Slovenská ekonomická diskusia pôsobí niekedy zvláštnym dojmom. Svet okolo nás sa mení rýchlejšie ako kedykoľvek predtým. Európa rieši deindustrializáciu, technologickú transformáciu, geopolitické napätie, klimatickú transformáciu, starnutie populácie či rastúcu moc nadnárodných korporácií. Napriek tomu sa u nás opakovane vraciame k tým istým receptom, ktoré dominovali ekonomickému mysleniu pred tridsiatimi či štyridsiatimi rokmi.
Za posledných pätnásť rokov prešla svetová politická ekonómia zásadnou zmenou. Práve tomuto posunu je venované rozsiahle diskusné fórum New Approaches to Political Economy (Nové prístupy k politickej ekonómii), publikované v prestížnom časopise Socio-Economic Review. Dnes prinášame druhú časť rozsiahlej analýzy.
Aidan Regan: Nestačí skúmať trhy. Treba skúmať moc
Na Amableho prirodzene nadväzuje írsky politický ekonóm Aidan Regan. Aj on tvrdí, že komparatívna politická ekonómia sa po finančnej kríze výrazne zmenila. Kým staršie prístupy sa sústreďovali najmä na opis rozdielov medzi jednotlivými modelmi kapitalizmu, dnešný výskum sa čoraz viac pýta, kto v ekonomike skutočne rozhoduje. Regan rozlišuje tri pohľady na moc. Prvým sú voliči a volebná politika. Druhým organizované záujmy – zamestnávatelia, odbory a ďalšie spoločenské organizácie.
Tretím, ktorý podľa neho získava čoraz väčší význam, je vzťah medzi štátom a veľkým biznisom.
Práve tento tretí rozmer považuje za kľúčový pre pochopenie dnešného kapitalizmu. Vládne rozhodnutia totiž často nevznikajú iba ako výsledok volebných programov. Vznikajú aj prostredníctvom každodennej komunikácie medzi politickou reprezentáciou a ekonomickými elitami, ktoré rozhodujú o investíciách, pracovných miestach či technologickom rozvoji. Štát potrebuje podnikateľské investície, podniky zase potrebujú priaznivé podmienky vytvárané štátom. Medzi oboma stranami preto vzniká vzťah vzájomnej závislosti, ktorý významne ovplyvňuje hospodársku politiku.
Regan zároveň odmieta predstavu, že úlohou štátu je iba vytvárať priaznivé podnikateľské prostredie a následne ustúpiť do úzadia. Naopak, pýta sa, ako môže štát aktívne podporovať vznik kvalitných pracovných miest, technologický rozvoj, produktivitu či domácu pridanú hodnotu. Tým sa jeho úvahy približujú dnešným diskusiám o modernej priemyselnej politike, ktoré dnes vedú Európska únia aj väčšina vyspelých ekonomík.
Aj z pohľadu Slovenska ide o zásadnú otázku. Nestačí hovoriť o konkurencieschopnosti. Oveľa dôležitejšie je pýtať sa, aký typ konkurencieschopnosti vlastne chceme budovať – či založený na lacnej práci a nízkych daniach, alebo na znalostiach, investíciách, produktivite a kvalitných pracovných miestach.
Sabina Avdagic: Prečo už nestačí deliť spoločnosť na ľavicu a pravicu
Ak Bruno Amable upozorňuje, že ekonomika je predovšetkým konfliktom záujmov, Sabina Avdagic ide ešte ďalej. Tvrdí, že mnohé teórie, ktoré desaťročia vysvetľovali vznik sociálneho štátu či rozsah prerozdeľovania, dnes prestávajú fungovať, pretože spoločnosť sa zásadne zmenila.
Dlhé desaťročia politická ekonómia pracovala s pomerne jednoduchými modelmi. Na jednej strane stáli nízkopríjmové skupiny, ktoré požadovali vyššie dane a silnejší sociálny štát, na druhej strane bohatší voliči, ktorí uprednostňovali nižšie dane a menšie prerozdeľovanie. Podobne sa predpokladalo, že ľavicové vlády prirodzene presadzujú rozsiahlejší sociálny štát, zatiaľ čo pravicové vlády smerujú k jeho obmedzovaniu.
