Slovensko neostalo bokom pri zmenách po roku 1989, keď sa v bývalom Československu a následne od roku 1993 v samostatnej Slovenskej republike naplno rozbehli procesy transformácie hospodárstva z plánovanej ekonomiky na trhovú. V rámci hospodárskych zmien sa postupne presadzovali rôzne neoliberálne hospodárske politiky od viacerých vĺn privatizácie, cez zásadnú zmenu sociálnych a daňových politík, až po reformu dôchodkového zabezpečenia.
Realizované zmeny, v tej dobe postavené na politike nízkych miezd, lákaní priamych zahraničných investícií (PZI) a znižovaní nezamestnanosti prostredníctvom odchodu slovenských občanov za prácou do zahraničia, priniesli svoje ovocie vo forme relatívne rýchlej konvergencie slovenského hospodárstva k priemeru EÚ (Galgóczi 2017, s. 10). Tieto zmeny boli podporené aj vstupom Slovenska do EÚ a NATO, čo malo svoj synergický a multiplikačný efekt.
Problémom tejto relatívne rýchlej konvergencie, sledovanej na úrovni rastu HDP bol fakt, že rast sa nedostatočne premietal do rastu životnej úrovne a konvergencia slovenského hospodárstva zastavila svoj rast po prepuknutí finančnej a hospodárskej krízy po roku 2008 (Galgóczi 2017). Po roku 2015 sme dokonca, podľa dát Eurostatu, zaznamenali pokles v konvergencii, keď nás predbehli krajiny ako Poľsko, Maďarsko, Chorvátsko, Lotyšsko a Rumunsko. Tento pokles bol však zapríčinený zmenami v metodike merania cenových hladín a nie skutočným prepadom v raste HDP. V súčasnosti nevieme, či sme pred rokom 2015 mali nadhodnotený ukazovateľ rastu HDP, alebo ho máme podhodnotený dnes, prípadne, či je pravda kdesi uprostred, nakoľko dodnes nevieme presne k akým zmenám v metodike došlo a ani, či sú zosúladené národne metodiky jednotlivých členských krajín EÚ. Aj napriek mnohým legitímnym otázkam ohľadom skutočného umiestnenia Slovenska v pomyselnom rebríčku rastu HDP a konvergencie k priemeru EÚ je možné skonštatovať, že sme jednou z najmenej konvergujúcich krajín EÚ. (Dujava a Žudel 2023; Hlaváč 2023)
Politika nízkych miezd
„Schematická terapie neoliberálů – těžce nemocného, ještě zchoulostivělého pacienta hodit po hlavě do hluboké, mrazivé vody i bez předchozí rekonvalescence a rehabilitačního tvrdého tréninku a místo toho mu jen předepsat redukční dietu – se nezdá být nejšťastnější.“
Miloš Pick, československý ekonóm
Rozvoj slovenského hospodárstva bol po roku 1989 založený na rozvoji priemyslu, ktorý prežil transformáciu a konverziu zbrojárskeho priemyslu, naplánovanú ešte v roku 1988, zo špeciálnej výroby na civilnú. A samozrejme je potrebné spomenúť aj privatizáciu priemyslu, ktorá bola v mnohokrát nezvládnutá, pričom končila krachom a prepúšťaním. Pozitívnym príkladom bola privatizácia Bratislavských automobilových závodov, kde v roku 1991 investovala automobilka Volkswagen do spoločného podniku a postupne sa stala výlučným vlastníkom. Dnes ide o najväčšieho súkromného zamestnávateľa na Slovensku. Tento úspešný podnik predznamenal premenu Slovenska na automobilovú veľmoc. Na Slovensku momentálne pôsobia štyri automobilky (Volkswagen, Stellantis, Kia, Jaguar Land Rover), jedna rozostavaná (Volvo) a stovky dodávateľských firiem vyrábajúcich komponenty pre automobilky. Tento úspech sa dá pripísať dlhodobej snahe lákať na Slovensko PZI, pričom táto snaha bola relatívne úspešná a pomohla slovenskej ekonomike dostať sa z najhoršieho.
Problémom tohto úspechu bol fakt, že dodnes sme neopustili na začiatku tak úspešnú politiku nízkych miezd, ktorá nám na začiatku transformácie pomohla konkurovať na európskom a globálnom trhu. Dnes nás táto dodnes uplatňovaná politika nízkych miezd uväznila v pasci stredných príjmov, nízkych investícií do výskumu a vývoja a pod skleneným stropom nízkej produktivity práce (Marcinčin 2024; Schmögnerová a kol. 2022; Marcinčin 2021, Pick 2011). V dôsledku týchto politík trpí slovenské hospodárstvo na veľmi vysokú mieru úniku mozgov a rúk a na nedostatok zamestnancov (Haluš, Hlaváč, Havran, a Hidas, 2017).
