Dôchodkový systém v Čile – postavený na princípe individuálnych účtov a spravovaný súkromnými spoločnosťami – bol dlhé roky považovaný za modelovú ukážku úspešnej neoliberálnej reformy. No realita miliónov Čiľanov a Čiľaniek, ktorí dnes dostávajú dôchodky pod hranicou minimálnej mzdy, hovorí o niečom inom. V rozhovore s Gonzalom Duránom Sanhuezom, akademikom z Fakulty sociálnych vied na Universidad de Chile a dlhoročným kritikom súčasného systému, sa rozprávame o hlbokej štrukturálnej kríze dôchodkového zabezpečenia, o povrchnosti nedávnych reforiem vlády prezidenta Borica, ale aj o tom, prečo sa súkromné dôchodkové spoločnosti (AFP) stali víťazmi na úkor bežných pracujúcich. Rozhovor zároveň odhaľuje pretrvávajúci rozpor medzi oficiálnym diskurzom a sociálnou realitou v krajine, kde sa solidarita mení na trh – a kde odbory čelili výzve, či sa prispôsobiť, alebo odporovať.
Čo bolo hlavným dôvodom na reformu dôchodkového systému v Čile?
Reforma bola motivovaná štrukturálnou krízou čilského dôchodkového systému, ktorá trvá už približne 45 rokov. Tento systém vznikol ešte počas diktatúry Augusta Pinocheta a dnes umožňuje analyzovať tzv. „čisté prípady“ jeho fungovania. V minulosti sme mali aj prechodné prípady, kombinujúce pôvodný priebežný systém (PAYG) a nový, kapitalizačný model.
Aké sú konkrétne problémy súčasného systému?
Dáta sú veľmi alarmujúce. Až 75 % dôchodkov v Čile je pod úrovňou minimálnej mzdy. Obhajcovia systému tvrdia, že to súvisí s prerušovanými príspevkami, napríklad počas nezamestnanosti. No aj pri tzv. „ideálnych prípadoch“, keď niekto prispieval nepretržite 30 až 35 rokov, polovica z týchto ľudí dosahuje dôchodky vo výške maximálne 30 % ich priemernej mzdy. Takáto náhrada príjmu (tzv. miera náhrady) je extrémne nízka.
Ako je vnímaná úloha súkromných dôchodkových spoločností (AFP) v systéme?
Viaceré inštitúcie, ako Fundación SOL či CENDA, kritizujú, že sa úspory pracujúcich používajú ako lacný kapitál pre veľké korporácie. Na jednej strane máme dôchodkovú chudobu a systémovú krízu, na druhej strane firmy profitujú z dôchodkových úspor. Je zarážajúce, že hoci Čile nemá verejný priebežný dôchodkový pilier, až 88 % „dôchodkov“ je v praxi financovaných štátom cez nepoistné sociálne dávky – sociálnu záchrannú sieť.
Aké zmeny priniesla reforma prezidenta Borica a jeho vlády?
Zmeny, ktoré vláda zaviedla, neboli zásadné. Nešlo o opustenie modelu z čias Pinochetovho režimu. Reforma zaviedla navýšenie príspevkov o 6 percentuálnych bodov (z 10 % na 16 %), pričom zamestnanci stále platia všetky príspevky. Tento krok mal širokú podporu už od sociálnych protestov v roku 2019, nebol teda výrazne kontroverzný.
Prečo súčasná vláda neuskutočnila hlbšie zmeny dôchodkového systému? Súvisí to s náročnosťou zmeny ústavy z Pinochetovej éry? Alebo išlo o obavy z reakcie AFP?
Na túto otázku je ťažké jednoznačne odpovedať. Podľa vyjadrení vlády nešla ďalej, pretože uprednostnila dosiahnutie dohody s konzervatívnymi silami v parlamente. Znamená to, že nebolo možné presadiť viac, než čo sa nakoniec podarilo, keďže na to neexistovala potrebná parlamentná väčšina. Podľa môjho názoru však vláda nikdy nebola skutočne presvedčená o potrebe zásadnej zmeny.
V odbornej štúdii, ktorú vypracovala organizácia Fundación SOL (pracovno-ekonomický think-tank so sídlom v Santiagu) v spolupráci s iniciatívou Coordinadora de Trabajadores y Trabajadoras NO + AFP (Koordinácia pracujúcich proti AFP), sa argumentovalo, že priebežný dôchodkový systém s technickými rezervami by mohol byť v Čile úspešne implementovaný. To znamená, že existoval aj alternatívny návrh, no vláda ho od začiatku nebrala vážne. Výsledkom bolo, že opäť zvíťazil veľký kapitál. Treba si pripomenúť, že hlasy v parlamente sa nezískavajú len cez poslancov, ale aj cez tých, ktorých zastupujú – teda pracujúcich a ich rodiny. Podľa môjho názoru čilská vláda nebola presvedčená o potrebe vybudovania skutočného systému sociálneho zabezpečenia. Nevytvorila spojenectvo s odbormi ani s iniciatívou NO+AFP, ale pokúsila sa konať zhora – výlučne cez parlament a v rámci existujúcej moci.
Prečo má vlastne Čile stále platnú Ústavu z čias diktatúry?
