M. Uhlerová: Zamestnanci rozhodnú

Predčasné parlamentné voľby sa blížia a ľudia znova rozhodnú, komu odovzdajú svoj hlas a kto ich zastúpi v Národnej rade SR. Prečo hovoríme, že „zamestnanci rozhodnú“? Na Slovensku sú z ekonomicky aktívneho obyvateľstva vyše dva milióny ľudí v postavení zamestnanca. To nie je zanedbateľný počet, ktorý by nemal váhu či silu, práve naopak. Zamestnanci sa vo veľkej miere podieľajú na vytváraní spoločenských hodnôt, ekonomickom a hospodárskom raste krajiny, poskytovaní služieb občanom a vôbec na fungovaní štátu. KOZ SR pripravuje po prvýkrát predvolebnú debatu s lídrami politických strán, v rámci ktorej nás budú zaujímať riešenia, opatrenia a návrhy na zlepšenie v zamestnaneckom prostredí. Prezidentka KOZ SR Monika Uhlerová v rozhovore priblížila, čo je pre zamestnancov dôležité a na čo by nemali zabúdať.

Zamestnanci sú jedným zo základných ekonomických a sociálnych pilierov štátu. Bez nich by ekonomika, služby, výroba, verejný sektor, celkovo hospodárstvo a štát nemohli fungovať. Pre tých, ktorí chcú a budú spravovať štát, by preto malo byť viac ako dôležité zaujímať sa o to, čo zamestnancov trápi a ako zlepšovať zamestnanecké prostredie. Neustále sa hovorí o podnikateľskom prostredí, o jeho zlepšovaní, o rozväzovaní rúk podnikateľom, aby sa im lepšie dýchalo, ale ako sa dýcha a žije zamestnancom, to nezaujíma nikoho. Dlhodobo o tom svedčí úroveň a obsah verejnej diskusie, ako aj témy predvolebných kampaní. Zamestnanci a svet práce nie sú určujúce. Pritom ich je viac ako dva milióny, čo by mala byť atraktívna potenciálna voličská základňa.

V úvode sme spomenuli, že zamestnanci tvoria podstatne veľkú časť z ekonomicky aktívneho obyvateľstva. Sú si podľa Vás vedomí toho, že práve oni môžu prispieť k zlepšeniu pracovného prostredia?

Podľa stavu odborovej organizovanosti a úrovne právneho vedomia zamestnancov v pracovnoprávnych záležitostiach by som povedala, že si málo uvedomujú svoje možnosti a to, že sú to práve oni, ktorí môžu založiť odbory a v rámci nich vyjednávať o lepších mzdových a pracovných podmienkach. Ale celkovo občianska angažovanosť a aktivita Slovákov je veľmi nízka, jedna z najnižších v rámci Európskej únie. A tak potom vyzerá aj spoločnosť, v ktorej žijeme. Verejná diskusia, témy kampane alebo politické debaty to už len zrkadlia. Ak sa sami zamestnanci nezaujímajú o prostredie, v ktorom pracujú, nevytvárajú tlak na politickú reprezentáciu, nemôžu čakať, že sa bude niekto zaujímať o nich.

Čo by malo zamestnancov v programoch politických strán prioritne zaujímať?

V prvom rade odporúčam programy čítať. Viem, že mnohí povedia, že programy aj tak voľby nerozhodujú, že strany ich aj tak nenaplnia a podobne. Tu opäť podotknem, že dôležitá je verejná kontrola, verejný tlak a verejná požiadavka programy napĺňať a v opačnom prípade verejne požadovať vyvodenie politickej zodpovednosti. No uvedené nie je súčasťou našej politickej kultúry. Asi aj preto, že chýba verejná kontrola a tlak. A to súvisí aj s nízkou občianskou angažovanosťou a aktívnym prístupom k občianstvu. A to zas súvisí s nedostatočnou výchovou a vzdelávaním k občianstvu. Súčasťou toho je tiež organizovanosť v odboroch. Pri čítaní programov by som zamestnancom odporučila zamerať sa na oblasti ako mzdy, platy a minimálna mzda (ich rast, dôstojnosť), pracovný čas, dane a odvody, dôchodky a sociálne zabezpečenie, vybrané oblasti sociálnej politiky, podpora a rozvoj sociálneho dialógu, kolektívneho vyjednávania, ochrana práv zamestnancov, postavenie odborov, skvalitňovanie pracovného prostredia, ale aj plány v súvislosti so zmenami na trhu práce a vo svete práce, napríklad v súvislosti s digitalizáciou, umelou inteligenciou, klimatickými zmenami, novými formami práce a reflexiu sociálnych dosahov týchto zmien. Uvedené témy je však potrebné zasadiť aj do širších súvislostí, ako je napríklad vzdelávanie, zdravotníctvo, bývanie, modernizácia, podpora inovácií, modernizácie, vedy, výskumu, regionálna politika, riešenie klimatickej krízy, vnímanie Európskej únie, vďaka ktorej sme prijali množstvo prosociálnych opatrení, legislatívy a pod. Bez toho sa kvalita života a práce nezvýši. Osobne by ma ako čitateľku programov zaujímala aj ich komplexnosť a schopnosť reflektovať, a zároveň ponúknuť tieto spomínané súvislosti. Nech však zamestnanci nie sú prekvapení, že mnoho týchto oblastí bude v programoch absentovať. Ale aj to je informácia o tom, ako politici tento súbor problémov poznajú a akú pozornosť mu venujú. Zároveň je potrebné aj počúvať, čo v tejto oblasti politici urobili alebo neurobili, ak tú možnosť mali, ale aj ich vyjadrenia. To poskytuje komplexný obraz o tom, do akej miery sú úprimní, znalí a ochotní prispieť k zlepšovaniu zamestnaneckého prostredia.

