Ekonomická, sociálna ani spoločenská situácia na Slovensku nie je dobrá. To vieme a cítime všetci. Ekonomika stráca dych, chudoba sa rozširuje a skepsa a vzájomná nedôvera rozkladajú spoločenskú súdržnosť.
Tento stav je potrebné zvrátiť, na tom sa asi zhodneme všetci. Bohužiaľ hľadať zhodu na tom, ako to urobiť, nebude jednoduché, najmä z dôvodu, že kompetentní buď cestu nehľadajú a utiekajú sa ku kultúrnym vojnám, alebo hľadajú jednoduché cesty von.
Komplexné problémy slovenskej ekonomiky navrhujú vyriešiť jednoduchými opatreniami, ktoré majú naštartovať rast HDP. Jedni sľubujú 17% rovnú daň, druhí navrhujú okrem rovnej dane aj daňovú brzdu a tretí si od znižovania daňovo-odvodového zaťaženia/zmeny daňového mixu a podpory flexibility na trhu práce sľubujú rast HDP.
Príbehy a mýty
Verejná debata, namiesto hľadania nie jednoduchých, ale potrebných riešení, je plná mýtických príbehov o „tatranskom tigrovi“ o tom, ako Lafferová krivka „dokazuje“, že znižovaním daní naštartujete ekonomický rast a ako náš úspešný príbeh pokazili konkrétni politici. Pri všetkej úcte k mnohým politikom na Slovensku, naša aktuálna situácia sa nedá hodiť do zjednodušených vzorcov v podobe „lebo Fico“, „lebo Dzurinda“, „lebo Radičová“, „lebo Matovič s Hegerom“, „lebo Ódor“. Už by sme možno mohli opustiť politiku založenú na tvrdeniach, že ak odíde Mečiar, Dzurinda, Fico…, tak tu bude raj na zemi. Nebude. Raj na zemi tu môže byť, len ak si vyhrnieme rukávy dáme sami sebe nejakú budúcnosť na základe faktov a nie mýtov.
Ak chcem súčasný problém riešiť, mali by sme si identifikovať príčiny súčasného stavu a nie sa stále dookola utiekať k „obviňovaniu symptómov“ – pretože naši politici a aj nimi presadzované politiky sú len dôsledkami základných nastavení našej ekonomiky. Tá stojí na „pevných základoch“ opatrení washingtonského konsenzu a trhového fundamentalizmu. Tieto nastavenia nám boli naordinované, prípadne sami sme si ich naordinovali, ešte v 90. rokoch minulého storočia a dodnes sa ich pevne držíme, aj napriek tomu, že sa nájdu politici, ktorí ich rétoricky kritizujú.
Tatranský tiger
Tatranský tiger, ktorý je tak často spomínaný vo verejnej debate, nebol v skutočnosti nikdy žiadnym tigrom – nezlyhal „lebo Fico“, zlyhal lebo bol postavený na zlých základoch. Naša hospodárska politika bola postavená výlučne na lákaní priamych zahraničných investícií (PZI), na politike nízkych miezd a na pretekoch ku dnu v daňovej oblasti.
Aj dnes sa stretávame s tvrdeniami, že ak sa vrátime v „úspešným reformám“ najmä druhej Dzurindovej vlády, tak sa nám zopakuje vtedajší hospodársky rast. Tieto tvrdenia vychádzajú z viery, že zavedenie rovnej dane bolo priamou príčinou nášho vtedajšieho silného rastu HDP.
Keď sa pozrieme na fakty, tak v skutočnosti naše hospodárstvo nepotiahlo znižovanie daní, ale najmä náš vstup do EÚ a neskôr do eurozóny. Ak dnes niekto argumentuje, že znižovaním daní je možné vtedajší rast replikovať, tak klame sám sebe aj všetkým ostatným. Dnes nemáme žiadnu podobnú situáciu, ako bol náš vtedajší vstup do EÚ a plné zapojenie do hospodárskej spolupráce v spoločnom trhu. Rovnako, náš rýchly rast HDP bol z veľkej časti ťahaný aj tým, že naše HDP bolo veľmi nízke a z nízkych hodnôt sa vždy rastie rýchlejšie a ľahšie. Stačí sa pozrieť napr. na Poľsko a Slovinsko, ani jedna z týchto krajín nezaviedla rovnú daň a predsa ich rast životnej úrovne, aj hospodárstva je dodnes relatívne silný a udržateľnejší, ako na Slovensku.
Štíhly štát?
Viera vo fakt, že zjednodušujúcim znižovaním daní a obmedzovaním výdavkov štátu, vybudujeme efektívny štíhly štát, stojí na chybných základoch, ktoré sa ukázali v absolútnom rozpore s realitou.
O tom, že Reaganova „ponuková ekonómia“ (nižšie dane, deregulácia, oslabenie prekážok podnikania, ako stimulácia investícií, produkcie a zamestnanosti) v realite nefunguje, vysvetľoval v roku 2012 americký ekonóm Robert B. Reich.
Ak si povieme, že príklad Slovenska bol špecifický, pretože popri znižovaní daní u nás prebehali aj iné zmeny ovplyvňujúce hospodársky rast a daňový výber, tak je potrebné pozrieť sa tam, kde popri znižovaniu daní sa nemenili žiadne iné okolnosti.
Najlepší dôkaz nefunkčnosti týchto politík sa uskutočnil medzi rokmi 2012-2017 v americkom štáte Kansas. Vtedajší republikánsky guvernér Sam Brownback, presadil v roku 2012 a 2013 rozsiahle daňové škrty, podľa princípov tzv. „ponukovej ekonómie“ s cieľom podporiť rast a prilákať investície. Experiment však viedol k prudkému poklesu príjmov štátu, rozpočtovým deficitom a škrtom vo verejných službách, pričom hospodársky rast aj zamestnanosť zaostávali za celoštátnym priemerom. V roku 2017 zákonodarcovia, vrátane republikánov, väčšinu reforiem zrušili, čo sa dodnes uvádza ako odstrašujúci príklad neúspechu takýchto politík.
