Slovenský trh práce nepotrebuje len viac pracovných miest. Potrebuje predovšetkým kvalitnejšie pracovné miesta, lepšie mzdy a nový model hospodárskeho rozvoja.
Minister práce Erik Tomáš prezentoval septembrový pokles nezamestnanosti ako veľmi dobrú správu. Podiel disponibilných uchádzačov o zamestnanie klesol na 4,02 %, čo je nepochybne pozitívny signál. Problémom však je, ak z jedného čísla vytvárame obraz úspešného trhu práce a prehliadame všetko ostatné. V prvom rade treba pripomenúť, že ide o administratívny ukazovateľ, ktorý vychádza z evidencie úradov práce. Medzimesačne síce nezamestnanosť klesla o 0,02 percentuálneho bodu, ale medziročne je stále vyššia o 0,14 percentuálneho bodu. Navyše, harmonizovaná miera nezamestnanosti, ktorá sa zisťuje odlišnou metodikou a umožňuje medzinárodné porovnávanie, dosahovala v auguste 5,7 %. Ani jeden z týchto ukazovateľov nám pritom nepovie všetko o skutočnom stave trhu práce. Nehovorí dostatočne o ľuďoch, ktorí nie sú evidovaní na úradoch práce, o tých, ktorí si prácu hľadajú mimo úradov, ani o takzvaných odradených pracovníkoch, ktorí na hľadanie zamestnania rezignovali. A už vôbec nehovoria nič o kvalite pracovných miest, výške ponúkaných miezd či perspektíve, ktorú zamestnanie ľuďom poskytuje.
Stačí len mať prácu?
September je špecifický najmä vstupom absolventov na trh práce. Počet evidovaných absolventov stredných škôl vzrástol z augustových 4 153 na 9 214, zatiaľ čo počet absolventov vysokých škôl v evidencii klesol. Celkovo úrady práce evidovali takmer 12-tisíc nezamestnaných absolventov. Samotné mesačné výkyvy však nie sú také dôležité ako dlhodobejší vývoj. Oveľa vážnejším problémom je postavenie mladých ľudí, ktorí nepracujú, nevzdelávajú sa ani sa nezúčastňujú na odbornej príprave. Ide o takzvanú kategóriu NEET, ktorú sleduje Eurostat. Slovensko sa v tomto ukazovateli pohybuje nad priemerom EÚ a v rámci krajín V4 dosahuje najhoršie výsledky. Kým v mnohých európskych krajinách a susedných krajinách V4 podiel mladých mimo práce a vzdelávania dlhodobo klesá, na Slovensku sme v poslednom roku zaznamenali opätovný nárast.
A práve tu sa dostávame k otázke, o ktorej sa na Slovensku diskutuje prekvapivo málo. Aké pracovné miesta vlastne mladým ľuďom ponúkame? Zodpovedajú ich vzdelaniu? Ponúkajú mzdu, z ktorej sa dá samostatne žiť? Umožňujú im založiť si rodinu, zabezpečiť bývanie a plánovať budúcnosť? Namiesto týchto otázok často počúvame, že mladí ľudia majú privysoké očakávania a nechce sa im pracovať. Lenže pri neustále sa zhoršujúcej dostupnosti bývania a mzdách, ktoré mnohým mladým neumožňujú ekonomickú samostatnosť, sú podobné tvrdenia odtrhnuté od reality. Problémom nemusí byť to, že mladí nechcú pracovať. Problémom môže byť aj to, že im nedokážeme ponúknuť prácu, ktorá dáva ekonomický a životný zmysel.
Máme skutočne taký veľký nedostatok pracovníkov?
Zamestnávatelia dlhodobo upozorňujú na nedostatok pracovnej sily, hovoria o 150 -200 tisícoch neobsadených miest. Úrady práce pritom v septembri evidovali takmer 138-tisíc voľných pracovných miest, otázne však je, koľko z nich je reálnych. V Česku po zavedení automatického vyraďovania starších ponúk klesol počet evidovaných voľných miest z približne 247-tisíc na konci roka 2024 na 87-tisíc na konci roka 2025. Podobný audit by sme potrebovali aj na Slovensku. Nestačí totiž vedieť, koľko miest zamestnávatelia nahlásili, ale aj koľko ich reálne ponúkajú, za akých podmienok a za aké mzdy. Nedostatok pracovnej sily totiž môže byť aj nedostatkom ľudí ochotných pracovať za ponúkaných podmienok.
