V tejto sérii článkov sa pozrieme na neoliberalizmus, ktorý sa dá definovať ako politicko-ekonomická ideológia, ktorá kladie dôraz na voľný trh, obmedzenú úlohu štátu v hospodárstve, dereguláciu, privatizáciu verejných služieb a podporu individuálnej slobody v podnikaní.
Pre pochopenie fungovania a dôsledkov, ktoré prinieslo zavádzanie neoliberálnych hospodárskych politik v druhej polovici 20. storočia a aké dôsledky tieto politiky priniesli po roku 1989 v (Česko)Slovensku, keď vznikli odporúčania Washingtonského konsenzu, si najprv potrebujeme priblížiť históriu vzniku tejto ideológie. Ale aj priebeh zavádzania neoliberálnych politík v Čile, kde boli prvýkrát v histórii v plnej miere implementované.
Zrod
História neoliberalizmu sa začala v 30. rokoch minulého storočia v akademickom prostredí University of Chicago. Podľa iných názorov až v 50. rokoch minulého storočia a zároveň v heterodoxnej rakúskej ekonomickej škole, resp. rakúskej škole ekonomického myslenia, ktorá sa sformovala v 70. rokoch minulého storočia. Obe tieto školy samozrejme čerpali z rôznych historických a ekonomických prameňov a autorov, tak z prelomu 19. a 20. storočia, ako aj zo starších, až do 15. storočia k nasledovníkom sv. Tomáša Akvinského.
Hlavnými mysliteľmi a zakladateľmi neoliberalizmu boli Milton Friedman (Chicagska škola), Ludwig von Mises (Rakúska škola) a Friedrich von Hayek (pôvodne z rakúskej školy, neskôr pôsobil aj na University of Chicago). Základné spoločné axiómy týchto škôl sú: nedotknuteľnosť súkromného majetku, minimálne štátne zásahy do ekonomiky, sloboda zmluvných vzťahov, slobodný trh, znižovanie daní a verejných výdavkov a hlavne stoja na tvrdení, že trh vždy funguje dobre a štát vždy funguje zle. Neoliberalizmus ako ekonomický smer odporúčal politikom nabrať iný kurz, než preferovalo dovtedy uplatňované sociálne trhové hospodárstvo, ktoré sa presadilo po skončení druhej svetovej vojny v Európe a severnej Amerike. (Tily 2007; Harvey 2007; Holman a kol. 2005)
Čile – prvý pokus
Čile sa stalo po vojenskom prevrate v roku 1973 doslova laboratóriom neoliberalizmu. Následne sa tieto politiky zavádzali aj v ďalších krajinách strednej a južnej Ameriky, ako v Mexiku, Venezuele, Argentíne, atď. (Roman a Arregui 2001) No Čile je asi jedinou krajinou sveta, kde tieto politiky boli tak hlboko zakorenené a legislatívne ukotvené, že majú dosahy až do dnešných dní.
Pvý čilský prezident, ktorý prostredníctvom svojej technokratickej vlády manažérov začal realizovať neoliberálne reformy, bol Jorge Alessandri Rodríguez (v úrade: 1958-1964). Jeho neoliberálne hospodárske reformy mali určité úspechy, najmä pri znižovaní inflácie z viac ako 25 % v roku 1958 na 8 % v roku 1961. Problematický sa ukázal rastúci obchodný deficit, ktorý presvedčil zahraničných investorov stiahnuť potrebný kapitál a zároveň neschopnosť vyriešiť problémy nerovnosti a mestskej chudoby v dôsledku pokračujúcej migrácie z vidieka. V roku 1964 vládlo v Čile obrovské sociálne napätie prameniace najmä z faktu, že v záujme skrotiť infláciu vláda dlhodobo zmrazila rast platov. Následné protesty, štrajky a nakoniec generálny štrajk viedli k odstúpeniu vtedajšej vlády. (Soto a Garay 2018)
Nasledujúci prezident Eduardo Frei Montalva, ktorý bol v rokoch 1964 – 1970 členom Kresťanskej demokratickej strany, prišiel s plánom progresivistickej tzv. tretej cesty. Tretia cesta mala byť alternatívou k sovietskej revolúcií a zároveň ku kapitalizmu. Na prezidenta Montalvu sa obrátili viacerí domáci a aj zahraniční presadzovatelia myšlienok neoliberalizmu a Chicagskej školy, pričom niektoré z týchto reforiem hlava štátu do svojho programu implementovala, napr. podporu priamym zahraničným investíciám a aj reformu daní, zároveň však realizoval aj iné, ktoré neboli v súlade s neoliberalizmom, napr. pozemkovú reformu, bytovú výstavbu, školskú reformu a „čilenizáciu“ medených baní (prevzatie kontrolného balíka akcií). Z pohľadu apologétov neoliberálnych hospodárskych politík tento pokus o ich presadenie v Čile definitívne zlyhal v roku 1970 zvolením socialistu Salvadora Allendeho za prezidenta. (Falcoff 1982; Sands 1982)
