Hoci sme sa za roky na Slovensku posunuli, o regionálnych rozdieloch hovoríme stále. Potvrdzujú to ekonomické dáta, sociologické výskumy, ale aj reálne skúsenosti ľudí, ktorí v daných regiónoch žijú. Najviac sú rozdiely citeľné vo výške platov a v pracovných príležitostiach. Práve to je dôvod, prečo väčšina Slovákov migruje za prácou ďalej, mimo svojho bydliska, najčastejšie z východu na západ. KOZ SR je za to, aby sa budúca vláda touto otázkou vážne zaoberala.
Pracovná migrácia nie je ojedinelý jav. Začala už v dávnej minulosti, pokračuje dodnes a zrejme sa ani nikdy neskončí. Cestovanie, ako aj odchod z rodného domova má pre mnohých ľudí, ktorí sa tak rozhodli, svoj dôvod a význam. Najčastejšie sú za tým lepšie sociálne a ekonomické podmienky na život, ako kvalitné vzdelanie, služby, rovnosť príležitostí, vyššie mzdy či väčšie uplatnenie na trhu práce. To nie sú zanedbateľné faktory. Všetky svojim spôsobom formujú a ovplyvňujú životy ľudí.
Spoločnosť Trexima, ktorá sleduje zamestnanosť, rast miezd a vývoj na trhu práce, robila nedávno prieskum, z ktorého vyplynulo, že v dôsledku výrazných ekonomických rozdielov medzi regiónmi sú ľudia často nútení hľadať si prácu mimo svoj okres. „Každý štvrtý zamestnanec na Slovensku býva v inom okrese ako pracuje. Pokiaľ sa rozhodne obetovať pohodlie domova, hľadá si čo najlepšie uplatnenie. Z týchto dôvodov až 60 % dochádzajúcich, prichádza do významných ekonomických centier. Konkrétne v Bratislave pracuje 31 % zo všetkých dochádzajúcich, v Košiciach 9 % a v Žiline 5 %,“ vyplynulo z prieskumu. Z prieskumu je tiež jasné, že nie všetky krajské mestá na Slovensku priťahujú pracovnú silu. Najhoršie sú na tom Trenčín a Trnava, za čo môže aj samotná blízkosť hlavného mesta.
Odborníci sa zhodujú, že regionálne rozdiely nevyriešime zo dňa na deň. Faktom zostáva, že pokiaľ sa budú ešte viac prehlbovať, do značnej miery narúšajú životné, rodinné a vzťahové väzby medzi ľuďmi. Sociológ a výskumník Daniel Gerbery v jednej z diskusií na túto tému upozornil, že „ľudia považujú za veľmi dôležité to, aby žili v správnom regióne. To znamená, že tie regionálne nerovnosti, ktoré tu máme, brutálne diferencujú životné šance.“
Nezastupiteľnú úlohu má aj pravidelné zvyšovanie minimálnej mzdy. KOZ SR stojí na strane zamestnancov, a to bez ohľadu na to, z akého regiónu pochádzajú a kde pracujú. Minimálna mzda by mala byť, podľa prezidentky KOZ SR Moniky Uhlerovej, v prvom rade dôstojná, inak povedané, že sa z nej bude dať aj dôstojne žiť.
Monika Uhlerová tiež zdôraznila, že „smerom k novej vláde bude naša aktivita smerovať k zvýšeniu percentuálneho určenia minimálnej mzdy z priemernej mzdy ako zákonom definovaného automatu, ak sa sociálni partneri nedohodnú inak. Budeme tiež požadovať urýchlený transpozičný proces európskej smernice o primeraných minimálnych mzdách v EÚ, vytvorenie a napĺňanie akčného plánu na dosiahnutie 80 percentného pokrytia zamestnancov kolektívnym vyjednávaním a kolektívnymi zmluvami. To bude mať priamy dosah na zvyšovanie miezd a platov zamestnancov na Slovensku.“
Analytik a riaditeľ Inštitútu pre výskum sociálno-ekonomických rizík Martin Halás vníma pracovnú migráciu najmä na príklade slovenských opatrovateliek. Tu je podľa neho problém najvypuklejší, keďže nám väčšina z nich odchádza pracovať za lepšie mzdy do susedného Rakúska, Nemecka či Českej republiky. Upozornil, že do budúcna musia samosprávy, ale aj štát urobiť v tomto smere patričné systémové kroky, pretože hrozí, že o zamestnancov v sociálnych službách prídeme úplne. Skonštatoval, že „ak by sa zaviedol príspevok na starostlivosť a dostávali by ho priamo príjemcovia a nie zariadenia, vzniklo by tak v regiónoch približne 25 tisíc pracovných miest aj pre opatrovateľky, ktoré máme v súčasnosti v zahraničí“.
Regionálne rozdiely budú vždy, čo je logické a prirodzené zároveň. Podstatné však je, aby neznemožňovali ľuďom prístup k lepším príležitostiam.