Nezamestnanosť vs. zamestnanosť
Vo verejnej diskusii sa príliš sústreďujeme na nezamestnanosť, pričom rovnako dôležitým ukazovateľom je zamestnanosť. A tu už Slovensko také dobré výsledky nedosahuje. Stále nedokážeme dostatočne zapájať do práce ženy, starších pracovníkov či ľudí zo znevýhodnených regiónov a komunít. Pokles nezamestnanosti navyše nemusí automaticky znamenať vznik nových pracovných miest. Ovplyvňuje ho aj demografia, migrácia či odchody do dôchodku. Preto si politici nemôžu všetky pozitívne výsledky pripisovať ako vlastný úspech. Oceniť však treba aktívne politiky trhu práce, ktoré pomáhajú ľuďom nájsť zamestnanie alebo získať novú kvalifikáciu. Problémom však pri aktívnych politikách na trhu práce zostáva ich vysoká závislosť od eurofondov namiesto stabilného financovania z vlastných verejných zdrojov.
Akákoľvek práca za akúkoľvek cenu?
Osobitnou témou je nastavenie systému sociálneho zabezpečenia a podpory v nezamestnanosti. Zmyslom tohto systému predsa nemá byť len to, aby sa človek čo najrýchlejšie prestal objavovať v štatistike nezamestnaných. Mal by mu poskytnúť primeraný priestor nájsť si prácu zodpovedajúcu jeho kvalifikácii, skúsenostiam a zdravotným možnostiam, prípadne absolvovať potrebnú rekvalifikáciu.
Ak však systém nastavíme tak, že človeku veľmi rýchlo hrozí existenčný problém, môže byť nútený prijať prvé dostupné zamestnanie bez ohľadu na jeho kvalitu a mzdu. Posledné zmeny v týchto transferoch, kedy sa nastavil postupný pokles dávok v nezamestnanosti nepomáhajú najmä starším a menej úspešným nezamestnaným. Stretli sme sa s prípadmi ľudí, ktorí po tridsiatich odpracovaných rokoch prišli o zamestnanie a pod tlakom straty príjmu prijali prácu hlboko pod úrovňou svojej kvalifikácie a pod úrovňou dovtedajšej mzdy. Nie preto, že by takúto prácu považovali za vhodnú, ale preto, že si nemohli dovoliť hľadať lepšiu, alebo absolvovať rekvalifikáciu, či školenie. Takto môžeme dosiahnuť priaznivejšie čísla nezamestnanosti, ale sotva tým zvyšujeme produktivitu ekonomiky či kvalitu života pracujúcich.
Kvalita vs. kvantita pracovného prostredia
O kvalite slovenského trhu práce veľa vypovedajú aj medzinárodné porovnania. Výskumy Eurofoundu upozorňujú na vážne problémy pracovného prostredia na Slovensku, najmä vysokú fyzickú a psychickú záťaž, organizáciu práce či pracovné riziká. K tomu sa pridáva dlhodobo nízka mzdová úroveň, ktorá nezodpovedá ekonomickej výkonnosti krajiny.
Obr. 1 – Podiel samostatne podnikajúcich osôb bez zamestnancov na celkovej zamestnanosti, %, 2023
Zdroj: OECD 2026, spracovanie autor
Osobitným slovenským fenoménom je vysoký podiel živnostníkov bez zamestnancov – najvyšší v EÚ. Mohli by sme to považovať za dôkaz mimoriadnej podnikavosti, no významná časť týchto ľudí pracuje na živnosť nedobrovoľne, pretože nemajú inú možnosť alebo ich k tomu tlačia zamestnávatelia. Falošné a ekonomicky závislé živnosti pritom prenášajú podnikateľské riziká na pracovníkov, ktorí strácajú časť pracovnoprávnej ochrany a sociálnych istôt.
Problém ilustruje aj počet vydaných povolení PD A1. Slovensko má v oblasti vysielania pracovníkov v rámci EÚ mimoriadne špecifické postavenie, najmä v oblasti vysielania SZČO (obr. 2). V roku 2024 pripadalo na Slovensku 9,18 vydaného formulára PD A1 pre vyslané SZČO na 1 000 obyvateľov, zatiaľ čo priemer EÚ-27 predstavoval iba 0,566, slovenská hodnota tak bola viac ako 16-násobkom priemeru EÚ. V porovnaní s ostatnými krajinami V4 je rozdiel ešte výraznejší. Oproti Poľsku je slovenská hodnota 25,5-násobná, oproti Česku 76,5-násobná a oproti Maďarsku až 153-násobná.
Obr. 2 – Počet vyslaných SZČO (vydaných povolení PD A1) na 1000 obyvateľov (2024)
Zdroj: DE WISPELAERE, DE SMEDT a PACOLET (2026), vlastné výpočty a spracovanie
Poz: * – posledné dostupné dáta za Írsko (2022) a Cyprus (2021)
Ani vysoký podiel živnostníkov, ani nízka nezamestnanosť preto automaticky neznamenajú zdravý a kvalitný trh práce.
Prečo opakujeme chyby?
Napokon sa dostávame k zásadnému problému, ktorý presahuje samotnú politiku zamestnanosti. Slovenská ekonomika sa už takmer štyri desaťročia rozvíja podľa modelu založeného na lákaní priamych zahraničných investícií, lacnej pracovnej sile a zapojení do medzinárodných výrobných reťazcov. Tento model pomohol vytvoriť pracovné miesta, modernizovať priemysel a zvýšiť exportnú výkonnosť, no jeho limity sú čoraz zreteľnejšie.
„Z modelu lacnej pracovnej sily sme mali začať systematicky vystupovať už pred dvadsiatimi rokmi. Namiesto toho sa ho stále držíme zubami-nechtami.“
Dnes už nejde len o počet pracovných miest, ale aj o ich produktivitu, vytváranú pridanú hodnotu a jej rozdeľovanie medzi mzdy, zisky a investície. Produktivita práce na Slovensku napriek problémom rastie a rast miezd ju dlhodobo nepredbieha. Preto treba opatrne pristupovať k tvrdeniam, že hlavným problémom podnikov sú vysoké náklady na pracovnú silu. Ceny energií, investičná neistota či administratívne zaťaženie predstavujú reálne problémy, no nízke mzdy nie sú riešením konkurencieschopnosti.
Nízke príjmy, práve naopak, obmedzujú domácu spotrebu, čím oslabujú možnosti rozvoja domácich podnikov. Vzniká začarovaný kruh – nízke mzdy znamenajú slabý domáci dopyt, ten obmedzuje rast domácich firiem a ich schopnosť vytvárať kvalitnejšie a lepšie platené pracovné miesta. Slovensko nemôže donekonečna stavať svoju konkurencieschopnosť na tom, že bude lacnejšie než západná Európa. Z modelu lacnej pracovnej sily sme mali začať systematicky vystupovať už pred dvadsiatimi rokmi. Namiesto toho sa ho stále držíme zubami-nechtami.
Kladieme si nesprávne otázky
Pokles septembrovej nezamestnanosti je dobrou správou. Netreba ho spochybňovať ani bagatelizovať. Rovnako však netreba predstierať, že jedno pozitívne číslo vypovedá o celkovom zdraví slovenského trhu práce. Ak chceme hodnotiť jeho skutočný stav, musíme sa začať pýtať na niečo iné.
Prečo máme stále taký vysoký podiel mladých ľudí mimo práce a vzdelávania? Prečo nedokážeme dostatočne zapájať do zamestnania ľudí zo znevýhodnených skupín a regiónov? Prečo časť pracujúcich napriek zamestnaniu nedokáže dosiahnuť ekonomickú samostatnosť? Prečo máme toľko ľudí pracujúcich na živnosť, hoci vykonávajú závislú prácu? A prečo je aj po desaťročiach ekonomickej transformácie našou hlavnou rozvojovou stratégiou stále lákanie zahraničných investorov? Toto sú otázky, na ktoré by mala odpovedať politika zamestnanosti aj hospodárska politika.
Úspech trhu práce by sme nemali merať iba tým, koľko ľudí nie je evidovaných ako nezamestnaných, ale aj tým, koľko ľudí má prácu, ktorá im umožňuje dôstojne žiť. Pretože cieľom hospodárskej politiky nemá byť pekná štatistika nezamestnanosti, ale ekonomika, v ktorej ľudia dokážu zo svojej práce dôstojne žiť.