Čile – druhý pokus
Po vojenskom prevrate (11. 9. 1973) a nastolení vojenskej diktatúry, sa v Čile podarilo naplno presadiť neoliberálne reformy. Nakoľko vojenskí pučisti nemali žiaden vlastný ekonomický a hospodársky plán, tak dali priestor zástancom neoliberalizmu, ktorý bol v rozpore s myšlienkami socializmu zvrhnutého prezidenta Allendeho. Svoju úlohu v tomto smere zohrala aj podpora pučistov z prostredia CIA a vlády USA. Reformu dostali za úlohu realizovať v pinočetovskom Čile tzv. Chicagskí chlapci (Chicago boys). Pojmom Chicagskí chlapci sú označovaní absolventi University of Chicago študujúci pod vedením Miltona Friedmana a absolventi partnerskej školy Chicagskej univerzity na Pápežskej katolíckej univerzite v Čile (Pontificia Universidad Católica de Chile), na oddelení ekonómie. Títo absolventi chicagskej školy najmä z Čile, ale aj iných juhoamerických krajín, následne zastávali vysoké vládne funkcie v čilskej vláde, ale aj vo vládach iných juhoamerických štátov (napríklad v Mexiku, Argentíne a Brazílii). (Lima 2021; Harvey 2007; Holman a kol. 2005)
Čile bolo základným laboratóriom neoliberalizmu a jednou z najnáročnejších skúseností v dejinách ľudstva. Podľa Davida Harveyho (2007) neoliberáli opisovali neoliberalizmus ako naplnenie ekonomickej slobody. Nehľadiac na spojenie s civilno-vojenskou diktatúrou, neoliberalizmus nielenže zničil dynamickú infraštruktúru Čile, ale podporil aj zavedenie a legitimizáciu autokratického režimu, ktorý hlboko uprednostňoval záujmy čilskej i nadnárodnej buržoázie. (Lima 2021)
Oživenie čilského hospodárstva, meraného rastom HDP, akumuláciou kapitálu a vysokou mierou návratnosti zahraničných investícií v 70. rokoch, trvalo len dočasne. Následne bolo nutné stabilizovať deficit obchodnej bilancie Čile prostredníctvom pôžičiek od MMF (Harvey 2007).
Apologéti neoliberalizmu dosiahli úplné ovládnutie čilského štátneho aparátu prostredníctvom ústavy z roku 1980, ktorá ukotvila neoliberalizmus ako štátnu politiku spolu s autoritárskymi mechanizmami na udržanie vplyvu armády na politiku. Proponent čilskej ústavy z roku 1980 Jaime Guzmán bol obdivovateľom španielského diktátora Franca, pričom na základe faktu, že režim španielskeho diktátora bol odstránený len niekoľko rokov po jeho smrti, navrhol zmenu ústavy v Čile. Ústavu, ktorá chránila neoliberálnu politiku a porušovanie ľudských práv aj v rámci demokracie. Napríklad pri každej reforme je potrebné vysoké kvórum, ktoré je len ťažko dosiahnuteľné a individualistické riešenia verejných otázok, akými sú vzdelávanie, zdravotníctvo a sociálne zabezpečenie, sa stali trvalými. (Lima. 2021)
Čile – boj s odbormi
Jedným zo základných prejavov neoliberálnych politík, kdekoľvek na svete sa začali uplatňovať, bol a stále je, boj s odborovými organizáciami a aktivitami pracujúcich. Po prevrate v roku 1973 došlo k rýchlemu procesu politickej a občianskej demobilizácie. Represie a vraždy odporcov junty a prevratu (10 – 30 tisíc mŕtvych a 45-50 tisíc uväznených) v podstate zastavili akýkoľvek občiansky život v krajine a čilské odborové organizácie, ale aj politické strany a iné občianske združenia a organizácie sa dostali pod kontrolu režimu. Od roku 1964, ešte za prezidenta Montalvu, začala prudko rásť odborová organizovanosť ( v roku 1964 bola organizovanosť v odboroch 23,3 % a v roku 1972 už 41 %). Podobné to bolo s účasťou vo voľbách, v roku 1961 sa volieb zúčastnilo 1,39 milióna voličov, v roku 1970 to už bolo 2,96 milióna. (Remmer 1979; Remmer 1980)
Aj počet štrajkov, zúčastnených zamestnancov a neodpracovaných hodín medzi rokmi 1965-1973 stúpol na čísla porovnateľné s vtedajšou situáciou vo Francúzsku a Taliansku, pričom iné juhoamerické krajiny, aj napriek väčšej veľkosti (Argentína a Brazília) mali tieto ukazovatele len v zlomkoch.
