Nedávne parlamentné voľby v Argentíne potvrdili, že krajina prechádza zásadnou politickou zmenou. Do popredia sa dostala krajne pravicová Sloboda napreduje (La Libertad Avanza – LLA) vedená prezidentom Javierom Mileiom. Na druhej strane stojí tradičný peronistický blok, ktorý po desaťročiach dominancie zažíva úpadok. Politický stred sa rozpadá a krajina sa ocitá v situácii, kde o budúcnosti hospodárskeho a sociálneho modelu rozhodujú dve krajnosti – štátom riadený populizmus a radikálny trhový fundamentalizmus.
Blok Sloboda napreduje sa profiluje ako ultraliberálne hnutie „slobody proti štátu“. Jeho vodca, ekonóm Javier Milei, sa preslávil výrokmi o „parazitických politikoch“ a „štátnej mafii“, ktorú treba zrušiť. Jeho program vychádza z predstavy, že hospodárstvo sa uzdraví len vtedy, keď sa minimálne zasahovanie štátu spojí s masívnym znižovaním verejných výdavkov – od sociálnych dávok po verejné služby.
V skutočnosti však nejde len o „zmenšenie štátu“. Ide o zásadnú prestavbu argentínskeho sociálneho modelu, v ktorej sa oslabujú odbory, rušia kolektívne zmluvy a liberalizuje pracovný trh. Sloboda napreduje pritom pohltila tradičnú pravicovú stranu Republikánsky návrh (Propuesta Republicana – PRO) bývalého prezidenta Mauricia Macriho, čím sa z nej stala hlavná sila argentínskej pravice.
Tento posun od klasického republikánskeho liberalizmu k radikálnemu ultraliberalizmu (ekonomickému konzervativizmu) nie je výlučne argentínsky jav. Podobnú trajektóriu sledujeme v Brazílii s J. Bolsonarom či v Čile s J. A. Kastom – ide o regionálny trend, kde sa neoliberálne ekonomické recepty spájajú s autoritárskym politickým štýlom.
Peronizmus: hnutie, ktoré stratilo dych
Na opačnej strane stojí peronizmus, ktorý historicky predstavoval sociálne orientovaný nacionalizmus s dôrazom na silný štát, verejné investície a podporu pracujúcich. Po desaťročiach vládnutia sa však peronizmus – v jeho súčasnej, tzv. kirchneristickej podobe –vyčerpal.
Peronistická strana (Partido Justicialista) kandidovala ako súčasť aliancie Jednota za vlasť (Unión por la Patria). Táto koalícia sa zvykne označovať ako ľavicová, no len s istou mierou zjednodušenia, pretože ide o široké a ideologicky rôznorodé zoskupenie, ktoré je viac stredové a mierne stredoľavé. Okrem centristických strán sú jeho súčasťou aj menšie ľavicové strany (ale nie ľavicovo radikálne) a túto koalíciu podporuje aj časť argentínskych odborov (CGT a CTA) a sociálne hnutia napojené na chudobné štvrte.
Vysoká inflácia, fiškálne deficity a slabý rast produktivity podkopávajú jeho schopnosť plniť si sociálne záväzky. Peronizmus stráca oporu v robotníckych vrstvách, ktoré boli kedysi jeho základom, a zároveň nedokáže osloviť nové stredné vrstvy. Z politickej stability sa stáva stagnácia, na ktorú ultraliberáli reagujú agresívnym populizmom a sľubmi „radikálneho ozdravenia“ ekonomiky.
Tradičná Radikálna občianska únia (UCR), kedysi jeden z pilierov argentínskej demokracie, zažíva historický prepad. Stráca poslancov aj vplyv, a spolu s ústupom PRO to symbolizuje rozpad politického stredu, ktorý nedokáže ponúknuť alternatívu medzi extrémnym trhom a štátnym paternalizmom. Argentínska politika sa tak redukuje na konfrontáciu dvoch pólov, bez autentického centristického projektu, alebo skutočne ľavicovej alternatívy.