V apríli 2024 deklarovali slovenské firmy takmer 100 tisíc neobsadených pracovných miest a na druhej strane, viac ako 300 tisíc slovenských občanov vyvíjalo ekonomickú aktivitu v zahraničí. Zároveň na Slovensku máme problém so zapojením viacerých skupín obyvateľstva do pracovného procesu (Kovťuk, Krabáč, Mózes a Rostáš 2023, Habrman, Habodászová a Šramková, 2022; Maštalír 2021; Haluš, Hlaváč, Havran a Hidas, 2017). Ekonóm Pick označil neoliberálny hospodársky model použitý pri transformácií na Slovensku ako „ultraliberálny“ a zaradil Slovensko spolu s pobaltskými krajinami do skupiny s najradikálnejšími hospodárskymi, ekonomickými a sociálnymi modelmi v Európe (Pick 2011).
Dvojrýchlostná ekonomika
Podľa viacerých výskumov slovenská ekonomika vykazuje znaky tzv. dvojrýchlostnej ekonomiky, čiže ide o rozdelenie firiem na relatívne výkonné PZI s vysokou produktivitou práce a na málo výkonné domáce podniky s nízkou produktivitou práce (Peciar a Wittemann, 2019; Výškrabka 2018). Ani úspešné lákanie PZI nepomohlo zvýšiť výkonnosť celého slovenského hospodárstva, nakoľko PZI „v integrovanej periférii prinášajú len obmedzený potenciál pre transfer technológií“ (Drahokoupil a Fabo 2020, s. 1). Peciar a Vaľková (2023) analyzovali vplyv investície automobilky Jaguar Land Rover v Nitre a zistili, že napriek očakávaniam táto investícia nepotiahla hospodársku výkonnosť regiónu, ani mzdovú úroveň. Jedným z dôvodov, prečo sa tak deje, môže byť takzvaný odlev ziskov, ktorý identifikoval ekonóm Piketty (2018), pričom práve tieto peniaze môžu chýbať v domácej ekonomike. Jeho vysvetlenie však pravdepodobne nebude úplné, pretože ostatné krajiny V4, najmä však Česko, majú vyšší odlev ziskov z ekonomiky, ako Slovensko a aj napriek tomu tamojšie firmy investujú do výskumu a vývoja dlhodobo viac, ako slovenské firmy (Piketty 2018; ISA 2024). Hebous a kol. (2021) a Myant (2018) zase identifikovali, že krajinám strednej a východnej Európy, okrem odlevu ziskov, škodí aj kreatívne účtovníctvo, najmä však transferové oceňovanie, čo znižuje HDP týchto krajín približne o 10 %.
Vplyv deregulácií na trhu práce, ktoré odporúčal aplikovať Washingtonský konsenzus, boli cieľom viacerých výskumov, zameriavajúcich sa na produktivitu práce a rast hospodárstva. V oboch prípadoch nedošlo k potvrdeniu pozitívnych dôsledkov deregulácie (Piasna a Myant 2017; IMF 2015). Podľa Myanta (2016) sa potvrdilo, že v dôsledku PZI a outsourcingu je produktivita práce nízka práve tam, kde sú koncentrované nízke mzdy. V ďalšom výskume sa autorom podarilo potvrdiť zistenia Myanta (2016) a zároveň vyvrátiť tvrdenie, že medzi nízkou produktivitou práce a nízkymi mzdami existuje kauzalita, podľa výsledkov tejto štúdie práve nízke mzdy, ako dôsledok rastu nerovností, spôsobujú z dlhodobého hľadiska pokles produktivity a stagnáciu hospodárstva (Albig a kol. 2017).
Zoznam článkov zo série:
Neoliberalizmus #1 : Vznik neoliberalizmu a laboratórium Čile
Neoliberalizmus #2: Pochod neoliberalizmu naprieč Veľkou Britániou a USA
Neoliberalizmus #3:Washingtonský konsenzus a dopady neoliberalizmu
Neoliberalizmus #4: Slovenské hospodárstvo: skok do mrazivých vôd neoliberalizmu
Neoliberalizmus #5: Slovenský sociálny systém – preteky ku dnu?
Neoliberalizmus #6
Zdroj článku: Researchgate
Foto: