Bankový sektor na Slovensku patrí medzi najstabilnejšie a najziskovejšie odvetvia ekonomiky. Banky sú dobre kapitalizované, dlhodobo dosahujú vysoké zisky a stoja za nimi silné nadnárodné skupiny z krajín, kde je sociálny dialóg a sektorové kolektívne vyjednávanie samozrejmým štandardom.
O to väčší paradox predstavuje situácia na Slovensku. Práve v tomto sektore totiž zamestnávatelia systematicky odmietajú viesť kolektívne vyjednávanie na sektorovej úrovni a uzavrieť kolektívnu zmluvu vyššieho stupňa.
Odmietanie dialógu ako stratégia
Odborový zväz bánk a poisťovníctva už roky iniciuje rokovania o kolektívnej zmluve vyššieho stupňa. Posledná sektorová zmluva pritom skončila už v roku 2017. Reakcia Slovenskej bankovej asociácie (SBA) je však dlhodobo rovnaká – sektorové vyjednávanie nepovažuje za potrebné.
Namiesto reálneho dialógu SBA v minulosti ponúkla „memorandum“, v ktorom sa banky zaviazali k opatreniam, ktoré im už aj tak ukladá legislatíva – a ktoré navyše v praxi neboli vždy dodržiavané.
Asociácia zároveň otvorene deklarovala, že nevidí obojstranný prínos sektorovej kolektívnej zmluvy. Nejde teda o spor o konkrétne podmienky, ale o odmietnutie samotného princípu kolektívneho vyjednávania.
Obchádzanie povinností
Situácia má aj širší systémový rozmer. SBA sa dlhodobo opiera o argument, že ako záujmové združenie právnických osôb nemá oprávnenie uzatvárať kolektívne zmluvy vyššieho stupňa. Novela zákona o kolektívnom vyjednávaní z roku 2024 však túto medzeru odstránila a od roku 2025 jasne stanovila, že aj takéto združenia, ako je SBA majú povinnosť kolektívne vyjednávať.
Napriek tomu SBA aj v roku 2026 tvrdí, že nie je oprávnená viesť kolektívne vyjednávanie v mene sektora a rozhodla sa nerealizovať bipartitný sociálny dialóg.
Ak si ich odpovede a argumenty pretlmočíme do ľudskej reči, tak vlastne hovoria, že zákon platí, ale nie pre nich.
Európsky dialóg – slovenské ticho
Tento postoj je o to problematickejší, že SBA je súčasťou európskych aj národných štruktúr sociálneho dialógu. Ako člen Republikovej únie zamestnávateľov (RÚZ) sa podieľa na tripartitnom sociálnom dialógu a prostredníctvom Európskej Bankovej Federácie (EBF) je zapojená aj do európskeho sociálneho dialógu.
Na európskej úrovni pritom zamestnávatelia a odbory v bankovníctve pravidelne prijímajú spoločné dohody – napríklad najnovšie o telepráci, pracovných dopadoch umelej inteligencie či prevencii násilia a obťažovania na pracovisku – na Slovensku sa však nič z toho neimplementuje aj z dôvodu absencie sektorového kolektívneho vyjednávania.
Rovnako sa európski sociálni partneri – vrátane Európske odborovej konfederácie (EOK) a BusinessEurope (zamestnávateľskej konfederácie) – v rámci Paktu pre európsky sociálny dialóg zaviazali posilňovať kolektívne vyjednávanie vrátane jeho sektorovej úrovne.
To, čo sa v Európe považuje za základ moderného pracovného trhu, ostáva v slovenskej realite len „na papieri“ (hoci na papieri zverejnenom v zbierke zákonov).
Doma štandard, u nás výnimka
Najväčšie banky pôsobiace na Slovensku patria skupinám z krajín, kde je sektorové kolektívne vyjednávanie samozrejmosťou. Taliansko (VÚB a Unicredit), Rakúsko (SLSP a Tatra banka) či Belgicko (ČSOB) majú dlhú tradíciu silného sociálneho dialógu a vysokého pokrytia kolektívnymi zmluvami (napríklad v Rakúsku pokrýva kolektívne vyjednávanie 98 % zamestnancov, na Slovensku len 25 %).
Prečo teda to, čo je štandardom v ich domovských krajinách, neplatí pre zamestnancov na Slovensku? Vzniká tu niekoľko nepríjemných otázok:
Je Slovensko pre nadnárodné banky len perifériou, kde netreba dodržiavať rovnaké sociálne štandardy?
Zaslúžia si slovenskí zamestnanci menej dialógu, menej ochrany a menej rešpektu ako ich kolegovia v zahraničí?
Ako majú zamestnanci na Slovensku vnímať našu integráciu v rámci EÚ, ak vidia takýto dvojaký prístup?
Prečo zamestnankyňa alebo zamestnanec napríklad v hainburgskej pobočke Erste má nespochybňované právo na niečo, čo je tým slovenským odopierané?
Zisk bez dialógu nie je moderné bankovníctvo
Bankový sektor je stabilný, ziskový a patrí medzi najproduktívnejšie časti ekonomiky. Odvetvie, ktoré dokáže generovať miliardové zisky a odolávať ekonomickým šokom, nemôže zároveň tvrdiť, že sektorový sociálny dialóg je zbytočný luxus.
Kolektívne vyjednávanie nie je prekážkou konkurencieschopnosti. V Európe je naopak považované za jeden z pilierov stability, kvality pracovných miest a dlhodobej udržateľnosti. Preto musia napríklad členské krajiny EÚ robiť opatrenia na zvýšenie pokrytia zamestnancov nad hranicu 80 %.
Ak banky hovoria o spoločenskej zodpovednosti, mali by ju začať napĺňať aj vo vzťahu k vlastným zamestnancom. Slovenskí pracovníci v bankovníctve si nežiadajú nič mimoriadne. Len to, čo je inde v Európe samozrejmosťou. Skutočný sociálny dialóg.
Foto. AI