Tri desaťročia počúvame v Európe dookola to isté. Ak vraj chceme vyššiu produktivitu, rýchlejší hospodársky rast a vyššiu konkurencieschopnosť, tak musíme liberalizovať trh práce, zjednodušiť prepúšťanie, oslabiť kolektívne vyjednávanie, zvýšiť flexibilitu zamestnávania, obmedziť rast miezd a nechať trh pracovať.
Tieto odporúčania sa stali súčasťou hospodárskej politiky prakticky celej Európy. Objavovali sa v odporúčaniach OECD, Európskej komisie aj Medzinárodného menového fondu. Na Slovensku ich dodnes pravidelne opakujú mnohí ekonómovia aj analytici vždy, keď sa začne hovoriť o zaostávajúcej produktivite alebo konkurencieschopnosti.
Prečítaj si aj: Cena za „štíhly štát“
Problém spočíva v tom, že realita sa týmto predpokladom čoraz viac vzďaľuje. Za posledných dvadsať rokov zažíva väčšina vyspelých ekonomík najslabší rast produktivity od druhej svetovej vojny. A to napriek tomu, že práve v tomto období boli reformy trhu práce najintenzívnejšie. Tento rozpor si začínajú všímať aj ekonómovia, ktorí dlhodobo skúmajú inovácie a produktivitu. Dve nové vedecké štúdie publikované v roku 2026 preto prinášajú veľmi nepríjemné zistenia. Tie naznačujú, že produktivita do veľkej miery nerastie práve kvôli štrukturálnym reformám trhu práce.
Príklady zo sveta
Prvá zo štúdií od profesora Alfreda Kleinknechta obracia tradičné uvažovanie takmer naruby. Autor tvrdí, že mnohé inštitúcie trhu práce, ktoré boli celé desaťročia označované za „rigídne“, v skutočnosti vytvárali priaznivé podmienky pre inovácie. Silnejšie odbory, kolektívne vyjednávanie či vyššia ochrana zamestnancov totiž vytvárali tlak na podniky investovať do technológií, automatizácie a organizácie práce. Naopak, lacná a ľahko nahraditeľná pracovná sila tento tlak oslabuje. Ak je jednoduchšie zamestnať ďalšieho pracovníka za nízku mzdu než investovať do modernej technológie, mnohé firmy si prirodzene vyberú ľahšiu a lacnejšiu cestu, hoci to podkopáva dlhodobú udržateľnosť podniku. Výsledkom je síce viac pracovných miest, ale pomalší rast produktivity.
Autor zároveň upozorňuje aj na ďalší mechanizmus. Flexibilné pracovné vzťahy zvyšujú fluktuáciu zamestnancov, oslabujú lojalitu k firme, znižujú motiváciu investovať do odborného vzdelávania a vedú k strate organizačnej pamäte. To všetko sú faktory, ktoré znižujú schopnosť podnikov inovovať. Nejde pritom len o teóriu. Kleinknecht cituje empirické výskumy z Nemecka, Talianska, Japonska či Holandska, ktoré ukazujú, že podniky s vyšším podielom flexibilných pracovných vzťahov dosahovali slabší rast produktivity aj nižšiu inovačnú aktivitu.
Prípad Grécko
Druhá štúdia ponúka konkrétny príklad toho, aké môžu mať podobné reformy dopady v praxi. Kolektív autorov skúmal vývoj gréckej ekonomiky po kríze a analyzoval dôsledky rozsiahlych reforiem trhu práce, produktových trhov aj verejných financií. Cieľ reforiem ordinovaný tzv. „Trojkou“ (Európska komisia, Európska centrálna banka a Medzinárodný menový fond) bol jasný, zvýšiť konkurencieschopnosť, zlepšiť alokáciu zdrojov a naštartovať produktivitu. Realita však bola úplne iná.
Grécka ekonomika sa postupne presúvala do nízkoproduktívnych odvetví, predovšetkým do cestovného ruchu, hotelov, reštaurácií a kaviarní – zamestnanosť v týchto odvetviach prudko vzrástla. Autori tento vývoj označujú výstižným pojmom „café economy“.
Po hlbokej hospodárskej kríze sa grécka ekonomika po roku 2016 začala postupne zotavovať, no veľmi pomaly – ešte v roku 2023 bol reálny HDP nižší ako pred krízou. Ešte horšie dopadla produktivita práce, ktorá napriek rozsiahlym štrukturálnym reformám zostala približne o 16 percent pod úrovňou roku 2009, čo autori označujú za jeden z najväčších neúspechov reformného programu.