Vyjadrili ste sa, že v predvolebnej diskusii viac počujeme o rozvoji podnikateľského prostredia a takmer nič o zlepšení podmienok pre zamestnancov. O čom to podľa Vás svedčí?

Svedčí to o viacerých skutočnostiach. Niektoré som už spomenula, ako napríklad neznalosť a nezáujem o svet práce zo strany politickej reprezentácie. Ale aj istá pohodlnosť spôsobená pasivitou občanov, v tomto prípade zamestnancov, zaujímať sa a bojovať za lepšie pracovné podmienky napríklad cez odbory. Občianstvo sa nedemonštruje len v deň volieb vo volebnej miestnosti, ale každý deň všade tam, kde žijem. Ďalšia skutočnosť súvisí s tým, ako je dlhodobo vedený verejný diskurz v týchto témach. Od 90. rokov prevláda pomýlený názor, že pokiaľ sa bude dariť podnikateľskému prostrediu, bude sa automaticky dariť aj zamestnancom. Ale takáto priama úmera neexistuje. Je potrebné pochopiť, že práca a kapitál sú dva záujmové svety, ktoré sú častokrát v prirodzenom konflikte. Na to, aby bol pomer síl vyrovnaný, je potrebné, aby sa zamestnanci združovali, a tak vytvárali pomyselnú protiváhu voči zamestnávateľovi. Aby sa konflikt kultivoval, je potrebné vyjednávať, viesť sociálny dialóg. A na to, aby bolo možné tieto inštitúty budovať, je potrebná legislatíva. Libertariánske vnímanie sveta cez stekajúci blahobyt zo strechy bohatých do pivníc chudobných (a tak sa vlastne budú mať všetci dobre – už len samotná realita príjmových a sociálnych rozdielov a prehlbovanie chudoby popiera túto teóriu) je dávno prekonané a nepatrí do tohto storočia. Povedala by som, že jeho apologéti sú už trápni až smiešni. V mnohých krajinách EÚ by za takých boli. Žiaľ, u nás majú ešte stále priestor, aby tieto prežité myšlienky šírili a dokonca sa s nimi uchádzali o hlasy voličov drzo vyhlasujúc, akí sú odborníci. Pritom viaceré opatrenia, ktoré navrhovali v pracovnoprávnej oblasti alebo ich stále prezentujú, sú v rozpore s európskym právom.

Môžu mať zamestnanci prípadne aj pocit, že ich názory nie sú pre kompetentných podstatné či zaujímavé?

Skôr by mohli mať pocit a neboli by ďaleko od pravdy, že mnohí politici nemajú takmer žiadnu znalosť o tejto oblasti. Mnohých vedomosti o sociálnej politike a o svete práce začínajú a končia pri valorizácii dôchodkov, pri rôznych jednorazových príspevkoch alebo pri minimálnej mzde. Sociálny štát si predstavujú ako štát, ktorý rozdáva – aj jeho kritici, aj jeho zástancovia. Moment redistribúcie zdrojov je určite podstatnou a definujúcou súčasťou sociálneho štátu, avšak za predpokladu, že tie zdroje aj získava (cez dane). Ich výška, charakter, nastavenie a následné použitie definuje tiež silu sociálneho štátu. A silný sociálny štát potrebuje dostatočné zdroje na kvalitné verejné služby, ako aj na vyrovnávanie rozdielov. Ten, kto sľubuje kvalitné vzdelávanie, zdravotníctvo, sociálne služby, vysoké platy vo verejnom sektore a podobne, a jedným dychom sľubuje znižovanie daní, jednoducho zavádza.

Zamestnanci, to sú jednotlivci či rodiny. Uplynulé krízy urobili aj nemalé škrty v ich rozpočtoch. Budú tieto neželané skúsenosti výkričníkom pri ich rozhodovaní v rámci ponuky sociálno-ekonomických opatrení ?

Subjektívne vnímanie vlastnej sociálnej situácie je v podstate hybnou silou rozhodovania mnohých voličov vo voľbách. Viacerí sociológovia potvrdia, že rozhoduje emócia. Tú sa snažia aj v kampani využiť politici a častokrát manipulatívnym spôsobom hľadajú a poukazujú na vonkajšieho nepriateľa, ktorý je zodpovedný za stav, v akom sa volič nachádza (subjektívne ho vníma a hodnotí). Je to jednoduchšie, ako pomenovať príčiny a ponúknuť riešenia, ktoré sú častokrát komplikované, nezrozumiteľné alebo nudné. Preto aj v súčasnej kampani zatiaľ viac dominujú témy, ktoré vo svojej podstate vôbec neriešia komplexne stav a príčiny ekonomickej a sociálnej situácie. A taktiež absentujú témy, ktoré by boli kvalitnou ponukou pre pracujúcich.

Dokáže KOZ SR motivovať zamestnancov a ukázať im, že ich rozhodnutie má dostatočný vplyv na budúcnosť Slovenska?

Organizujeme veľkú predvolebnú diskusiu s lídrami politických strán 20. septembra pod názvom „Zamestnanci rozhodnú“. Diskusie sa budú môcť osobne zúčastniť aj naši odborári a odborárky, ale bude vysielaná aj online, aby si ju mohla pozrieť široká verejnosť. Otázky na lídrov budú zamerané hlavne na oblasti, ktoré som už spomínala vyššie. Myslím, že nie je našou snahou určovať, odporúčať, alebo radiť, koho voliť. Avšak aj cez našu diskusiu – prvú svojho druhu – chceme ponúknuť pracujúcim ucelený pohľad na vybrané oblasti optikou priorít odborov a zamestnancov. Rozhodnúť sa však musia sami.