Radikálna ľavica: hlas kritiky bez spoločenskej váhy
Trockistická Ľavicová fronta pracujúcich (Frente de Izquierda y de los Trabajadores – FIT) síce mierne posilnila, no zostáva na okraji politického systému. Jej program, ktorý presadzuje znárodnenie strategických odvetví, kontrolu kapitálu a posilnenie verejného sektora, nedokáže osloviť širšie vrstvy voličov unavené krízami, korupciou a chaosom. Napriek tomu zohráva FIT dôležitú úlohu ako hlas časti odborov, akademikov a časti verejných zamestnancov, ktorí upozorňujú na sociálne dôsledky neoliberalizmu.
Spojené štáty – tichý garant experimentu
Aktuálne voľby ako aj predchádzajúce kroky vlády Javiera Mileia sprevádzala otvorená podpora Spojených štátov. Americké ministerstvo financií intervenovalo na devízovom trhu, otvorilo swapovú linku v hodnote 20 miliárd dolárov a sprostredkovalo ďalších 20 miliárd v súkromných pôžičkách a investíciách. Zároveň zástupcovia USA a Trumpovej administratívy v Argentíne jasne komunikovali, že ak voľby nevyhrá Mileiová politická strana, tak svoju finančnú pomoc stiahnu.
Bez tejto pomoci by Argentína čelila prudkej devalvácii a hyperinflácii, a to aj napriek tomu, že Milei tvrdil, že svojou politikou Argentínu chráni pred takýmto scenárom. Podpora Washingtonu tak nie je len ekonomická – ide aj o politickú poistku pre vládu, ktorá má byť „modelom“ pre nové ekonomicky konzervatívne a ultraliberálne experimenty v Latinskej Amerike. Cena tejto stability je však vysoká – prehlbujúca sa závislosť od zahraničného kapitálu, oslabenie vnútorného trhu a pokles životnej úrovne obyvateľstva.
Bod obratu? Naozaj?
Prezident Javier Milei označil rok 2025 za „bod obratu“, keď sa podľa oficiálnych údajov miera chudoby v Argentíne znížila z približne 53 % na 38 %. Tento pokles však neznamená skutočné zlepšenie životných podmienok. Odborníci upozorňujú, že ide skôr o štatistický efekt, spôsobený poklesom mediánu disponibilných príjmov v celej populácii. Ak sa zníži stredový príjem, hranica chudoby (odvodená od tohto mediánu) klesne a „chudobných“ je na papieri menej, hoci reálne životná úroveň väčšiny obyvateľstva sa zhoršila. Tento jav sprevádza prudký nárast neformálnej práce, zníženie reálnych miezd a zastavenie mnohých sociálnych programov. Pokles chudoby teda neodráža návrat k dôstojnému životu, ale skôr „pád celej spoločnosti nadol“.
Dôsledky pre región a pre odbory
Argentínsky príklad ukazuje, kam vedie kombinácia ekonomického konzervativizmu a sociálneho darwinizmu. Úsporné opatrenia, privatizácia a deregulácia trhu práce majú krátkodobý efekt na stabilizáciu rozpočtu, no dlhodobo zvyšujú chudobu, neformálnu zamestnanosť a nerovnosť.
V krajine, kde už dnes takmer polovica pracujúcich pôsobí mimo legálneho pracovného trhu, znamená ďalšia „flexibilizácia“ faktické zrušenie pracovných práv. To sa môže odraziť aj v susedných krajinách, ktoré čelia konkurenčnému tlaku na znižovanie miezd a sociálnych štandardov.
Uruguaj, Čile či Brazília sledujú vývoj s obavami – nie preto, že by chceli nasledovať Mileiho, ale preto, že jeho politika tlačí celý región k pretekom nadol.
Argentína sa stáva laboratóriom ultraliberálnej kontrarevolúcie. Pod heslom „viac slobody“ sa skrýva znižovanie pracovných práv, rušenie odborov a privatizácia sociálneho štátu.
Zatiaľ čo vláda oslavuje pokles deficitu, milióny ľudí čelia rastúcim cenám, neistote a sociálnemu úpadku. Pre odbory nie len v regióne je to jasné varovanie, že bez silnej kolektívnej reakcie sa môže model „argentínskeho experimentu“ stať novou normou aj inde – s vážnymi dôsledkami pre zamestnancov, verejný sektor aj samotnú demokraciu.
Foto: Flickr