V slovenskej verejnej diskusii sa pravidelne objavuje výčitka, že odbory by sa nemali miešať do politiky. Že ich úlohou je vyjednať kolektívnu zmluvu, postarať sa o benefity pre členov a raz za čas zorganizovať protest. O daniach, štátnom rozpočte, minimálnej mzde, dôchodkoch, priemyselnej politike či zdravotníctve by vraj mali rozhodovať „odborníci“, ekonómovia a politici.
Problém je, že takáto predstava je založená na jednej veľkej ilúzii. Na predstave, že ekonomika je niečo podobné fyzike. Že existujú jasné nemenné zákony, ktoré treba iba správne vypočítať, a politika do nich nemá zasahovať.
Túto predstavu kritizuje ekonóm Jostein Hauge vo svojom texte Ekonómia je vo svojej podstate politická. Jeho hlavný odkaz je jednoduchý:
„Ekonomika nikdy nebola a nikdy nebude hodnotovo neutrálnou vedou. Vždy ide o rozhodovanie medzi rôznymi záujmami, hodnotami a predstavami o tom, ako má spoločnosť fungovať,“
A to je dôležitá správa aj pre odborové hnutie.
Neexistuje apolitická ekonomika
Predstavme si niekoľko úplne bežných otázok. Má byť minimálna mzda vyššia alebo nižšia? Majú sa viac zdaňovať bohatí alebo spotreba? Má centrálna banka bojovať za každú cenu proti inflácii, aj za cenu rastúcej nezamestnanosti? Má štát podporovať domácich výrobcov alebo nechať všetko na trh?
Na žiadnu z týchto otázok neexistuje jedna správna, ani jednoduchá odpoveď. Každé rozhodnutie má rôzne dopady na jednotlivé časti spoločnosti. Každé znamená prerozdelenie zdrojov, moci a príležitostí. Ekonómia preto nefunguje ako laboratórny experiment, ktorý keď tisíckrát zopakujete, tak dostanete rovnaký výsledok. Ekonómia na každý experiment môže ponúknuť inú odpoveď. Je to spoločenská veda, ktorá skúma vzťahy medzi ľuďmi a výsledky do veľkej miery ovplyvňujú ľudia, spoločnosť, okolnosti a množstvo iných faktorov.
Vedci, od zakladateľa modernej ekonómie Adama Smitha, cez Davida Ricarda, Karla Marxa, Johna Maynarda Keynesa, Karla Polanyiho až po Amartya Sena nehovorili o ekonómii ako o izolovanej technickej disciplíne, ale o politickej ekonómii. Chápali, že výroba, obchod, mzdy či dane sú neoddeliteľne spojené s otázkami moci, štátu a spoločenských vzťahov.
Aj nečinnosť je politika
Často počúvame, že odbory by nemali robiť politiku. Lenže čo vlastne znamená politika? Ak odbory žiadajú vyššiu minimálnu mzdu, alebo zvyšovanie miezd, tak robia politiku. Ak požadujú bezpečnejšie pracoviská, alebo kratší pracovný čas, tak robia politiku. Ak nesúhlasia s privatizáciou zdravotníctva alebo s rušením pracovnoprávnej ochrany, tak robia politiku. Ak kritizujú dereguláciu alebo navrhujú spravodlivejší daňový systém, tak jednoducho robia politiku.
Ale presne to isté robia aj zamestnávateľské zväzy, bankové asociácie, obchodné komory či veľké korporácie. Tie svoje požiadavky označujú za podporu konkurencieschopnosti alebo podnikateľského prostredia. Paradoxne, nikto ich neobviňuje, že sa miešajú do politiky. Je zvláštne, že problém vznikne až vtedy, keď sa začnú ozývať zamestnanci a odbory.
Obhajoba záujmov pracujúcich totiž nie je stranícka politika. Je to samotná podstata odborového hnutia. Ak by odbory prestali hovoriť o daniach, dôchodkoch, pracovnom práve, verejných službách alebo priemyselnej politike, vzdali by sa možnosti ovplyvňovať podmienky, v ktorých ľudia pracujú a žijú. A potom by za nich túto politiku robil niekto iný.
Ekonomika ako náboženstvo
Na Slovensku má táto debata ešte jeden rozmer. Ekonomický priestor už desaťročia ovláda pomerne úzka skupina komentátorov, analytikov, biznismanov a finančníkov, ktorí svoje názory často prezentujú ako jedinú možnú vedeckú pravdu. Vyššie dane sú zlé. Silnejšie odbory sú problém. Vyššie mzdy znižujú konkurencieschopnosť. Regulácie brzdia rast. Štát je neefektívny a zlý vlastník. Trh vie všetko vyriešiť lepšie.
Nejde pritom o to, že by tieto názory nemohli byť legitímne. Problém je, že sa často nepredstavujú ako ideologická alebo hodnotová voľba, ale ako objektívny prírodný zákon. Akoby existoval ekonomický Newtonov zákon, podľa ktorého vyššia minimálna mzda nevyhnutne zničí pracovné miesta alebo vyššie dane automaticky zničia ekonomiku. Realita je však oveľa komplikovanejšia.
Aj medzi držiteľmi Nobelových cien za ekonómiu nájdeme diametrálne odlišné názory na úlohu štátu, odborov, daní či priemyselnej politiky. Empirické dôkazy sú často nejednoznačné a výsledky závisia od konkrétnych podmienok krajiny. A je to jednoducho preto, že ekonómia proste nie je fyzika. Má omnoho bližšie k sociológii, k politológii alebo k histórii než k mechanike. Pracuje s ľudským správaním, inštitúciami a spoločenskými konfliktmi, ktoré sa menia v čase a priestore.
Odbory musia robiť politiku
Nie stranícku. Nie volebnú. Ale politiku v pôvodnom zmysle slova – politiku starostlivosti o veci verejné. Pretože mzdy neurčuje iba produktivita. Ovplyvňujú ich zákony, kolektívne vyjednávanie a sila jednotlivých aktérov. Pracovné podmienky nevznikajú samy od seba. Sú výsledkom konfliktov a kompromisov. Ani osemhodinový pracovný čas, platená dovolenka, zákaz detskej práce, bezpečnostné štandardy či sociálne poistenie nespadli z neba. Neboli výsledkom nejakého prirodzeného ekonomického zákona. Boli výsledkom politického zápasu.
Ak sa odbory vzdajú práva hovoriť o ekonomickej politike, vzdajú sa aj možnosti ovplyvňovať budúcnosť práce. A možno práve preto by sme mali prestať hovoriť o tom, či odbory sa politizujú. Odbory vždy robili a budú robiť politiku – prozamestnaneckú politiku.
A preto by sme si mali jasne zodpovedať na nasledujúcu otázku:
„Ak je ekonomika vždy politická, kto bude zastupovať záujmy pracujúcich, ak nie odbory?“
Ilustračné foto: AI