Keď Európa vstupuje do štvrtého roka vojny, ktorú mal Vladimir Putin pôvodne označovať ako „trojdňovú špeciálnu vojenskú operáciu“, realita je diametrálne odlišná. Cieľom bolo zvrhnúť ukrajinskú vládu, zrušiť nezávislosť krajiny a vrátiť ju do pozície vazalského štátu. Namiesto toho však vojna pokračuje, Ukrajina sa bráni a jej odhodlanie sa stalo symbolom odporu voči agresii.
Podľa odhadov bolo zabitých alebo zranených medzi pol miliónom až jeden a pol milióna ľudí. Obrovské územia sú zamínované alebo zničené, celé mestá ležia v ruinách. Ukrajinci už štyri roky čelia početne silnejšiemu nepriateľovi, vojnovým zločinom, útokom na civilnú infraštruktúru aj výpadkom elektriny uprostred zimy. Napriek tomu vytrvávajú.
Pokračovanie vojny prináša zásadné otázky o budúcnosti. Kým v prvých rokoch zohrávala významnú úlohu podpora Spojených štátov, v poslednom období jej intenzita kolíše, najmä v kontexte návratu geopolitického myslenia založeného na sférach vplyvu, ktoré zosobňuje aj Donald Trump.
Európa sa tak stala hlavným garantom podpory Ukrajiny. Nejde pritom o charitu. Ukrajina dnes predstavuje prednú líniu európskej bezpečnosti. Obrana jej suverenity je zároveň obranou samotnej Európskej únie a jej hodnôt.
Sankcie Západu síce zasiahli ruskú ekonomiku, no ich efekt oslabuje podpora zo strany Číny a postupná transformácia Ruska na autarkickú vojnovú ekonomiku. Paradoxne sa tým však Rusko čoraz viac ekonomicky viaže na Čínu, čím sa dostáva do pozície, ktorú možno označiť za závislú, hoci historické napätie medzi oboma krajinami nemožno podceňovať.
Moskva zároveň obviňuje EÚ z marenia „mieru“, pod ktorým sa však skrýva kapitulácia Ukrajiny. Sľuby o „žiadnych ďalších vojnách“, ak budú rešpektované ruské záujmy, znejú málo presvedčivo, keďže tieto záujmy často zahŕňajú celé alebo podstatné časti susedných štátov, vrátane niektorých členských krajín EÚ.
Ruská vojnová ekonomika dnes poskytuje málo motivácie na návrat k mieru. Armáda je plne mobilizovaná a priemysel orientovaný na vojenskú výrobu. Zároveň sa zdá, že západná podpora Ukrajiny bola dlhodobo nastavená tak, aby jej umožnila prežiť, no nie nevyhnutne zvíťaziť.
Napriek všetkým geopolitickým úvahám však základný fakt zostáva: vojna pokračuje a ľudia naďalej zomierajú.
Ukrajina musí pokračovať na svojej ceste k členstvu v Európskej únii. Tento proces by mal byť impulzom aj pre samotnú EÚ, aby prehodnotila prístup k rozširovaniu a vnútorné rozhodovacie mechanizmy.
Vo svete, kde dominujú silní lídri, hrubá sila a sféry vplyvu, musí EÚ ukázať, že existuje iná cesta, cesta spolupráce, práva a solidarity. Budúcnosť, v ktorej krajiny nemusia byť vazalmi väčších mocností.
Zabezpečenie suverénnej a nezávislej budúcnosti Ukrajiny je kľúčové pre túto víziu. Len tak môže EÚ naplno využiť svoj vplyv na zlepšenie života ľudí priamo na Ukrajine, posilňovaním občianskeho a sociálneho dialógu, podporou sociálnych partnerov a ochranou základných práv.
Aj v čase vojny, alebo práve vtedy, zostáva sociálny dialóg a kolektívne vyjednávanie zásadné. Sú predpokladom spoločenského zmieru, stability a schopnosti mobilizovať vnútorné sily krajiny. Silná spoločnosť je totiž nevyhnutným pilierom nielen obrany, ale aj budúcej obnovy.
Zdroj: EESC, február 2026 – Skupina zamestnancov a odborárov EHSV