Svet možno stojí na prahu ďalšej energetickej a inflačnej krízy. Aspoň to tvrdia ekonómovia Isabella Weber a Gregor Semieniuk v článku Blíži sa celosvetová energetická kríza.
Autori upozorňujú, že nejde len o ropu. Napätie okolo Hormuzského prielivu pripomenulo, akou dôležitou tepnou svetového obchodu je tento región. Cez „Hormuz“ prúdia obrovské objemy ropy, zemného plynu, hnojív či ďalších strategických surovín z krajín Perzského zálivu do sveta. Zároveň však opačným smerom prúdia stroje, priemyselné technológie, spotrebný tovar, potraviny a ďalšie výrobky potrebné pre ekonomiky regiónu.
Ak by došlo k dlhodobému narušeniu dopravy, nešlo by len o problém dodávok energií, ale o narušenie globálnych dodávateľských reťazcov, ktoré by zasiahlo výrobu, obchod aj ceny po celom svete. Dôsledkom by neboli len drahšie pohonné hmoty. Drahšie by boli potraviny, doprava, priemyselná výroba, stavebníctvo či výroba polovodičov. Inými slovami, nejde výlučne iba o energetický šok, ale o šok na úrovni celého hospodárstva.
Netýka sa nás to?
„Hormuz“ nie je len energetický problém. Je symbolom toho, ako veľmi je moderná ekonomika závislá od globálnych dodávateľských reťazcov. Keď sa jedna z hlavných tepien tohto ekosystému upchá, dôsledky nepocítia len burzy a ropné spoločnosti, ale aj slovenské fabriky a ich zamestnanci.
Na Slovensku by sa možno niekto mohol utešovať, že ropu z Arabského polostrova nedovážame. To je však podobná ilúzia, ako bola predstava, že vojna na Ukrajine sa nás ekonomicky nebude týkať. Slovensko je jednou z najotvorenejších ekonomík na svete a je hlboko integrované do európskych výrobných reťazcov. Ak budú mať problémy nemecký priemysel, automobilky alebo chemický sektor, pocítime to aj my. Vyššie ceny energií a vstupov sa veľmi rýchlo premietnu do cien výrobkov a služieb, ale aj do tlaku na verejné financie, podnikové rozpočty a kolektívne vyjednávanie.
Práve tu sa dostávame k odborárskej perspektíve. Skúsenosť posledných rokov ukazuje, že keď príde externý šok, veľmi rýchlo sa objaví známy príbeh. Politici a časť ekonomických komentátorov začnú hovoriť o tom, že problémom sú príliš vysoké mzdy, sociálne opatrenia alebo údajne priveľké nároky zamestnancov. Oveľa menej sa však hovorí o tom, kto na kríze zarába.
Aj preto je mimoriadne aktuálne pripomenúť si štúdiu Rast cien kvôli rekordným ziskom. Štúdia Antona Marcinčina o inflačných tlakoch v rokoch 2022-2023 upozorňuje na jednoduchý, ale často prehliadaný fakt. Inflácia posledných rokov nebola len výsledkom rastu nákladov, ale aj rastu ziskových marží v niektorých odvetviach ekonomiky. Časť podnikov dokázala využiť neistotu a rast cien energií na ďalšie zvyšovanie cien a rekordné zisky. Zatiaľ čo domácnosti zápasili s rastúcimi účtami a poklesom reálnych príjmov, niektoré sektory ekonomiky zaznamenávali mimoriadne zisky.
Podobné závery pritom neformulujú len slovenskí analytici. Medzinárodný menový fond v roku 2023 upozornil, že rast podnikových ziskov sa podieľal na takmer polovici inflácie v eurozóne od začiatku energetickej krízy. K porovnateľným záverom prišla aj štúdia kolektív autorov z University of Greenwich, londýnskej King’s College a Nadácie európskych progresívnych štúdií (FEPS) z roku 2025, ktorá upozorňuje na významnú úlohu rastu podnikových ziskov pri energetickej a potravinovej inflácii. Ak príde ďalší externý šok, je preto legitímne pýtať sa, či sa nebude opakovať rovnaký scenár.
Inými slovami, skúsenosť z poslednej energetickej krízy ukazuje, že externé šoky automaticky neznamenajú len vyššie náklady, ale môžu sa stať aj príležitosťou na rast mimoriadnych ziskov v niektorých odvetviach ekonomiky. Ekonomická história pritom ukazuje, že otázkou nebýva, či kríza príde, ale kto zaplatí jej náklady.
A hoci je vo verejnej diskusii stále populárne tvrdenie, že infláciu poháňa najmä rast miezd, tak čím ďalej, tým viac empirických zistení potvrdzuje, že primeraný rast miezd nevedie k inflačnej špirále, naopak, rast miezd pomáha udržiavať domácu spotrebu a ekonomickú aktivitu, čím zmierňuje dôsledky externých šokov na hospodárstvo.
Privatizácia ziskov a socializácia strát?
Ak sa naplní scenár ďalšieho energetického šoku, existuje veľké riziko, že sa história bude opakovať. Straty sa budú socializovať a zisky privatizovať. Domácnosti budú platiť vyššie účty za energie a potraviny, zamestnanci budú počúvať, že musia byť pri mzdových požiadavkách zodpovední, štát bude zachraňovať ekonomiku z verejných zdrojov, ale časť veľkých hráčov opäť premení krízu na obchodnú príležitosť.
Nie náhodou autori článku Blíži sa celosvetová energetická kríza upozorňujú, že „cenové šoky sú zároveň šokmi v prerozdeľovaní bohatstva a bez aktívnych zásahov štátu môžu dramaticky zvýšiť nerovnosti“.
Pre odbory je preto dôležité neakceptovať jednoduché vysvetlenie, že za infláciu môžu mzdy. Externé geopolitické šoky nevytvára zamestnanec pri výrobnej linke ani zdravotná sestra či učiteľ. Ak sú príčinou rastu cien vojny, narušené dodávateľské reťazce alebo špekulatívne zvyšovanie marží, potom riešením nemôže byť znižovanie životnej úrovne pracujúcich.
Na záver stojí za zmienku ešte jeden zaujímavý koncept. Ekonóm Andrew Zuo píše o takzvanej „Ekonomike v tvare písmena K“. Ide o ekonomiku, v ktorej po kríze jedna časť spoločnosti smeruje nahor a druhá nadol. Bohatší a vlastníci kapitálu často z kríz vychádzajú ešte silnejší, zatiaľ čo väčšina domácnosti čelí rastúcim nákladom a neistote. V skutočnosti nejde o nový jav. Je to starý problém nerovnomerného rozdelenia nákladov a prínosov hospodárskeho vývoja, ktorý len dostal nové meno. Energetické a inflačné krízy pritom často urýchľujú práve tento proces – časť spoločnosti z nich vychádza ekonomicky silnejšia, zatiaľ čo druhá časť nesie neúmerne veľkú časť ich nákladov.