Ekonomickými úspechmi, ktoré premenili Čile na najvýkonnejšiu ekonomiku Južnej Ameriky, sa následne inšpirovali Margaret Thatcherová a Ronald Reagan. Títo dvaja politici začali neoliberálne reformy zavádzať po zásadných ekonomických poklesoch vyvolaných ropnými šokmi v rokoch 1973 a 1978.
Thatcherová vo Veľkej Británii realizovala neoliberálne reformy od mája 1979 až do roku 1990, keď pôsobila na poste premiérky. Ronald Reagan, 40. prezident USA, zavádzal neoliberálne reformy počas svojho osemročného úradovania od roku 1981 až do roku 1989. Tieto reformy sa však v Británii a USA nepresadzovali až tak radikálne, ako v Čile, nakoľko „šokovú terapiu“ brzdila prítomnosť demokracie a opozície, ale aj relatívne veľká sila občianskeho sektora. (Harvey 2007; Holman a kol. 2005, Reagan 1997; Thatcherová 1996)
Neoliberálne think-tanky
V týchto ekonomikách boli neoliberálne reformy presadzované a propagované najmä mäkkou mocou prostredníctvom ovplyvňovania verejnej mienky médiami a aj rôznymi zdanlivo nezávislými odborníkmi z mimovládnych organizácií, ktoré boli skryto financované veľkokapitálom. Najznámejším donorom neoliberálnych think-tankov v USA a Európe bola najmä korporácia Koch Industries, Inc. V roku 1958 založil zakladateľ dynastie Kochovcov, Fred C. Koch, prvý neoliberálny think-tank John Birch Society (JBS) a jeho synovia Charles a David v roku 1977 založili Cato Institute. Medzi podobné a sesterské mimovládne organizácie, ktoré boli v skutočnosti frontovými organizáciami patrili a stále patria aj napr. Institute of Economic Affairs (IEA), The Centre for Policy Studies (CPS), Heritage Foundation, Reason Foundation, Mercatus Center, Citizens for a Sound Economy (CSE), Accuracy in Academia (AIA), The Manhattan Institute for Policy Research (v roku 1981 premenovaný na International Center for Economic Policy Studies/ICEPS/) a mnohé ďalšie. Mnohé z týchto amerických neoliberálnych organizácii, pôsobili aj v Británii, nakoľko ich k tomu predurčovala tak nulová jazyková bariéra, ako aj omnoho väčšie zdroje. Priamo v Británii založených neoliberálnych think-tankov pôsobilo pomenej a asi najznámejším je Adam Smith Institute (ASI). (Skocpol a Hertel-Fernandez 2016)
„Skutočnosť, že mnohé britské inštitúcie, ako napríklad ASI, usilovne pracovali na napodobňovaní amerických think-tankov a importovali ich stratégie do Británie, by mohla odhaliť asymetrický osobitný vzťah, v ktorom sú think-tanky nástrojmi americkej mäkkej moci.“ (Lorenzoni 2022, s. 78)
Neoliberálne think-tanky sponzorované kapitálom pochádzajúcom z USA sa od sedemdesiatych rokov minulého storočia rozrástli do nebývalých rozmerov, tak do počtu samotných organizácií, cez rôzne oblasti, v ktorých sa angažujú, až k počtu krajín v ktorých priamo, alebo nepriamo pôsobia. Samotné financovanie týchto aktivít je viac-menej utajované, alebo zahmlievané, pričom vplyv týchto organizácií na politiku, ale aj verejnú diskusiu, prostredníctvom médií, býva hegemonistický. (Doreian a Mrvar 2021; Košč a kol. 2020)
Boj s odbormi
Tak ako v prípade Čile, aj pri presadzovaní neoliberalizmu v Británii a USA došlo ku konfliktom s odbormi a k potieraniu odborov ako takých. Na rozdiel od čilských diktátorských praktík v týchto dvoch krajinách nedošlo k extrémne násilným stretom, politickej perzekúcii a ani k zákazom kolektívnych akcií. No aj v týchto krajinách došlo k viacerým zmenám zákonov, ktoré oslabili odborovú organizovanosť, sťažovali kolektívne vyjednávanie a kolektívne akcie ako protesty a štrajky a spôsobovali postupnú fragmentáciu a znižovanie organizovanosti odborov v USA a Veľkej Británii. Zvlášť pozoruhodný bol tento boj v prípade prezidenta Reagana, nakoľko pred nástupom do Bieleho domu bol Reagan prezidentom hereckých odborov. (Harvey 2007; Holman a kol. 2005, Reagan 1997; Thatcherová 1996)
