To, čo dnes čítame v niektorých reakciách na Draghiho správu, nie je nič nové. Už v 30. rokoch 20. storočia zamestnávateľské a podnikateľské elity v Európe presadzovali identický model. Škrty, znižovanie miezd, oslabenie pracovných kódexov, rozbitie odborov, a návrat „poriadku“, ktorý by garantoval lacnú a disciplinovanú pracovnú silu.
Najznámejším príkladom je Brüningova úsporná politika v Nemecku. Nemecký kancelár Heinrich Brüning v r. 1930 – 1932 zaviedol masívne škrty, znižovanie platov, zvyšovanie daní pre zamestnancov štátu a deflačnú politiku, ktorá mala stabilizovať verejné financie. Výsledok bol katastrofálny. Priniesol historicky vysokú nezamestnanosť, sociálny rozvrat a stratu dôvery občanov v demokratické inštitúcie. Ekonomické utrpenie vytvorilo priestor pre politických extrémistov – a práve na troskách politiky škrtov (austerity) sa následne vyšvihol k moci Hitler a jeho NSDAP.
Ako presvedčivo ukazuje Clara E. Mattei v knihe „Nadvláda kapitálu: Ako ekonómovia vymysleli úspornú politiku a pripravili pôdu pre fašizmus“, úsporné politiky neboli technickým riešením krízy, ale nástrojom triednej disciplíny („umravnenia“ más), ktorý umožnil potlačenie sociálnych hnutí a upevnenie moci kapitálu. Tam, kde sa nerozvinula demokratická odpoveď, otvorili cestu autoritárstvu.
Prečítajte si aj:Hovorme s ľuďmi a počúvajme ich!
USA išli opačnou cestou
Zatiaľ čo Nemecko sa prepadlo do deflácie a do autoritarizmu, USA reagovali na krízu v 30. rokoch minulého storočia úplne inak. Prezident USA Franklin D. Roosevelt (bol prezidentom 1933-1945) odmietol úsporný dogmatizmus a zvolil odvážne štátne zásahy ktoré nazval New Deal (Nový údel).
New Deal obsahoval masívne verejné investície, podporu v zamestnanosti, posilnenie odborov, reguláciu trhu práce, sociálne zabezpečenie a zodpovedné zdaňovanie veľkého kapitálu.
Výsledkom bol pokles nezamestnanosti, konsolidácia demokracie a vznik silnej strednej triedy. USA nezosilneli napriek tomu, že posilnili sociálny pilier – zosilneli práve vďaka tomu.
Prečo je dôležité pripomínať si tieto lekcie dnes
Diskusia o konkurencieschopnosti nesmie byť redukovaná len na to, čo potrebujú zamestnávatelia a kapitál. Európsky projekt stojí na troch pilieroch: ekonomickom, environmentálnom a sociálnom. V poslednej dobe sa síce z viacerých strán ozýva, že EÚ vznikla ako ekonomický projekt, no tí, čo tvrdia, že na všetko ostatné sa treba vykašľať nevedia o čom hovoria. Pretože ak hodíme cez palubu občanov a jediným dôležitým kritériom ostanú záujmy kapitálu, tak EÚ nemôže prežiť.
A práve o tom hovorí vo svojej správe Enrico Letta, ktorý jasne hovorí:
„na oltár konkurencieschopnosti nesmieme obetovať sociálny pilier Európskej únie“.
Preto je nesmierne dôležité čítať Draghiho správu spolu s Lettovou správou, ktorej sa vo verejnej debate nevenuje skoro žiadna pozornosť.
Draghi identifikuje problémy a výzvy, ale jeho návrhy presadzujúce slepo škrtať regulácie, vedú k presunu bremena opäť na pracujúcich a občanov.
Letta pripomína, že Európa nebude silná, ak oslabí svoje pracovné práva, sociálny model, verejné služby a rovnováhu medzi kapitálom a prácou.
S podobným posolstvom prišla aj bývalá ministerka financií SR Brigita Schmögnerová, ktorá vo svojej knihe Regulating capitalism rozobrala tzv. kyvadlo regulácie (striedanie deregulácií a zavádzania nových regulácii), ale vysvetlila aj fakt, že súdržnosť EÚ stojí a padá na reguláciách, ktorých absencia by spoločný projekt zlikvidovala.
Nie je náhoda, že krajiny s najsilnejšími sociálnymi štátmi ako sú Škandinávia, Belgicko, Rakúsko a Holandsko sú zároveň tie, ktoré sú najkonkurencieschopnejšie, najinovatívnejšie a najstabilnejšie.
Nepotrebujeme škrty, ale rozvoj
Európa dnes nepotrebuje návrat k „austerity“ politikám, ktoré sa ukazujú napríklad v návrhu Omnibus. Nepotrebujeme zopakovať chyby 30. rokov minulého storočia a návrat k nedemokratickým režimom. Nepotrebujeme „nadvládu kapitálu“, ktorý disciplinuje pracujúcich a zvyšuje firemné zisky na úkor občanov EÚ.
Európa potrebuje investície, silné verejné služby, spravodlivé mzdy, sociálny dialóg a moderný sociálny štát. To je jediný model, ktorý dokáže dlhodobo vyvážiť konkurencieschopnosť, demokraciu aj sociálnu súdržnosť.
Foto: Flickr, ECB