V Európe silnie tlak na skracovanie pracovného času a nediskutuje sa už o tom, či a prečo, ale ako. Základným kritériom je redukcia pracovných hodín bez krátenia miezd. Koronakríza otvorila úvahy o tom, ako pracujeme, ako aj nevyhnutnosť zavádzania rôznych modelov organizácie práce. V rámci diskusie sa už hovorí aj o modeloch skracovania pracovného času, či plošne, cielene, skokovo, alebo postupne.
Na Slovensku sa téma pomaly dostáva do povedomia verejnosti, ako aj politickej reprezentácie. S rôznymi ohlasmi a zväčša opradená mýtmi, strašením a zavádzaním. Reakcie na predstavu o tom, že raz budeme pracovať štyri dni v týždni, možno ešte menej, alebo šesť hodín denne, sú pre mnohých na úrovni sci-fi a predpovedajú v tejto súvislosti katastrofické scenáre o zrútení ekonomiky. Podobné reakcie v minulosti vyvolali predstavy o volebnom práve žien, o osemhodinovom pracovnom dni, o zrušení detskej práce, o zrušení pracovných sobôt, atď… Kedysi revolučné myšlienky dnes považujeme za niečo prirodzené a samozrejmé.
Produktivita práce vs lacná pracovná sila
V roku 1930 J. M. Keynes predpokladal, že o sto rokov budeme z dôvodu technologického pokroku pracovať len 15 hodín týždenne. Za ostatné storočie k výraznému technologickému progresu určite došlo, ale k zásadnému plošnému skracovaniu pracovného času nie. Osemhodinový pracovný čas (bez nadčasov) sa považuje za „normál“, akýsi „zlatý štandard“, fungujúci a nemenný model. Od 50. rokov minulého storočia však výrazne rástla produktivita práce. Redukcia odpracovaných hodín a odmena za prácu tento rast nereflektovali. Zvyšovanie produktivity podporovalo rast kapitálu na úkor miezd, ktoré nezodpovedali technologickému rozvoju. Práve naopak, postindustriálna éra priniesla fenomény ako „pracujúci chudobní“, vznik nových sociálnych rizík, nárast sociálnych a príjmových nerovností, prekerizáciu práce. Pestujeme mylnú predstavu, že čím viac hodín odpracujeme, tým sme produktívnejší. Viac odpracovaných hodín neznamená vyššiu produktivitu práce. Naopak, štáty s najmenším počtom odpracovaných hodín majú najvyššiu produktivitu práce. Tá sa zvyšuje investíciami do inovácií, nových technológií a kvalifikovanej pracovnej sily. To sa potom odráža aj na raste pridanej hodnoty a miezd.
Slovensko si však vybralo ekonomický model, postavený na lacnej pracovnej sile a vysokom objeme odpracovaných hodín. Podiel firemných investícií do vedy a výskumu na Slovensku je na úrovni 0,5 % HDP, čo nás radí na chvost európskeho rebríčka. Len na porovnanie, Švédsko, Nemecko či Rakúsko sa blížia k trom percentám. V dlhodobej perspektívne je takýto nezdravý model neudržateľný. Pracovný čas sa v Európe za posledných 23 rokov znížil priemerne o 2,5 hodiny, ale bolo to spôsobené prevažne zavádzaním skrátených pracovných úväzkov. Tieto sú využívané viac ženami ako mužmi, čo spôsobuje aj nárast nerovností a rozdielov v odmeňovaní mužov a žien. DÍžka plného pracovného úväzku sa redukovala minimálne.
Zdravie, demografia a zapojenie žien
Na Slovensku sa pracuje výrazne viac ako v iných krajinách Európy. Držíme prvenstvo v hodinách odpracovaných v noci, ako aj v neštandardných pracovných časoch. Skracovanie pracovného času má však pozitívne zdravotné, psychologické, ekologické i ekonomické dosahy tak pre jednotlivca, ako aj pre celú spoločnosť. Ak je zamestnanec spokojnejší, je aj zdravší. Spokojný, zdravý a kreatívny zamestnanec je ekonomickým i neekonomickým prínosom pre zamestnávateľa, ako aj pre spoločnosť. Slovensko má vysokú mieru úmrtnosti na onkologické, srdcovo-cievne ochorenia alebo na choroby, spôsobené prácou v prašnom prostredí. K tomu určite prispieva vysoký objem práce a jej charakter. Redukcia pracovných hodín vedie aj k eliminácii psycho-sociálnych rizík na pracovisku, syndrómu vyhorenia, únavy, stresu, a tým aj fyzických úrazov. Kratší pracovný čas by mohol zvýšiť počet žien, ktoré sú aktívne na trhu práce, prispieť k rovnejším podmienkam žien a mužov, čo by mohlo viesť aj k prerozdeleniu starostlivosti o rodinu a domácnosť. Štvrtá priemyselná revolúcia a s ňou súvisiaca automatizácia a digitalizácia predpokladá nahradenie časti práce robotmi, čím sa bude postupne meniť štruktúra trhu práce a charakter pracovných pozícií a profesií. Skracovanie pracovného času bude v tejto súvislosti jedným z nástrojov, ako udržať zamestnanosť pri nižšej potrebe počtu pracovných miest. Vytvorí sa priestor aj na potrebné dovzdelávanie sa, čo je s postupnou digitalizáciou nevyhnutné. Skracovanie pracovného času môže byť aj odpoveďou na demografickú krízu a riešením časti problémov v oblasti rodinnej politiky alebo sociálnej starostlivosti.
Podpora myšlienky skracovania pracovného času sa spája aj s riešením klimatickej krízy. Existuje pozitívna korelácia medzi redukciou pracovných hodín a znižovaním emisií. Redukcia pracovných hodín vedie k udržateľnému hospodárskemu modelu, ktorý vytvára nižší tlak na obmedzené zdroje. V súčasnosti sa javí, že neexistuje univerzálne riešenie. Zrejmé však je, že skracovať čas, venovaný práci, je nevyhnutné. Bez kultúrnych zmien vnímania tejto témy a politickej podpory však pôjde o výstrely do vzduchu.
Článok bol uverejnený v denníku Pravda