Odborové hnutie má svoje začiatky v rannom kapitalizme 19. storočia. Vtedajší robotníci zistili, že v jednote je sila a že za slušné pracovné podmienky a spravodlivú mzdu treba bojovať.
Je zrejmé, že jednotlivec ako zamestnanec obyčajne vo vzťahu k zamestnávateľovi nič nezmôže. Členstvo v organizovanom kolektíve mu zabezpečuje ochranu jeho práv a nielen v prípade problémov mu umožňuje radiť sa a konzultovať so skúsenejšími kolegami či odborníkmi v oblasti pracovného práva, ekonomiky či BOZP.
O tom, čo sú odbory, aké je ich poslanie a akú plnia funkciu, koluje v spoločnosti – a najmä medzi mladými ľuďmi – rad nezmyslov. Patrí medzi ne napríklad tvrdenie, podľa ktorého sú odbory akýmsi štátnym orgánom, financovaným z našich daní. Odbory sú v skutočnosti občianskym združením, financovaným z členských príspevkov svojich členov.
Odborová organizácia je jediná oficiálna inštitúcia, oprávnená uzatvárať so zamestnávateľom kolektívnu zmluvu, v ktorej sa upravujú pracovné podmienky a zamestnanecké benefity výhodnejšie, ako ich stanovuje zákon.
Odborová organizácia, pôsobiaca u zamestnávateľa, je zástupcom všetkých zamestnancov a v ich mene vedie kolektívne vyjednávanie. Avšak iba svojim členom odborová organizácia poskytuje nadštandardný servis v podobe napríklad bezplatného právneho poradenstva, bezplatného právneho zastupovania v súdnych sporoch so zamestnávateľom, alebo sociálnej výpomoci v ťaživých životných situáciách.
Základná odborová organizácia je základnou bunkou odborového hnutia.
Ústava Slovenskej republiky zaručuje právo zamestnancov na združovanie sa v odborových a zamestnaneckých organizáciách.
Ratifikáciou niekoľkých medzinárodných dohovorov sa Slovenská republika zaviazala dodržiavať ich ustanovenia. Tejto oblasti sa predovšetkým týka Dohovor Medzinárodnej organizácie práce č. 87/1948 o slobode združovania sa a ochrane práva odborovo sa organizovať.
Z tohto dohovoru vyplýva právo ustanovovať si organizácie podľa vlastnej voľby, ako aj právo stať sa ich členom pod podmienkou, že sa podriadia stanovám týchto organizácií. Zamestnanecké organizácie majú právo: vypracovať svoje stanovy a pravidlá, slobodne si voliť zástupcov, organizovať svoju prácu a činnosť, formulovať svoj program a kontrolovať stav BOZP a pracovnoprávne vzťahy na pracovisku.
Ďalším prijatým dohovorom je Dohovor MOP č. 98/1949 o práve organizovať sa a kolektívne vyjednávať. Tento dohovor zaručuje pracovníkom primeranú ochranu proti všetkým prejavom diskriminácie, smerujúcim k ohrozeniu odborovej slobody v ich zamestnaní. Podľa neho zamestnávatelia nesmú viazať zamestnanie pracovníka na podmienku, že sa nestane členom odborov. Rovnako nemajú právo žiadať od pracovníka zrušenie jeho členstva v odborovej organizácii. Dohovor ďalej zakazuje prepustiť pracovníka alebo ho inak poškodiť pre jeho členstvo alebo činnosť v odboroch bez ohľadu na to, či túto činnosť vykonáva v pracovnom alebo mimopracovnom čase.
Právne predpisy zaručujú pomerne silnú pozíciu zamestnancov a ich organizácií. Žiaľ, v praxi je táto záruka neraz iba v teoretickej rovine. Príčinou môže byť neznalosť zákonov na oboch stranách sociálneho dialógu.
Prihlásiť sa ku odberu noviniek!