Odhadujú dokonca, že približne tretinu poklesu produktivity možno vysvetliť práve presunom pracovnej sily do odvetví s nízkou pridanou hodnotou. Mzdy pritom klesali ešte rýchlejšie ako samotná produktivita. Grécka ekonomika po roku 2016 síce obnovila rast reálneho HDP, no ani po pätnástich rokoch nedosiahla predkrízovú úroveň produkcie a zároveň zlyhala v obnove produktivity, ktorá zostala približne o 16 % nižšia než pred krízou.
Autori nepopierajú, že Grécko reformy potrebovalo, ich záver je však oveľa komplexnejší. Tvrdia, že plošné uplatňovanie deregulácie bez ohľadu na štruktúru ekonomiky, technologickú úroveň krajiny či stav hospodárstva môže viesť presne k opačným výsledkom, než aké boli od reforiem očakávané. Namiesto modernizácie vznikla ekonomika závislá od lacných služieb, nízkych miezd a slabej produktivity.
Tieto závery podporujú aj závery z Kleinknechtovej štúdie, kde autor dospel k záveru, že „pokles rastu reálnych miezd o 1 percentuálny bod vedie v strednodobom horizonte k poklesu rastu produktivity práce o 0,32 až 0,46 percentuálneho bodu“.
Aj Medzinárodný menový fond neskôr uznal, že kombinácia veľmi rýchlej fiškálnej konsolidácie a rozsiahlych štrukturálnych reforiem bola postavená na príliš optimistických makroekonomických predpokladoch, pričom boli podcenené fiškálne multiplikátory, implementačné problémy aj politické dôsledky. V dôsledku toho bola grécka recesia oveľa hlbšia a hospodárske oživenie podstatne pomalšie, než sa pôvodne predpokladalo.
A čo Slovensko?
Tieto štúdie spolu vytvárajú veľmi silný obraz. Spochybňujú predstavu, že nižšie mzdy, slabšie odbory a flexibilnejší trh práce automaticky vedú k vyššej produktivite. Naopak, upozorňujú na to, že práve rast miezd, kvalitné pracovné miesta a stabilné pracovné vzťahy môžu vytvárať tlak na technologický pokrok, automatizáciu a inovácie.
Aj Slovensko by si z tejto diskusie malo vziať ponaučenie. Už viac ako tridsať rokov sa u nás opakujú takmer identické odporúčania – zvyšovať flexibilitu trhu práce, oslabovať regulácie či držať mzdy na uzde. Napriek tomu sa dnes nachádzame v situácii, keď produktivita rastie pomaly, investície zaostávajú a ekonomika čoraz viac naráža na limity modelu založeného na lacnej práci a priamych zahraničných investíciách, ktorých doterajší prílev sa neprelial do celej ekonomiky.
Prečítaj si aj: Doterajšie politiky zlyhali, prečo ich chceme opakovať?
Najnovšie v súvislosti s potrebou fiškálnej konsolidácie a európskou konkurencieschopnosťou počúvame čoraz častejšie staré „osvedčené“ recepty. Tie sa však vo svetle vedy a empírie ukázali ako nielen nedostatočné, ale v skutočnosti kontraproduktívne. Už v roku 2017 publikovali výskumníci zistenia, že liberalizácia trhu práce na Slovensku vo všeobecnosti nepriniesla očakávané výsledky – nepreukázalo sa, že by systematicky zvyšovala zamestnanosť či produktivitu, pričom jej účinky sú silne podmienené inštitucionálnym prostredím a v mnohých prípadoch môžu byť dokonca negatívne.
Možno teda problém nikdy nebol v tom, že sme trh práce liberalizovali málo. S najväčšou pravdepodobnosťou sme príliš dlho hľadali riešenia v nesprávnych politikách.
Ak chceme vyššiu produktivitu, potrebujeme predovšetkým viac investícií, podporu inovácií, kvalitnejšie pracovné miesta a hospodársku politiku, ktorá nebude stavať konkurencieschopnosť na nízkych mzdách, ale na vyššej pridanej hodnote. Nové výskumy totiž naznačujú, že práve to môže byť cesta k dlhodobému rozvoju. A možno je načase, aby sa vede a realite prispôsobila aj verejná diskusia o „štrukturálnych reformách“.