V decembri 1973 bol prijatý zákon, ktorý v podstate zakázal všetky odborové aktivity a práva, okrem práva na informácie. No aj právo na informácie si odbory mohli uplatniť, len ak na to dali súhlas vojenské orgány. Nasledovali zákony, ktoré zásadným spôsobom zasahovali do práva na kolektívne vyjednávanie, došlo k zmrazovaniu miezd, spôsobili fragmentáciu odborov a ich zásadné oslabenie. Aj napriek zákazu štrajkov došlo v priebehu vlády junty k viacerým takýmto aktivitám, no tie mali len lokálny charakter a nikdy neprerástli do väčších akcií pracujúcich.
Protiodborárska represia junty poháňaná strachom z marxizmu však zlikvidovala aj antimarxistické odborové štruktúry, ktoré tvorili základňu podpory junty medzi pracujúcimi. V roku 1977 tento prístup spôsobil zblíženie a spoluprácu marxistických a kresťanských odborových organizácií. Na jeseň vypukol štrajk v bani na meď El Teniente a v decembri 1978 na protest proti nedostatočnému zvyšovaniu miezd odstúpilo juntou vybraté vedenie odborov v bani Chuquicamate. Odpoveďou bolo zatýkanie, prepúšťanie robotníkov a vyhlásenie výnimočného stavu. Tieto nedemokratické postupy dostávali Čile do stále väčšej medzinárodnej izolácie a v roku 1978 krajina čelila aj masovému medzinárodnému bojkotu exportu. (Remmer 1979; Remmer 1980)
Prvým prípadom a zároveň asi najznámejším príkladom zahraničného bojkotu je prípad z roku 1974, kedy škótski odborári z továrne Rolls-Royce v East Kilbride na výrobu leteckých motorov odmietli urobiť pravidelnú údržbu motorov z čilských vojenských lietadiel Hawker Hunter. Svoje rozhodnutie motory neopraviť a ani ich naložiť, aby mohli byť opravené inde (motory korodovali na dvore fabriky až do roku 1978 keď boli ukradnuté – pravdepodobne vojenskou jednotkou SAS), zdôvodnili práve násilným konaním režimu, politickými vraždami a potieraním odborov v Čile. (Gilbey 2018)
„V Čile junta prakticky eliminovala organizovaný vojenský odpor, štrajky a iné hmatateľné hrozby pre ‘národnú bezpečnosť‘ medzi 1973 až 1978“ (Remmer 1980, s. 290) Ako však ďalej vo svojej práci Remmer upozorňuje, zároveň s uvoľňovaním represií a násilia neuvoľňovala politické a občianske obmedzenia, čo malo za následok stratu podpory aj zo strany tých organizácií, ktoré prevrat a juntu predtým podporovali a tým došlo aj k odcudzeniu sa strednej triedy od vlády resp.junty. (Remmer 1980)
Čile – dôchodková reforma
Revolučnú dôchodkovú reformu, ktorej cieľmi mali byť vytvorenie domáceho kapitálového trhu a odbremenenie štátu od zodpovednosti za dôchodkové zabezpečenie, priniesol jeden z Pinochetových chicagských chlapcov José Piñera a brat neskoršieho prezidenta Čile Sebastiána Piñeru (v úrade 2010–2014 a 2018–2022). V dobe zavádzania dôchodkovej reformy bol José Piñera ministrom pinochetovej vlády, najprv ako minister sociálnych vecí a neskôr baníctva. Bol zodpovedný za štyri štrukturálne reformy. Vytvorenie dôchodkového systému založeného na súkromných osobných účtoch (systém AFP), otvorenie súkromného systému zdravotného a invalidného poistenia, prepracovanie zákonníka práce, ktorým sa zmenili podmienky volieb do odborov, a ústavný zákon o baníctve. José Piñera pri zavádzaní dôchodkovej reformy tvrdil že jej primárnym cieľom je urobiť z Čile krajinu vlastníkov – spoločnosť vlastníkov, a tým odstrániť pnutie medzi kapitálom a pracujúcimi. (Needleman 2005; Kolesárová a Lendacký 2003; Barrientos 1996)
Zoznam článkov zo série:
Neoliberalizmus #1 : Vznik neoliberalizmu a laboratórium Čile
Neoliberalizmus #2: Pochod neoliberalizmu naprieč Veľkou Britániou a USA
Neoliberalizmus #3: Washingtonský konsenzus a dopady neoliberalizmu
Neoliberalizmus #4: Slovenské hospodárstvo: skok do mrazivých vôd neoliberalizmu
Neoliberalizmus #5: Slovenský sociálny systém – preteky ku dnu?
Neoliberalizmus #6: Dôchodky à la Čile
Neoliberalizmus #7: Prežitie a odpor v ére kapitalizmu
Zdroj článku: Researchgate
Foto: Flickr