Je európska minimálna mzda taká nebezpečná, ako sa prezentuje?

Otázka európskej minimálnej mzdy je veľmi „sexy“. Na Slovensku je však prezentovaná ako strašiak, ktorý príde a zničí nám zamestnanosť a ekonomiku. Média síce preberajú stanovisko európskych odborárov, ale do hĺbky problematiky už nejdú. Potom už len stačia dva náhodné analytické pohľady, dva pohľady zamestnávateľov s výhradami voči minimálnej mzde a vyvážený článok je na svete.

Čo požadujú odborári

Európska odborová konfederácia, ktorej členom je aj KOZ SR, na európskej úrovni presadzuje, čo najpriaznivejšie znenie smernice o primeraných minimálnych mzdách v Európskej únii s cieľom zaviesť reálnu minimálnu mzdu, teda nie takú, ktorá bude vyplývať len z predstáv o nízkych nákladoch na zamestnancov, ale reálne vytiahne ľudí z chudoby. Na splnenie tohto atribútu sa okrem aktuálneho ekonomického vývoja musí stanoviť minimálna hranica, ktorú by mala minimálna mzda dosahovať. Nájsť však medzi analytikmi triezvy pohľad na minimálnu mzdu a jej rast a nezužovať ho len na nástroj ničiaci voľný trh a prinášajúci apokalypsu, je takmer nereálne.

V médiách sa často podsúva informácia, že cieľom smernice o primeraných minimálnych mzdách v Európskej únii môže byť stanovenie akejsi jednotnej európskej minimálnej mzdy záväznej pre všetky členské štáty. Takto však diskusia nikdy neznela a nie je to požiadavka ani odborárov v jednotlivých členských krajinách a ani európskych odborárov.
Rozporná otázka ohľadom „európskej minimálnej mzdy“, ktorú európski odborári otvorili, nie je o jej určení pre všetky členské krajiny na rovnakej úrovni, ale o určení jej spodnej hranice, pričom jej určenie plne spĺňa požiadavku na zohľadnenie ekonomických špecifík tej, ktorej krajiny.

Európski odborári požadujú zavedenie dvojitej hranice, aby určená minimálna mzda dosahovala aspoň 60 % hrubého mediánu mzdy a 50 % hrubej priemernej mzdy v danej krajine. Všeobecne sa totiž využíva konštatovanie, že minimálne mzdy sú primerané, ak sú spravodlivé vo vzťahu k mzdovej distribúcii v krajine a poskytujú dôstojnú životnú úroveň.

Takisto Ústava SR priznáva právo na odmenu za vykonanú prácu, dostatočnú na to, aby im umožnila dôstojnú životnú úroveň. Definovanie dôstojnej životnej úrovne však neexistuje a spomínané ekonomické ukazovatele odporúča použiť pri posudzovaní primeranosti minimálnej mzdy aj preambula navrhovanej smernice. Európski odborári len požadujú, aby tieto hranice boli súčasťou samotných článkov smernice a nemali iba odporúčací charakter.

Prečo je dôležité určenie hranice?

Keď analytici argumentujú, že „ekonomiky jednotlivých krajín sú rozdielne a minimálna mzda musí reflektovať ekonomickú situáciu v krajine, kúpyschopnosť obyvateľstva a úroveň trhu práce“ majú čiastočne pravdu, no zároveň si dovoľujeme tvrdiť, že návrh hranice minimálnej mzdy tieto predpoklady spĺňa. Určiť minimálnu mzdu podľa národnej priemernej mzdy a jej charakteristík zohľadňuje ekonomickú situáciu v danej krajine.

Dôležitejšie je, že v každej krajine je v súčasnosti nastavená minimálna mzda na rôznych úrovniach. Pokiaľ by jej ďalšie určenie záviselo len od ekonomického vývoja, minimálne mzdy by mohli stagnovať a nemuseli by napĺňať svoj účel – zabezpečenie dôstojnej úrovne – pretože ak ho nenapĺňajú teraz, tak akákoľvek indexácia len na základe súčasného vývoja zakonzervuje tento stav.

Využívať len kritéria smernice, ako sú kúpna sila zákonných minimálnych miezd s prihliadnutím na životné náklady a príspevky na dane a sociálne dávky všeobecná úroveň hrubých miezd a ich distribúcia, miera rastu hrubých miezd a vývoj v oblasti produktivity práce pri stanovení primeranosti, nie sú dostatočné. Kritéria smernice nehovoria nič o tom, ako sa majú aplikovať pri určovaní hranice a ani to, aká výška minimálnej mzdy s prihliadnutím na dané kritéria je primeraná. Krajiny by pritom podľa smernice mali podporovať primeranosť v záujme dosiahnutia dôstojných pracovných a životných podmienok, sociálnej súdržnosti a vzostupnej konvergencie. Pokiaľ sa však neurčí, akú úroveň má dosahovať minimálna mzda voči životným nákladom, či hrubým mzdám, nie je možné dosiahnuť konvergenciu medzi krajinami, ani stanoviť čo znamenajú dôstojné pracovné a životné podmienky.

