Ľudská pamäť je nedokonalá a na mnohé veci človek časom zabudne. Sviatky nám pripomínajú výnimočnosť určitých udalostí. Preto aj oslavy týchto udalostí by mali byť jedinečné. Je teda úplne prirodzené, že v tieto dni ľudia nepracujú, aby sa mohli zúčastniť osláv a rôznych spoločenských podujatí. A práve tu sa na Slovensku začínajú veci trocha zamotávať…
Už malé ohliadnutie sa do nedávnej minulosti, keď sa uzákoňovali jednotlivé sviatky, naznačuje, že máme problém s vlastnými dejinami. Respektíve majú ich naše politické špičky, ktoré sa k historickým medzníkom, ktoré nás formovali do dnešnej podoby, stavajú neuveriteľne macošsky.
Vznik Československej republiky (s pomlčkou či bez) spolu so Slovenským národným povstaním a Nežnou revolúciou sú nepochybne tri rozhodujúce okamihy v našich novodobých dejinách.
Bez 28. októbra 1918 by sme už ako národ pravdepodobne neexistovali. A ak ty tu náhodou nejaké torzo Slovákov zostalo, tak iba v podobe folklórnych súborov z Horného Uhorska. Tvorili by sme marginálnu etnickú skupinou akou sú dnes Lužickí Srbi v Nemecku.
Raz za sto rokov…
Je preto smutno-smiešne aké peripetie sprevádzalo prijatie tohto sviatku. Hoci časť poslancov sa dlhé roky pokúšala 28.október uzákoniť ako štátny sviatok, napokon sme si ho jednorazovo (!) pripomenuli až pri príležitosti 100. výročia vzniku ČSR v r. 2018. Už to samo o sebe naznačuje istú schizofréniu: prihlásme sa k československej tradícii, ale len tak trochu, lebo sa to pri okrúhlom výročí patrí. Aby sme v hanbe nezostali…
Deň vzniku samostatného česko-slovenského štátu síce oficiálnym štátnym sviatkom zostal, no nie je dňom pracovného pokoja. V podstate je to deň ako každý iný. Možno si ho pripomenieme zasa raz o sto rokov…
Rozpačité oslavy
Podobné je to aj so 17. novembrom. Hoci v rámci ČSFR sa tento deň stal sviatkom hneď nasledujúci rok po Nežnej revolúcii, po vzniku samostatného Slovenska ho degradovali na pamätný deň. Štátnym sviatkom, ktorý dostal názov Deň boja za slobodu a demokraciu, sa stal opäť až v r. 2001. No už vtedy sa ozývali výhrady, koľko nás to bude stáť.
Tento sviatok bol na Slovensku akýmsi nechceným dieťaťom. Kým v Česku sa pri pamätníku na Národní třídě striedala jedna delegácia, za druhou, ľudia zapaľovali sviečky a v celej krajine prebiehali spomienkové akcie, u nás sa politici do osláv 17. novembra veľmi nehrnuli. A keď už aj nejaké zorganizovali, častokrát prebiehali veľmi nedôstojne. Napríklad vláda pripravila podujatie v SND, na ktorom sa však opozícia odmietla zúčastniť a Nežnú revolúciu si tak pripomenula na námestiach. Keď nás už ani takýto významný deň nedokáže spojiť, tak čo už potom?
Napriek všetkému si ľudia- vďaka rôznych občianskym iniciatívam – mohli tento významný deň pripomínať a viac ako 20 rokov bol prirodzene aj dňom pracovného voľna. Až štvrtá Ficova vláda sa v rámci konsolidačného balíčka rozhodla, že 17. november zo zoznamu voľných dní škrtne. No nie dočasne ako povedzme 8. máj, či 15. september, ale natrvalo. Zostane síce štátnym sviatkom, no nebude dňom pracovného pokoja.
Verejnosť však tento deň považuje za veľmi dôležitý, čo dokazuje aj aktuálny prieskum agentúry NMS. Až 62 percent občanov Slovenska vyjadrilo presvedčenie, že 17. november by mal zostať dňom pracovného pokoja. Pretože, čo je to za štátny sviatok, ktorý sa „nesvätí“ ?
Sviatok je sviatok!
Predstava, že v Rakúsku by 26. októbra, keď si pripomínajú znovuzískanie rakúskej suverenity (1955), bol bežný pracovný deň, je taká absurdná, že čosi také nikoho ani nenapadne vysloviť nahlas, lebo by to bolo považované za nepatričné. Je to národný sviatok, keď všade vlajú červeno-biele zástavy a verejnosť má možnosť navštíviť múzeá zdarma.
Rovnako absurdná je predstava, že by 3. október v Nemecku, keď si pripomínajú zjednotenie krajiny (1990), odbili povedzme nejakým televíznym príhovorom kancelára, no všetci by v teň deň išli do roboty. Je to predsa deň, keď sa spojilo, to, čo studená vojna na štyri desaťročia rozdelila! A to je predsa dôvod na oslavu, lebo to bol jedinečný okamih, ktorý sa nemusel zopakovať!
Na čo sú nám sviatky?
Štátne sviatky totiž majú veľkú symbolickú hodnotu. Okrem toho, že si prostredníctvom nich pripomíname významné udalosti v dejinách krajiny, ich účelom je manifestovať národné tradície. Chápu to v Rakúsku, Nemecku i u našich susedov v Českej republike. Len my akosi nie…
Ak si dva z troch najvýznamnejších historických medzníkov nepripomíname ako plnohodnotné sviatky – aký signál vlastne vysielane ostatným? Že nám nezáleží na vlastnej histórii?
Lenže ten, kto sa nechá len tak voľne unášať prúdom dejín, kto si nie je vedomý svojich koreňov a nespráva sa ako suverénny subjekt, ten veľmi riskuje, že sa stane objektom záujmov iných, a môže sa to poľahky zvrtnúť proti nemu samému. Pretože existencia štátu nie je samozrejmosť.
K tomu masarykovskému: „štáty sa udržiavajú ideami, na ktorých vznikli“, treba ešte dodať, že štáty sa udržiavajú aj tým, že posilňujú národnú identitu a pocit spolupatričnosti. Preto by 17. november mal byť „plnohodnotným“ štátnym sviatkom so všetkým, čo k tomu patrí.
Foto: Marián Repa