Asi najznámejší je prípad, keď sa Reaganova administratíva dostala do stretu so štrajkujúcimi leteckými dispečermi. V roku 1981 začalo pre neuspokojivé pracovné a platové podmienky štrajkovať 13 000 odborárov združených v PATCO. Štrajk týchto dispečerov bol v rozpore s federálnym zákonom, prijatým v roku 1955, a Reagan tvrdil, že proti štátu sa nemôže štrajkovať. Prezident Reagan dal dispečerom 48-hodinové ultimátum s tým, že ak štrajk neukončia, tak budú prepustení. Po uplynutí ultimáta bolo prepustených 11 359 štrajkujúcich letových dispečerov. Na následné riadenie letovej prevádzky boli využití vojenskí dispečeri, nadriadení dispečerov a dispečeri, ktorí sa vrátili do práce. Reagan následne presadil zákon, ktorým doživotne zakázal prijať späť do zamestnania tých dispečerov, ktorí neuposlúchli jeho ultimátum. (Pach 2006; Farber 2002; Reagan 1997; Barbash 1984)
Thatcherová sa počas svojho mandátu obrátili chrbtom k politike keynesiánstva, ktorý dominoval v Británii od konca druhej svetovej vojny. Naopak, upla sa k monetarizmu, ktorý bol jednou z hlavných ideí neoliberalizmu a pomocou ktorého chcela poraziť infláciu. Moc odborov pre Thatcherovú predstavovala dôsledok predchádzajúcich vládnych politík labouristov, ale aj konzervatívcov, a preto postupne presadzovala zákony, ktoré túto moc a imunitu odborov výrazne obmedzovali. Zásadným obratom sa stal štrajk zamestnancov uhoľných baní v roku 1984, ktorý sa po roku skončil prehrou odborov a nadiktovaním podmienok zo strany vlády. Príčiny štrajku boli samozrejme omnoho hlbšie, ale hlavnou rozbuškou sa stala správa National Coal Board (NCB), že 75 % baní je neefektívnych a v nasledujúcich troch rokoch bude nutné prepustiť 60 000 baníkov. V konečnom dôsledku však nešlo ani o samotné zatváranie baní, ani o prepustenie desiatok tisíc baníkov, ale o politické víťazstvo Thatcherovej nad odbormi. Po tomto prehratom štrajku bola sila odborov v Británii značne oslabená, následne sa fragmentovali a odborová organizovanosť zásadne poklesla. (Thatcherová 1996; Towers 1989; Scraton 1985)
Dôchodková reforma
Po nástupe Ronalda Reagana do prezidentského úradu došlo v USA v dôsledku hospodárskej nestability k dočasnej finančnej nestabilite programu sociálneho zabezpečenia, na základe čoho prezident vymenoval tzv. Greenspanovú komisiu, ktorá navrhla zmeny. Konečný návrh zákona bol následne podpísaný v roku 1983 a priniesol mnohé zmeny, vrátane zdanenia dávok sociálneho zabezpečenia, zvýšenia odvodov a zvýšenia veku odchodu do dôchodku v nasledujúcom období. Hlavným cieľom v kontexte presadzovania neoliberálnych politík bol vznik individuálnych dôchodkových účtov (IRA), deregulácia a zjednodušenie korporátnych dôchodkových plánov pre zamestnancov a v tej dobe sa začalo diskutovať aj o privatizácii sociálneho zabezpečenia. (Coleman a Longley 2017; Reagan 1997; Clark 1995)
V Británii po nástupe premiérky Thatcherovej do úradu došlo taktiež k zmenám v sociálnom zabezpečení. Došlo k privatizácii niektorých dôchodkových fondov a umožneniu investovania do súkromných dôchodkových schém a do akcií. Thatcherovej vláda prišla taktiež s postupným zvyšovaním dôchodkového veku. Zároveň vláda podporovala vytváranie osobných dôchodkových účtov, okrem iného aj finančno-daňovými stimulmi a zároveň zmenila spôsob vyrátavania dôchodkov na základe indexácie naviazanej na jeden z ukazovateľov, alebo kombináciu ukazovateľov. (Davidson 2020; Thatcherová 1996; Clark 1995)
Foto: Flickr
Zdroj článku: Researchgate