Smernica zároveň už v návrhu hovorí, že na posúdenie primeranosti zákonných minimálnych miezd vo vzťahu k všeobecnej úrovni hrubých miezd sa použijú orientačné referenčné hodnoty, ako sú napríklad tie, ktoré sa bežne používajú na medzinárodnej úrovni. Takýmito ukazovateľmi sú aj spomínané pomerové ukazovatele k priemernej mzde či mediánu. Avšak bez určenia hranice možno tvrdiť, že aj úroveň minimálnej mzdy z priemernej vo výške 30 % je primeraná. Pokiaľ má krajina minimálnu mzdu nastavenú chronicky nízko, tak jej následné úpravy, hoc aj s prihliadnutím na rast hrubých miezd či produktivity práce, ju v pomerových ukazovateľoch budú držať na rovnakej úrovni.

Analytici pri svojich tvrdeniach a pri volaní po stanovení minimálnej mzdy na základe ekonomických ukazovateľoch často žiadajú úpravu minimálnej mzdy len na úrovni inflácie, na základe rastu produktivity práce, rastu HDP, rastu hrubých miezd a pod. Absolútne abstrahujú od toho, či je úroveň minimálnej mzdy, ktorá sa ide ďalej valorizovať, nastavená na primeranej ekonomickej úrovni. Práve túto polemiku otvára diskusia o nastavení minimálnej hranice minimálnej mzdy. Namiesto argumentov a hľadania toho, čo znamená mzda zabezpečujúca dôstojnú životnú úroveň, sa diskusia zvrháva na osočovanie a strašenie, že minimálna mzda spôsobí prepúšťanie a spomalí ekonomiku.

Ekonomický pohľad zúžený len na vlastnú pravdu a presvedčenie, bez vypočutia protiargumentov a vedenia polemiky, je veľmi nebezpečný. Štúdie ohľadom vplyvu minimálnej mzdy sú rozporuplné a neexistujú jednoznačné dôkazy o negatívnom efekte minimálnej mzdy na nezamestnanosť, či výkon ekonomiky. Je to z toho dôvodu, že minimálna mzda, či mzdové náklady sú len jedným z mnohých kritérií vplývajúcich na vývoj nezamestnanosti či ekonomiky, a to dobre vedia aj analytici.

Sila kolektívneho vyjednávania

Navrhovaná smernica o primeraných minimálnych mzdách v Európskej únii nie je len o určení hranice minimálnej mzdy pre všetky krajiny, ale o určení jej rámcov, pričom pri stanovení minimálnej mzdy preferuje slobodnú dohodu sociálnych partnerov a podporuje kolektívne vyjednávanie, keďže niektoré krajiny majú určené minimálne mzdy prostredníctvom kolektívneho vyjednávania a nie zákonom.

S názorom, že „najlepšia minimálna mzda je tá, na ktorej sa dohodne zamestnanec so zamestnávateľom“ sa možno iba stotožniť a podčiarknuť ho. Dohoda medzi zástupcami zamestnávateľov a zamestnancov je najideálnejšia, ale často naráža na diametrálne odlišné pohľady partnerov, ich nerovnaké postavenie a ďalšie bariéry v kolektívnom vyjednávaní.

Mnohé krajiny vrátane Slovenska nemajú silnú tradíciu kolektívneho vyjednávania. Na Slovensku je pokrytie kolektívnymi zmluvami len okolo 26 %. Vytváraniu odborových organizácií na pracoviskách je často zabraňované a na úrovni odborových zväzov je problematické nájsť partnera zo strany zamestnávateľov na vyjednávanie. Zároveň sa prijíma legislatíva (alebo je v pláne), ktorá má za cieľ oslabiť postavenie odborových organizácií pod falošným prísľubom, že zamestnanec dostane viac možností dohodnúť si svoje nároky individuálne.

Smernica o primeraných minimálnych mzdách v Európskej únii si dala za cieľ pokrytie kolektívnym vyjednávaním na úrovni 70 % pracovníkov. Slovenská republika, reprezentovaná stanoviskom Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR, odmieta záväznosť určeného percenta pokrytia a povinnosť tvorby národných akčných plánov, ktoré by viedli k posilneniu kolektívneho vyjednávania. Posilnenie kolektívneho vyjednávania by mohlo vyviesť aj Slovensko z neustáleho politického boja o minimálnu mzdu, ktorá by mohla byť pri vyrovnaných silách sociálnych partnerov ponechaná naozaj na dohodu „zamestnanca a zamestnávateľa“, teda odborov a zástupov zamestnávateľov.

Mohlo by Vás zaujímať

Ilustračná fotografia Kateryna Babaieva od Pexels