Čo sa pokazilo n Slovensku?
Čo sa pokazilo na Slovensku, že z „tatranského tigra“ ostal už len tieň? Túto otázku v rôznych formách počuť stále dookola. Problémom je, že je to zle položená otázka. Po prvé preto, že žiadny „tatranský tiger“ v skutočnosti reálne neexistoval, po druhé preto, že povzbudzuje nostalgiu po budovaní konkurencieschopnosti prostredníctvom nízkych miezd a čmudiacich komínov.
Pozrime sa na základe dát, čo sa udialo za posledných 30 rokov. Na obrázku vidno porovnanie tzv. daňovo-odvodového zaťaženia krajín V4, Slovinska, Nemecka, Rakúska a priemeru EÚ. Ako vidno, skoro dve dekády bola naša daňová kvóta najnižšia spomedzi porovnávaných krajín (od roku 2002 do roku 2020) a počas celej sledovanej doby (1995-2023) patrila k najnižším v EÚ.
Podiel všetkých daní a odvodov na HDP (Total tax revenue)
Zdroj: Eurostat
Pre niekoho to môže znamenať našu výhodu pri lákaní PZI, alebo v konkurencieschopnosti, ale ak sa pozrieme na porovnanie s inými krajinami, tak žiadne zvláštne úrovne PZI sme ani v rokoch 2002-2020 nedosiahli. Na rozdiel od Poľska a Slovinska sme sa dokonca tvárili, že nám ani netreba hospodársku a priemyselnú politiku, veď nám stačí lákať PZI a tie naše hospodárstvo potiahnu. Ukázalo sa, že je to hrubá chyba.
Druhým problémom, ktorý vyplynul z takéhoto nastavenia, bolo kritické podfinancovanie štátu. Sčasti sa nám to darilo vykrývať z eurofondov, hoci aj to malo svoje zásadné limity. A tie ani tak nespočívali v tom, že sme nedokázali vyčerpať všetky tieto zdroje, ani z toho že časť sa stratila v korupcii (čo bolo a stále je samozrejme veľmi zlé), ale najmä v tom, z eurofondov sme začali financovať bežné výdavky na prevádzku štátu. Aj dnes sa ministri chvália, ako z eurofondov financujú mzdy zamestnancov pracujúcich na obnove hradov, alebo zamestnancov v sociálnej oblasti, atď. Hlavným účelom eurofondov však boli investície do rozvoja a infraštruktúry, ktoré mali naštartovať naše dobiehanie a nie platenie miezd „zamestnancov štátu“.
Takéto nastavenie verejných financií samozrejme vytváralo tlak na deficity a rast dlhu. Ak dnes niekto tvrdí, že ani v dobrých časoch sme nemali vyrovnaný rozpočet, stačí sa pozrieť na obrázok vyššie a bude mať jasnú odpoveď prečo.
A ak niekto aj dnes tvrdí, že zvyšovanie daní má priamy negatívny vplyv na firemné investície, tak by sa mal pozrieť na nasledujúci graf. Vidno na ňom, že v rokoch, keď sa dane všeobecne znižovali, najmä po roku 2000, zároveň klesali firemné investície do výskumu a vývoja. Znovu začali stúpať až v roku 2012 a hoci došlo aj k zvyšovaniu daňovej kvóty, tak firemné investície do výskumu a vývoja aj naďalej stúpajú. Tento graf sa určite nedá interpretovať tak, že medzi daňovou kvótou a firemnými investíciami je kauzálny vzťah, ale dá sa skonštatovať, že jednoduché vysvetlenia „ponukovej ekonomiky“ zjavne nie sú správne – keďže ich empirické skúsenosti nepotvrdzujú.
Podiel všetkých daní a odvodov na HDP vs. firemné investície do výskumu a vývoja ako podiel na HDP
Zdroj: Eurostat
Nový rastový model?
Otázkou samozrejme je: ako ďalej? Náš rastový model sa už dávno vyčerpal a je potrebné si povedať, kam sa vlastne máme posunúť. Na čom má byť postavený nový rastový model? Ak trhový fundamentalizmus z 90. rokov minulého storočia zlyhal, tak pretláčanie jeho ideí a návraty k zlyhaným politikám zjavne nebudú to najsprávnejšie riešenie.
Konečne sa treba začať normálne rozprávať o tom, kam chceme smerovať, aké hospodárske a priemyselné politiky chceme implementovať. Ako sa chceme postaviť k decentralizácii verejnej správy, ako chceme opraviť zle nastavený daňový a sociálny systém?
Debata o týchto témach nemôže byť povrchná, ako doteraz, treba sa pozrieť na množstvo detailov a určite nás nečaká jednoduchá sada riešení, ktoré vyriešia všetko. Ako inšpiráciu ponúkam tieto dokumenty:
Základné postoje KOZ SR k systému sociálneho poistenia a jeho zmenám (KOZ SR)
Sumár návrhov konsolidačných opatrení z pohľadu KOZ SR (KOZ SR)
Vysoký daňový klin? Áno aj nie (KOZ SR)
20 rokov Slovenska v EÚ (KOZ SR)
Posílení růstu, méně chudoby a výjimek, dost peněz na veřejné investice. Vychází nejpodrobnější daňová studie v Česku (PAQ Research)
Rozvoj chudších regionů může nastartovat prosperitu Česka. NERV přináší 50 opatření, jak na to (PAQ Research)