Dohoda o voľnom obchode medzi Európskou úniou a krajinami Mercosur (Argentína, Brazília, Paraguaj, Uruguaj) je opäť na programe dňa. Jej zástancovia hovoria o exportných príležitostiach a geopolitike. Lenže z pohľadu pracujúcich ide o niečo podstatnejšie. Či sa z dohody nevykľuje mechanizmus, ktorý bude odmeňovať krajiny a firmy s nižšími štandardmi práce, ochrany zdravia, životného prostredia a horšími životnými podmienkami.
Krajiny Mercosuru majú vo všeobecnosti slabšiu ochranu zamestnancov a neistejšie pracovné miesta než krajiny EÚ. Formálne ratifikované dohovory Medzinárodnej organizácie práce ešte neznamenajú, že sú reálne uplatňované a vymáhané. V praxi sa v regióne opakovane objavujú prípady porušovania základných ľudských aj pracovných práv. Od obmedzovania odborovej činnosti a kolektívneho vyjednávania až po extrémne formy vykorisťovania a prekarizácie práce.
Prečo je to problém pre Európu? Lebo ak otvoríme trh bez vynútiteľných sociálnych záväzkov, vytvárame tlak na kvalitu a cenu práce aj u nás. Presne pred tým varuje Európske odborová konfederácia, keď upozorňuje, že dohoda v súčasnej podobe. „nedokáže ochrániť pracovníkov pred vykorisťovaním a zneužívaním“ a že „neobsahuje žiadne vynútiteľné ustanovenia, ktoré by umožnili sankcionovať firmy porušujúce práva pracujúcich“.
„Potrebujeme obchodné dohody postavené na právach, udržateľnosti a zdieľaných prínosoch – nie na zisku za každú cenu.“
(EOK)
To nie je ideologický slogan. Je to opis reálnej logiky globalizácie. Kto vyrába lacnejšie, často na úkor ľudí a ich životnej a pracovnej úrovne, získa konkurenčnú výhodu. A tento sociálny dumping sa následne prelieva do tlaku na pracujúcich v Európe. Ak raz v debate začne dominovať argument, že „v mene konkurencieschopnosti musíme byť lacnejší“, výsledok je predvídateľný. Výsledkom bude tlak na slabšie vyjednávacie pozície pracujúcich, stagnáciu miezd, horšie pracovné a životné podmienky a rozširovanie existenčnej neistoty.
V mene „konkurencieschopnosti“
Dohoda s Mercosurom, uzavretá za každú cenu, bez ochranných opatrení, zákonite povedie k postupnej erózii európskych pravidiel. Ak európski výrobcovia (a zamestnanci) dostanú signál, že dovoz bude prichádzať z prostredia s nižšími štandardmi, a tým pádom aj nižšími nákladmi, politická reakcia, najmä z probiznisových politických pozícií v EÚ, bude určite smerovať k uvoľňovaniu regulácií v mene konkurencieschopnosti. Tu však netreba zabúdať, že EÚ je vo veľkej miere založená na sociálnych pilieroch (európsky sociálny model), ktorých erózia bude znamenať aj postupnú eróziu samotnej EÚ.
Tu nehovoríme len o dnešku a potrebe riešiť naše hospodárske problémy. Hovoríme najmä o tom, či si EÚ udrží schopnosť zvyšovať štandardy, života, práce a ochrany životného prostredia bez toho, aby bola penalizovaná a poškodzovaná dopadmi dohody s Mercosurom. Kritici upozorňujú aj na prvky dohody, ktoré môžu vytvoriť tlak proti sprísňovaniu pravidiel – či už environmentálnych, alebo sociálnych.
Víťazi a porazení
Dohoda nebude mať rovnaké dopady na všetkých. Aj Slovensko môže mať z dohody „papierovo“ prínosy – napríklad v podobe exportu priemyselných výrobkov, najmä áut. Lenže sa zároveň treba jasne pýtať: „Kto zaplatí náklady“?
