Najnovšie zistenia portálu Politico Europe odhaľujú nepríjemnú pravdu o tom, ako sa v Európe robí politika. Veľké podnikateľské lobby sa pokúsili vytvoriť dojem, že európsky priemysel ako celok odmieta uhlíkovú politiku a systém obchodovania s emisiami. List adresovaný európskym lídrom mal reprezentovať stovky firiem a organizácií. Problémom však je, že časť „signatárov“ listu o žiadnej podpore nevedela, niektorí ju priamo popreli, alebo povedali, že s tvrdeniami uvedenými v liste nesúhlasia.
Nejde o detail. Ide o učebnicový príklad, ako sa vytvára ilúzia konsenzu. Ako sa politickým lídrom podsúva predstava, že „celý priemysel“ je proti klimatickým opatreniam – hoci realita je oveľa zložitejšia.
Tento zaujímavý príbeh by bol znepokojujúci aj sám o sebe. Problémom však je, že sa nekončí v Bruseli. Takéto naratívy sa následne prelievajú do národnej politiky – vrátane Slovenska. Mnohí politici ich bez kritického odstupu preberajú a reprodukujú. Výsledkom je známy scenár, ktorý počíta so strašením ľudí, že klimatické politiky zničia priemysel, pracovné miesta či životnú úroveň. Panika sa stáva nástrojom politiky.
Lenže ak je samotný „dôkaz“ o odpore priemyslu nafúknutý alebo dokonca zmanipulovaný, potom je celá táto politická hystéria postavená na veľmi vratkých základoch.
Lobing je nevyvážený a v prospech bohatých a mocných
Za týmto problémom je ešte hlbšia nerovnováha. Veľké korporácie majú v Bruseli aj v členských štátoch armády lobistov, právnikov a PR expertov. Ich hlas je organizovaný, financovaný a neustále prítomný pri tvorbe politík. Na druhej strane stojí väčšina obyvateľstva – zamestnanci, stredná trieda, nízkopríjmové domácnosti, ohrozené skupiny – bežní občania. Ich hlas je fragmentovaný, často sprostredkovaný len cez odbory či občianske organizácie, a v mnohých prípadoch úplne absentuje. Väčšina obyvateľstva EÚ nemá v Bruseli prakticky žiadne systematické zastúpenie.
Zvlášť výraznú pozíciu v tomto prostredí zaujímajú podniky pôsobiace vo fosílnom priemysle, ktoré patria medzi najväčších finančných prispievateľov do lobistických aktivít na úrovni EÚ. Ich angažovanosť nemožno interpretovať ako reprezentáciu širšieho verejného záujmu, ale skôr ako racionálnu stratégiu ekonomických aktérov smerujúcu k zachovaniu existujúcich regulačných podmienok a ochrane rentability ich podnikateľských modelov. V praxi to znamená systematické presadzovanie takých politík, ktoré minimalizujú náklady spojené s dekarbonizáciou, aj za cenu externalizácie environmentálnych a sociálnych nákladov na širšiu spoločnosť.
Presne podľa hesla o „privatizácii ziskov a socializáciu strát“.
Nie je preto prekvapením, že mnohé opatrenia presadzované pod hlavičkou „konkurencieschopnosti“ či „ochrany priemyslu“ v konečnom dôsledku idú proti záujmom väčšiny. Od oslabovania environmentálnych štandardov až po tlak na nízke mzdy – to všetko sa legitimizuje údajnou nevyhnutnosťou, ktorú má dokazovať „hlas trhu“. Lenže ako ukazuje tento prípad, tento hlas môže byť selektívny, prekrútený alebo rovno vymyslený.
Ako sa to prejavuje na Slovensku?
Ešte znepokojivejšie je, že tieto naratívy neostávajú len v zákulisí. Preberajú ich aj politici – vrátane niektorých slovenských – ktorí ich ďalej šíria vo verejnom priestore. Výsledkom je umelo vyvolávaná panika, podľa ktorej klimatická politika automaticky znamená zdražovanie, stratu pracovných miest a ekonomický úpadok.
Takéto zjednodušené tvrdenia však ignorujú realitu. Klimatická transformácia nie je len náklad, ale aj príležitosť – pre modernizáciu ekonomiky, vznik nových pracovných miest a zníženie energetickej závislosti. Ak však verejná diskusia stojí na skreslených alebo účelovo nafúknutých argumentoch, vzniká prostredie, v ktorom sa racionálne rozhodovanie mení na súťaž strachu.
Zásadná otázka preto neznie, či klimatická politika má dopady. Samozrejme, že má. Otázka znie inak. Kto tieto dopady interpretuje – a v koho záujme?
Vyvážená diskusia a nie panika
Ak budú vo verejnej debate dominovať hlasi, ktoré zastupujú úzke ekonomické záujmy podpísané falošnými signatármi, riskujeme, že prijaté riešenia nebudú slúžiť väčšine spoločnosti. A to je problém nielen klimatický, ale aj demokratický.
Ak má byť európska, ale aj domáca politika legitímna, nestačí počúvať najhlasnejšie kričiacich. Potrebujeme transparentnosť, overiteľnosť a vyváženie vplyvov. Inak riskujeme, že rozhodnutia o budúcnosti ekonomiky, práce a životného prostredia budú formované nie realitou, ale najlepšie financovaným príbehom.
A ten, ako vidíme, nemusí mať s realitou veľa spoločného.
Foto: Pexels