Podľa Avdagicovej bol tento pohľad možno vhodný pre povojnové desaťročia, no dnešnú spoločnosť už nedokáže vysvetliť. Globalizácia, technologická zmena, digitalizácia či rast služieb vytvorili oveľa rozmanitejšiu sociálnu štruktúru. Zamestnanci už netvoria homogénnu skupinu. Odlišné záujmy majú pracovníci v priemysle, zamestnanci vo verejnom sektore, vysokokvalifikovaní odborníci, platformoví pracovníci, živnostníci, manažéri či pracovníci v nízkopríjmových službách. Každá z týchto skupín očakáva od štátu niečo iné.
Výsledkom je oveľa komplikovanejšia politika. Vlády už nevytvárajú jednoduché koalície medzi kapitálom a prácou alebo medzi ľavicou a pravicou. Musia skladať mozaiku rôznych skupín, ktoré majú často protichodné požiadavky. Jedna skupina požaduje nižšie dane, druhá vyššie investície do školstva, tretia lacnejšie bývanie, štvrtá vyššie dôchodky. Politické strany preto čoraz menej ponúkajú jednoduché ideologické programy a čoraz viac vytvárajú balíky politík určené konkrétnym skupinám voličov.
Autorka upozorňuje na dôležitý dôsledok tohto vývoja. Čím je spoločnosť rozdelenejšia, tým ťažšie sa vytvára politická väčšina podporujúca rozsiahle prerozdeľovanie. Nie preto, že by ľudia odmietali solidaritu ako takú, ale preto, že jednotlivé skupiny začínajú presadzovať vlastné, často veľmi špecifické záujmy. Práve táto fragmentácia môže podľa nej oslabovať schopnosť štátu realizovať univerzálne sociálne politiky.
Mimoriadne zaujímavá je aj druhá časť jej príspevku, ktorá sa venuje tomu, ako vznikajú postoje ľudí k prerozdeľovaniu. Klasické ekonomické modely vychádzali z predpokladu, že človek podporuje také politiky, ktoré zodpovedajú jeho ekonomickému postaveniu. Chudobnejší vraj automaticky podporujú vyššie prerozdeľovanie, bohatší nižšie. Avdagic však upozorňuje, že realita je podstatne zložitejšia. Na postoje ľudí vplývajú skúsenosti, kultúra, médiá, spôsob politickej komunikácie či spoločenské stereotypy. Veľký význam preto prikladá výskumu mediálneho rámcovania (framing). To, ako politici alebo médiá hovoria o migrantoch, nezamestnaných či príjemcoch sociálnych dávok, výrazne ovplyvňuje podporu sociálneho štátu. Experimentálne výskumy podľa nej ukazujú, že negatívne rámcovanie týchto tém dokáže citeľne oslabiť podporu redistribučných politík.
Pre odborové hnutie ide o veľmi cenné zistenie. Nestačí totiž presadzovať dobré návrhy hospodárskej politiky. Rovnako dôležité je vysvetľovať ich verejnosti. Ak spoločenskú diskusiu ovládnu jednoduché príbehy o „nezaslúžených dávkach“, „parazitoch“ alebo „príliš drahom štáte“, menia sa aj postoje občanov bez ohľadu na ich vlastné ekonomické záujmy. Boj o sociálny štát sa preto vedie nielen pri rokovacom stole alebo v parlamente, ale aj vo verejnom priestore.
