Vo verejnej diskusii sa už roky opakuje rovnaký scenár. Zamestnávateľské organizácie pravidelne upozorňujú na rast počtu „úradníkov“, vysoké verejné výdavky či údajne neúnosné daňové zaťaženie. Kritika verejného sektora je legitímnou súčasťou demokratickej diskusie, problém však nastáva vtedy, keď sa používa selektívne a bez rešpektovania faktov.
Napríklad nedávne tvrdenia RÚZ o dramatickom raste počtu zamestnancov štátu prehliadali skutočnosť, že významná časť nárastu bola spôsobená zmenou štatistickej metodiky, nie skutočným prijímaním nových zamestnancov. Podobne sa v posledných dňoch kritizuje rast výdavkov samospráv od roku 2007, akoby za takmer dve desaťročia neexistovala inflácia, rast cien energií, miezd či skutočnosť, že na obce a mestá postupne prešli desiatky nových kompetencií, ktoré predtým zabezpečoval štát.
Prečítaj si aj: Štatistika ako zbraň: keď dáta slúžia propagande
Pri hodnotení verejného sektora sa teda dôsledne hľadá každá „smietka“. O to zvláštnejšie je, že rovnakú pozornosť nevidíme pri pohľade na vlastný sektor.
Skutočný investičný dlh nevznikol vo verejnom sektore
Ak existuje oblasť, kde Slovensko dlhodobo zaostáva, potom sú to podnikové investície do výskumu a vývoja (VaV). Na základe údajov Eurostatu o podnikových výdavkoch na VaV a HDP Slovenska v stálych cenách roku 2020 možno vypočítať, aký investičný deficit vznikol len preto, že slovenské firmy investovali do inovácií výrazne menej než podniky v iných krajinách.
Výsledky sú žiaľ viac ako mimoriadne výpovedné.
Ak by Slovensko od roku 1995 investovalo do podnikového výskumu a vývoja:
- na úrovni priemeru EÚ, podnikový sektor by investoval približne o 19,8 miliardy eur viac,
- na úrovni Česka, investície by boli vyššie o 11,6 miliardy eur,
- na úrovni Slovinska, rozdiel by predstavoval 20,2 miliardy eur,
- a na úrovni Švédska by kumulatívne podnikové investície boli vyššie až o 40,7 miliardy eur. (pri Švédsku neboli dostupné údaje za všetky roky a tak sme deficit vypočítali len za dostupné roky)
Nejde pritom o odhady ani ideologické konštrukcie. Ide o jednoduchý výpočet založený na výške HDP Slovenska v stálych cenách roku 2020 a údajoch Eurostatu o podieloch podnikových výdavkov na VaV v období rokov 1995 až 2024. Za tri desaťročia si slovenský podnikový sektor vytvoril investičný deficit v desiatkach miliárd eur a to sa jednoducho muselo prejaviť v kondícii celej našej ekonomiky.
Kde sú teda príčiny nízkej produktivity?
Práve zamestnávateľské organizácie pritom pravidelne upozorňujú na nízku produktivitu práce, slabú konkurencieschopnosť či zaostávanie Slovenska za západnou Európou. To všetko sú reálne problémy. Oveľa menej však počuť o tom, že produktivitu nemožno dlhodobo zvyšovať bez investícií do výskumu, vývoja, inovácií, nových technológií a vlastného know-how. Produktivita nevzniká sama od seba. Nie je výsledkom tlačových konferencií ani nekonečných požiadaviek na škrtanie výdavkov, či na dereguláciu trhu práce. Je výsledkom systematických investícií.
Ak podnikový sektor dlhodobo investuje výrazne menej než jeho konkurenti v Európe, nemožno sa čudovať, že slovenská ekonomika zostáva montážnou ekonomikou s nízkou pridanou hodnotou.
Mýtus o daniach
Po celé dve desaťročia sme zároveň počúvali jedno opakované tvrdenie. Ak sa znížia dane, firmy vraj začnú viac investovať. Práve z dôvodov viery v tieto argumenty Slovensko po roku 2002 realizovalo jednu z najväčších vĺn daňovej liberalizácie v celej strednej Európe. Znížila sa sadzba dane z príjmov právnických osôb, zaviedla sa rovná daň, postupne sa znižovalo celkové daňové zaťaženie podnikateľského sektora a Slovensko bolo prezentované ako jeden z najatraktívnejších investičných priestorov v Európe.
Ak by bola táto hypotéza správna, mali by sme po roku 2002 pozorovať výrazný rast podnikových investícií do výskumu a vývoja. Lenže údaje hovoria niečo úplne iné.
Ani po dramatickom znížení daňového zaťaženia nedošlo k zásadnému rastu podnikových investícií do VaV. Práve naopak, firemné investície do VaV od roku 1997 kontinuálne klesali do roku 2004 a následne stagnovali na nízkych číslach až do finančnej krízy. Slovensko celú dobu zostávalo hlboko pod priemerom EÚ, za Českom aj Slovinskom a rozdiel sa počas rokov skôr kumuloval, než zmenšoval.
To neznamená, že dane nemajú na investičné rozhodovanie žiadny vplyv. Znamená to však, že predstava, podľa ktorej samotné nižšie dane automaticky vedú k vyšším investíciám do inovácií, sa v slovenskom prípade nepotvrdila. Empirické údaje ju jednoducho nepodporujú.
Sebareflexia by prospela celej krajine
Ak zamestnávateľské organizácie oprávnene požadujú vyššiu efektívnosť verejného sektora, rovnaký meter by mali uplatňovať aj voči vlastnému sektoru.
Rovnako ako nemožno bez kontextu hovoriť o raste počtu úradníkov či výdavkov samospráv, nemožno ignorovať ani skutočnosť, že slovenský podnikový sektor počas troch desaťročí investoval do výskumu a vývoja podstatne menej než podniky vo väčšine krajín EÚ.
Slovensko dnes nepotrebuje ďalšie zjednodušené príbehy o tom, že za všetko môžu vysoké dane alebo priveľa úradníkov. Potrebuje poctivú diskusiu o tom, prečo sme ako krajina dlhodobo nedokázali vytvoriť ekonomiku založenú na znalostiach, domácich inováciách a vyššej pridanej hodnote. A táto diskusia sa nezaobíde bez nepríjemnej otázky smerom k podnikateľskému sektoru:
„Ak za tri desaťročia vznikol investičný deficit vo výskume a vývoji vo výške 20 až 40 miliárd eur, nie je načase prestať hľadať chyby iba vo verejnom sektore a začať hovoriť aj o zodpovednosti vlastného sektora za dlhodobé zaostávanie slovenskej ekonomiky?“
Ilustračné foto: Chat GPT