Európska únia dnes stojí pred vážnou otázkou. Ako reagovať na rastúci tlak globálnej konkurencie, technologické zmeny a geopolitické napätie. Odpoveď časti európskych elít je však čoraz jednoduchšia – deregulácia.
Pod zámienkou „zvyšovania konkurencieschopnosti“ sa začína hovoriť o oslabovaní environmentálnych pravidiel, obmedzovaní sociálnych štandardov, znižovaní ochrany zamestnancov či „zjednodušovaní“ pracovnej legislatívy. V praxi to často znamená jediné, tlak na lacnejšiu, flexibilnejšiu a menej dôstojnú prácu.
Bývalí eurokomisári Nicolas Schmit, László Andor a Anna Diamantopoulou na portáli Social Europe varujú, že Európa sa môže vydať veľmi nebezpečným smerom. Doslova píšu, že „deregulácia urobí Európu slabšou, nie silnejšou.“
A majú pravdu. Európsky sociálny model nebol historickou chybou, ktorú treba odstrániť. Bol jedným z hlavných dôvodov, prečo sa Európa po druhej svetovej vojne stala jedným z najstabilnejších a najbohatších regiónov sveta. Práve kombinácia priemyselného rozvoja, silných odborov, kolektívneho vyjednávania, verejných služieb a sociálnej ochrany vytvorila základ rastu strednej triedy aj sociálneho zmieru.
Dnes však časť európskej politiky začína naznačovať, že problémom Európy sú údajne „príliš vysoké štandardy“. Že ak chceme konkurovať USA alebo Číne, musíme „ubrať byrokraciu“, „zrýchliť povoľovania“ a „zvýšiť flexibilitu trhu práce“.
V preklade to často znamená, že ide o zámer oslabiť regulácie, obmedziť práva zamestnancov, znížiť tlak na férové mzdy a oslabiť sociálny dialóg, ako zámer zvyšovať konkurencieschopnosť a zisky prostredníctvom sociálneho dumpingu.
Lenže skutočné problémy Európy ležia úplne inde. Európsky priemysel netrpí preto, že pracovníci majú dovolenku alebo ochranu pri prepúšťaní. Automobilky nezaostávajú preto, že existujú odbory. A produktivita nerastie pomalšie preto, že zamestnanci majú právo na kolektívne vyjednávanie.
Skutočnými problémami sú vysoké ceny energií, nedostatočné verejné investície, technologická závislosť, rozdrobenosť európskeho trhu, slabá priemyselná politika a dlhodobé podceňovanie strategického plánovania.
Aj Mario Draghi vo svojej správe o konkurencieschopnosti upozorňuje, že Európa potrebuje masívne investície, koordinovanú priemyselnú politiku a technologickú transformáciu. Napriek tomu sa veľká časť diskusie o konkurencieschopnosti zredukovala na jednoduchý slogan: Musíme deregulovať!
Naozaj? Práve preto je nebezpečné, čo sa dnes deje pod pojmami ako „agenda regulačného zjednodušovania“ alebo „kompas konkurencieschopnosti“. Mnohé opatrenia sa síce prezentujú ako technické zjednodušenia, ale v realite môžu oslabiť dôležité sociálne a environmentálne pravidlá.
Vidíme to aj na konkrétnych príkladoch. Stále dookola počúvame ako treba oslabovať vykazovanie ESG reportingu, zmierniť smernicu o náležitej starostlivosti podnikov, zrušiť pravidlá transparentnosti odmeňovania, alebo sme svedkami dlhodobého odporu časti biznisu voči posilňovaniu Európskych zamestnaneckých rád.
Akoby sa opäť vracala stará predstava, že konkurencieschopnosť Európy sa dá obnoviť lacnejšou prácou a slabšími pravidlami. To je však cesta do slepej uličky. Slovensko je pritom ukážkovým príkladom limitov takéhoto modelu. Desaťročia sme stavali ekonomický rast na nízkych mzdách, lacnej práci a zahraničných investíciách. Výsledkom síce bol rast exportu, ale zároveň slabá domáca spotreba, odchod mladých ľudí, regionálne rozdiely, nízka inovačná kapacita a ekonomika silno závislá od rozhodnutí zahraničných matiek.
Práve preto je absurdné, keď dnes niekto tvrdí, že ďalším oslabovaním regulácií sa staneme silnejšími. Krajiny s kvalitnými pracovnými miestami, silnými verejnými službami a vysokou mierou kolektívneho vyjednávania patria dlhodobo medzi najproduktívnejšie ekonomiky sveta. Náhoda to nie je. Silné odbory a sociálny dialóg totiž nie sú prekážkou modernizácie. Naopak – pomáhajú stabilizovať ekonomiku, podporujú dopyt a vytvárajú tlak na investície do produktivity namiesto lacnej práce.
Autori článku v Social Europe preto správne upozorňujú, že Európa nesmie „pokračovať v pretekoch ku dnu“. Pretože v pretekoch o najnižšie štandardy Európa nikdy nevyhrá proti krajinám, ktoré sú postavené na lacnej práci, slabšej ochrane pracovníkov či nižších environmentálnych normách. Ak sa Európa vzdá vlastného sociálneho modelu, stratí jednu zo svojich najväčších konkurenčných výhod, ale aj zmysel svojej existencie.
Pre odbory je preto dnešná diskusia mimoriadne dôležitá. Za technokratickými slovami o „zjednodušovaní“ sa často skrýva stará politika prenášania nákladov transformácie na zamestnancov. Klasická poučka o socializácii strát a privatizácii ziskov.
Lenže sociálna ochrana nie je prekážkou prosperity. Je jej podmienkou. A Európa nebude silnejšia, ak sa vzdá pravidiel, ktoré chránia ľudí. Bude len lacnejšia, nestabilnejšia a sociálne slabšia.