Lucio Baccaro a Jonas Pontusson: Nestačí hovoriť o konkurencieschopnosti. Musíme hovoriť o modeli rastu
Pravdepodobne najvplyvnejšou časťou celého diskusného fóra je príspevok Lucia Baccara a Jonasa Pontussona. Autori začínajú jednoduchou, ale nepríjemnou otázkou. „Ak boli dovtedajšie ekonomické teórie také presvedčivé, prečo nedokázali predvídať najväčšiu finančnú krízu od tridsiatych rokov minulého storočia?“
Ich odpoveď je jednoznačná. Komparatívna politická ekonómia sa príliš dlho sústreďovala na ponukovú stranu ekonomiky – teda na produktivitu, konkurencieschopnosť, flexibilitu trhu práce či inštitúcie podporujúce podnikanie. Takmer úplne pritom zanedbala otázku, odkiaľ vlastne pochádza hospodársky rast.
Autori preto navrhujú zásadnú zmenu optiky. Namiesto otázky, ktorý model kapitalizmu je najefektívnejší, sa pýtajú, čo je hlavným motorom ekonomického rastu v jednotlivých krajinách. Práve odtiaľ vzniká dnes už veľmi známy koncept rastových modelov (growth models). Ich základná myšlienka je prekvapivo jednoduchá, ekonomiky nerastú všetky rovnakým spôsobom. Niektoré sú poháňané domácou spotrebou. Iné vývozom. Ďalšie rastú najmä vďaka úverom, rastu cien nehnuteľností alebo investíciám. Každý z týchto modelov vytvára odlišné politické záujmy, iné rozdelenie príjmov a odlišné spoločenské konflikty.
Autori následne porovnávajú štyri európske ekonomiky:
Nemecko opisujú ako typický exportne orientovaný model. Rast je založený na silnom priemysle, umiernenej mzdovej politike a vysokej konkurencieschopnosti exportu. Tento model však podľa nich znamená aj slabší rast domácej spotreby a dlhodobé potláčanie mzdového podielu na národnom dôchodku. Výhody exportnej výkonnosti preto nie sú rozdelené rovnomerne medzi všetkých zamestnancov.
Spojené kráľovstvo predstavuje opačný príklad. Pred finančnou krízou bol rast poháňaný predovšetkým spotrebou domácností financovanou úvermi a rozvojom finančného sektora. Tento model síce krátkodobo podporoval zamestnanosť a rast miezd v službách, zároveň však vytváral rastúce zadlženie domácností a vysokú finančnú zraniteľnosť.
Švédsko podľa autorov dokázalo pomerne úspešne kombinovať oba prístupy. Silný export dopĺňala rastúca domáca spotreba a vyšší rast miezd, pričom ekonomika sa postupne presúvala do technologicky náročnejších odvetví s vyššou pridanou hodnotou.
Najzaujímavejším príkladom je však Taliansko. Autori tvrdia, že Taliansko nedokázalo nájsť nový rastový model po oslabení povojnového modelu založeného na raste miezd a domáceho dopytu. Exportný sektor zostal príliš slabý na to, aby prevzal úlohu hlavného motora ekonomiky, zatiaľ čo domáca spotreba stagnovala. Výsledkom bol dlhodobý hospodársky útlm.
Tým sa dostávame k možno najdôležitejšej myšlienke celej práce. Autori odmietajú predstavu, že existuje univerzálny recept na hospodársky rast. Ak totiž jednotlivé krajiny rastú odlišným spôsobom, potom nemôže existovať ani jedna univerzálna hospodárska politika platná pre všetkých. To má obrovský význam aj pre dnešnú Európsku úniu. Práve európske odporúčania boli totiž dlhé roky postavené na presvedčení, že všetky krajiny by mali realizovať podobné reformy – liberalizovať trhy práce, znižovať reguláciu, obmedzovať rast miezd či konsolidovať verejné financie.
Baccaro a Pontusson však ukazujú, že účinok takýchto politík závisí od konkrétneho rastového modelu. To, čo môže krátkodobo podporiť exportnú ekonomiku, môže zároveň oslabiť krajinu, ktorej rast závisí od domáceho dopytu. Autori však idú ešte ďalej. Tvrdia, že za každým rastovým modelom stojí určitá hegemonická sektorová koalícia. Niektoré odvetvia hospodárstva získavajú dominantný vplyv na tvorbu hospodárskej politiky a postupne presadzujú predstavu, že ich záujmy sú totožné so záujmami celej krajiny.