Áno, v súčasnosti platná Ústava bola vypracovaná vojenskou juntou počas diktatúry. Po spoločenských protestoch v roku 2019 sa ju politici pokúsili zmeniť, no v dôsledku neexistencie dohody ostala v platnosti Ústava z čias diktatúry. K neúspechu procesu prispelo viacero faktorov, predovšetkým chýbajúce zameranie na otázky práce a materiálnych podmienok obyvateľov. Namiesto zásadných sociálno-ekonomických otázok sa návrhy ústavy sústredili predovšetkým na témy identity – dôležité, no nedostatočné pre systémovú zmenu. Potreby pracujúcich však pretrvávajú aj napriek novým formám spoločenských požiadaviek a nemožno ich jednoducho vytesniť. Okrem toho bola kultúrna ofenzíva v médiách zo strany reformných síl slabá, zatiaľ čo konzervatívne sily boli veľmi efektívne – a šírili aj množstvo nepravdivých informácií.
V reakcii na masové protesty v roku 2019 sa v Čile začal proces tvorby novej ústavy. V roku 2020 sa konalo referendum, v ktorom sa takmer 80 % voličov vyslovilo za vypracovanie novej Ústavy. Napriek tomu boli návrhy novej ústavy v referendách v rokoch 2022 a 2023 zamietnuté, čo poukazuje na zložitosť samotného procesu a polarizáciu v čilskej spoločnosti ohľadom budúcej podoby ústavného usporiadania.
Ústava z roku 1980 bola navrhnutá tak, aby bola odolná voči zmenám, ktoré by mohli ohroziť autoritársky režim. Obsahovala vysoké kvóra na schválenie zmien a vytvorila inštitúcie, ako je Národná bezpečnostná rada, ktoré zabezpečovali vplyv armády na civilnú vládu. Tieto mechanizmy sťažovali demokratickým silám vykonávať zásadné reformy aj po návrate k demokracii v roku 1990.
Aj keď bola ústava viackrát novelizovaná, jej základná štruktúra a mnohé ustanovenia zostali nezmenené, čo viedlo k pokračujúcej kritike a požiadavkám na vypracovanie novej ústavy, ktorá by lepšie odrážala demokratické hodnoty a súčasné potreby čilskej spoločnosti.
Vráťme sa späť k dôchodkom. Ako je rozdelených týchto 6 % navyše medzi verejný a súkromný pilier?
Práve toto bolo predmetom debát. Nakoniec bolo schválené, že z celkových 16 % pôjde 14,5 % na individuálne účty spravované súkromnými spoločnosťami (AFP). To znamená, že reforma de facto posilňuje individualizovaný, kapitalizačný model, ktorý je dnes používaný len v máloktorej krajine sveta.
Aké dôsledky má táto reforma pre pracujúcich a ekonomiku?
V praxi to znamená, že sa ešte viac rozšíril kanál, cez ktorý peniaze pracujúcich tečú do rúk veľkých ekonomických korporácií. Tie sa takto lacno financujú a zvyšujú svoje zisky. Tým sa ďalej prehlbuje logika akumulácie kapitálu. Nie je prekvapením, že José Piñera – architekt dôchodkového systému z čias diktatúry – túto reformu privítal so slovami: „Nech žije systém individuálnej kapitalizácie!“
Ako reagovali na reformu dôchodkové spoločnosti a odbory?
Viaceré AFP pohrozili, že ak by reforma ohrozila ich zisky, obrátia sa na medzinárodné arbitráže. Nakoniec sa však nič zásadné nestalo – reforma bola pre biznis veľmi prijateľná. Čo sa týka odborov, centrálna konfederácia CUT, ktorá je blízka vláde, reformu podporila bez veľkej kritiky. Naopak, iniciatíva Coordinadora de Trabajadores No+AFP reformu tvrdo kritizovala – podľa nej len upevnila súkromný model a neurobila nič zásadné pre dôchodkovú spravodlivosť.
Ako funguje výplatná fáza dôchodkov v Čile a sú prostriedky na individuálnych účtoch predmetom dedičstva?
Ak účastník zomrie pred dosiahnutím dôchodkového veku, nasporené prostriedky sa dedia – formou pozostalostných dôchodkov pre zákonných oprávnených príbuzných. Ak nie sú žiadni dediči, prostriedky sa stávajú majetkom štátu.
Po dosiahnutí dôchodkového veku má v čilskom dôchodkovom systéme sporiteľ dve možnosti výplaty dôchodku. Prvou je programovaný dôchodok, pri ktorom ostáva klientom v tej istej AFP a poberá dôchodok počas obdobia, ktoré je stanovené podľa výpočtu predpokladanej dĺžky života. Výška dôchodku závisí od rôznych faktorov a nie je viazaná na pevnú mieru náhrady príjmu. Ak sporiteľ zomrie skôr, ako vyčerpá všetky prostriedky, zvyšné úspory sa stávajú súčasťou dedičstva.
Druhou možnosťou je doživotná renta, pri ktorej sporiteľ prevedie svoje úspory životnej poisťovni, ktorá mu následne vypláca dôchodok až do smrti. Táto možnosť síce poskytuje istotu doživotného príjmu, ale úspory nie sú po smrti dediteľné.
Týmto spôsobom si môže sporiteľ zvoliť medzi flexibilitou s možnosťou dedičstva alebo bezpečím doživotného príjmu bez možnosti prenechať zvyšné prostriedky pozostalým.
Foto: Flickr, https://www.trabajosocialuchile.cl/personnel/dr-gonzalo-duran/