Najviac ohrozené odvetvia v EÚ sú poľnohospodárstvo a potravinárstvo. Mercosur je agrárny gigant a dohoda by uľahčila dovoz lacných komodít (mäso, hydina, cukor, etanol, obilniny, med). Problém nie je len cena. Problém je aj odlišná úroveň pracovných podmienok, kontroly, pesticídov, pravidiel chovu zvierat a hygienických štandardov. Európski producenti sa tak môžu ocitnúť v situácii, kde musia dodržiavať prísne pravidlá, no na pulty prídu výrobky, ktoré vznikali v podmienkach, aké by EÚ doma nepovolila.
Európska federácia odborových zväzov potravinárstva, poľnohospodárstva a cestovného ruchu (EFFAT) a jej partnerské organizácie to pomenovali bez servítky, dohoda podľa nich znamená „zradu európskych farmárov, pracovníkov, spotrebiteľov a životného prostredia“. A zároveň varujú, že vytvára „nerovné podmienky, ktoré môžu viesť k stratám pracovných miest, zatváraniu fariem a fabrík naprieč Európou“.
Pre Slovensko to znamená konkrétne riziká. Tlak na domáci agrosektor, vyššiu regionálnu nerovnosť a tlak sociálneho dumpingu, keď sa „lacná konkurencia“ začne používať ako argument v odvetviach, ktoré sú už dnes v pod tlakom (potravinárstvo, spracovanie, ľahký priemysel, hutníctvo, atď.).
Ekológia a ľudské práva nie sú „vedľajšia téma“
Dohodu ostro kritizujú aj environmentálne organizácie. Obávajú sa, že zvýšený agroexport bude stimulovať rýchlejšie odlesňovanie v Amazónii a rast emisií. Pridajme k tomu masívne používanie v EÚ zakázaných pesticídov a chemikálií a vzniká ďalšia forma dumpingu. Environmentálny dumping, ktorý sa časom otočí aj proti európskym pracovným miestam v udržateľných sektoroch.
A potom je tu Argentína a jej krajne pravicový prezident Javier Milei. Jeho politická línia smeruje k deregulácii a oslabovaniu sociálnych pravidiel. Už dnes v Argentíne pôsobí takmer polovica pracujúcich mimo legálneho pracovného trhu, čo znamená ďalší tlak aj na flexibilizáciu a prekarizáciu práce v EÚ. Ak má byť takýto partner súčasťou dohody, o to viac platí, že EÚ sa nemôže spoliehať na „mäkké“ deklarácie v kapitolách o udržateľnosti. Bez sankcií a vynútiteľnosti sú to len sľuby.
Obchod má zvyšovať štandardy, nie ich obchádzať
Odbory nie sú a priori proti obchodu a medzinárodným obchodným dohodám. Sú proti obchodným dohodám, ktoré sú postavené na pretekoch ku dnu. Základným minimom, ktoré sú odbory ochotné akceptovať v prípade akýchkoľvek dohôd sú vynútiteľné pracovné záväzky (nie iba deklarácie); reálne ochranné mechanizmy pre citlivé sektory a regióny; rovnaké pravidlá hry, ak EÚ vyžaduje štandardy od svojich producentov, musí ich vyžadovať aj od dovozu; a demokratická kontrola, lebo dohoda s takýmto dopadom nie je technikália – je to zásah do života obyvateľstva EÚ a pracujúcich.
Európska odborová konfederácie to vystihla najpresnejšie: „obchod má stáť na právach a spoločných prínosoch – nie na zisku za každú cenu“. Ak EÚ pustí na trh tovar vyrobený vo výrazne horších pracovných aj enviromentálnych podmienkach bez reálnych poistiek, výsledok bude jednoduchý. Tlak na zhoršovanie životnej úrovne, tlak na potieranie odborov a kolektívneho vyjednávania, tak na flexibilizáciu a prekarizáciu práce, tlak na znižovanie pracovných štandardov a miezd – aj na Slovensku.
Foto: COPA COGECA