Práve tu sa ich argumentácia spája s Amableho teóriou dominantných spoločenských blokov. Ekonomická politika preto nikdy nevzniká vo vzduchoprázdne. Je výsledkom konfliktu medzi jednotlivými sektormi ekonomiky, ktoré sa usilujú presadiť taký model rastu, ktorý najviac vyhovuje ich vlastným ekonomickým záujmom.
Natascha Van der Zwan: Keď finančný sektor prestane slúžiť ekonomike
Posledný príspevok diskusného fóra sa venuje fenoménu, ktorý ešte pred dvadsiatimi rokmi poznali najmä akademici, no po globálnej finančnej kríze sa stal jedným z ústredných pojmov súčasnej politickej ekonómie – financializácii.
Holandská politická ekonómka Natascha Van der Zwan upozorňuje, že finančný sektor už nemožno chápať iba ako sprostredkovateľa medzi úsporami a investíciami. Počas posledných desaťročí sa financie postupne stali samostatnou silou, ktorá ovplyvňuje správanie podnikov, domácností aj štátov. Financializácia preto neznamená iba rast bánk alebo búrz. Ide o proces, v ktorom finančná logika začína určovať fungovanie celej ekonomiky.
Autorka ukazuje, že výskum financializácie sa rozvinul v niekoľkých smeroch. Prvým je skúmanie zmien vo fungovaní podnikov. Čoraz viac spoločností prestáva uprednostňovať dlhodobé investície do výroby, výskumu či zamestnancov a orientuje sa na krátkodobé zvyšovanie hodnoty pre akcionárov. Manažéri sú hodnotení podľa vývoja ceny akcií, podniky realizujú spätné odkupy vlastných akcií, rastie význam dividend a finančných operácií. Zisky sa tak častejšie vracajú vlastníkom kapitálu namiesto toho, aby boli investované do rozvoja výroby alebo rastu produktivity.
Druhým smerom je financializácia domácností. Bývanie, dôchodkové zabezpečenie, zdravotná starostlivosť či vysokoškolské vzdelanie sú v mnohých krajinách čoraz viac financované prostredníctvom úverov alebo kapitálových trhov. Domácnosti sa tak stávajú nielen zamestnancami a spotrebiteľmi, ale aj dlžníkmi a investormi. Ich životná úroveň je stále viac závislá od vývoja finančných trhov.
Tretím rozmerom je financializácia samotného štátu. Aj verejné politiky sa podľa autorky postupne prispôsobujú požiadavkám finančných trhov. Rozhodnutia vlád sú často posudzované cez reakcie investorov, ratingových agentúr alebo finančných inštitúcií. To následne ovplyvňuje fiškálnu politiku, reguláciu či rozsah verejných investícií.
Van der Zwan však nejde iba o opis tohto procesu, jej hlavným cieľom je ukázať, že financializácia predstavuje dôležitý analytický nástroj pre pochopenie súčasného kapitalizmu. Ak chceme vysvetliť rast nerovností, stagnáciu investícií, zmeny vo firemnom riadení alebo rast zadlženosti domácností, nestačí sledovať tradičné makroekonomické ukazovatele. Musíme analyzovať aj meniaci sa vzťah medzi finančným a reálnym sektorom ekonomiky.
Pre odborové hnutie ide o mimoriadne dôležitý pohľad. Ak podniky stále väčšiu časť svojich zdrojov využívajú na finančné operácie namiesto investícií do výroby, technológií alebo zamestnancov, prirodzene rastie tlak na znižovanie nákladov práce. V takomto prostredí sa kolektívne vyjednávanie neodohráva iba medzi zamestnávateľom a zamestnancami. Významným aktérom sa stávajú aj finančné trhy, ktoré nepriamo ovplyvňujú rozhodovanie podnikov.