky.
Prípad Slovinsko
Obzvlášť zaujímavé je porovnanie so Slovinskom. Práve Slovinsko má v našom regióne najvyššiu minimálnu mzdu, najvyššiu priemernú mzdu aj najvyšší podiel minimálnej mzdy na priemernej mzde. Ak by boli tvrdenia o škodlivosti vyšších miezd správne, práve Slovinsko by malo patriť medzi krajiny, kde domácnosti zápasia s najvyšším podielom fixných výdavkov.
Realita je presne opačná. Slovinské domácnosti zo všetkých porovnávaných krajín (obr. 2) vynakladajú na potraviny, nealko, bývanie a energie najnižší podiel svojich výdavkov, dokonca hlboko pod primerom EÚ. Vyššie mzdy totiž neznamenajú, že základné potreby sú lacnejšie, ale že tvoria menšiu časť rodinného rozpočtu. Ľuďom zostáva viac financií na kvalitnejší život, úspory, vzdelanie detí či spotrebu s vyššou pridanou hodnotou.
Prečo stále obhajujeme neobhájiteľné?
Keď zamestnanec minie polovicu svojej mzdy na jedlo, nealko, bývanie a energie, nie je to dôkaz jeho nízkej produktivity, je to dôkaz zlyhania mzdovej politiky štátu aj zamestnávateľov.
Aj preto je čoraz ťažšie obhajovať slovenský model nízkych miezd ako recept na konkurencieschopnosť. Tento model nepriniesol ani rýchlejšiu konvergenciu, ani vyššiu produktivitu, ani vyššie investície. Naopak, udržiava vysoký podiel domácností, ktoré väčšinu svojich príjmov spotrebujú na základné existenčné potreby. Politika nízkych miezd nikdy nebola reálnou ekonomickou stratégiou. Bola len pohodlnou výhovorkou, prečo nezvyšovať produktivitu a mzdy, no zároveň stratégiou, ako si zachovať stabilnú ziskovosť na úkor zamestnancov. Napriek tomu časť zamestnávateľských organizácií a ekonomických analytikov naďalej vystupuje proti zvyšovaniu minimálnej mzdy. Často pritom ignoruje jednoduchú ekonomickú realitu – problémom Slovenska nie sú príliš vysoké mzdy, ale ich dlhodobé zaostávanie za produktivitou, životnými nákladmi aj úrovňou vyspelejších ekonomík.
Prečítajte si aj analýzu: Minimálna mzda 2026: Primeranosť, konvergencia a ekonomické súvislosti. „Aj tak vyjde slnko“
Skúsenosti krajín strednej Európy zároveň ukazujú, že vyššia minimálna mzda nemusí byť prekážkou hospodárskeho úspechu. Naopak, môže byť jedným z nástrojov, ako znižovať chudobu, posilňovať domácu spotrebu a vytvárať tlak na rast produktivity prostredníctvom inovácií namiesto lacnej práce. Keď zamestnanec minie polovicu svojich príjmov na jedlo, nealko, bývanie a energie, nie je to dôkaz jeho nízkej produktivity, je to dôkaz zlyhania mzdovej politiky štátu aj zamestnávateľov. Ak chceme, aby slovenské domácnosti prestali patriť medzi tie, ktoré musia takmer polovicu svojich výdavkov vynakladať na prežitie, nestačí hovoriť o konkurencieschopnosti. Potrebujeme hospodársku politiku založenú na raste produktivity, investíciách s vyššou pridanou hodnotou a spravodlivejšom rozdeľovaní výsledkov ekonomického rastu. Bez rastu miezd sa totiž nebude zvyšovať ani životná úroveň, ani odolnosť slovenskej ekonomiky.
Fotografia: Vitaly Gariev on Unsplash