Verejná diskusia o chudobe a nízkych mzdách sa dlhodobo opiera o oficiálne ukazovatele príjmovej chudoby (hranica rizika chudoby podľa EU-SILC). Dáta EU-SILC o hranici rizika chudoby však majú zásadnú slabinu. A okrem iných limitov, počítajú s príjmom, ktorý ľuďom v skutočnosti nezostáva – čo rieši nová štúdia Tomáša Želinského a Martiny Mysíkovej v prestížnom vedeckom časopise. Ak podľa autorov štúdie od príjmu odpočítame nevyhnutné výdavky, teda náklady na bývanie, energie, dopravu a splátky úverov na bývanie, rozsah chudoby je výrazne vyšší, než tvrdia oficiálne čísla.
Autori pracujú s dátami EU-SILC a zavádzajú tzv. reziduálny príjem, teda to, čo domácnosti skutočne zostane po zaplatení fixných, nevyhnutných nákladov. Výsledok je z pohľadu odborov zásadný. Vo všetkých krajinách EÚ je chudoba vyššia, ak ju meriame reziduálnym príjmom. Výrazná časť ľudí, ktorí oficiálne chudobní nie sú, sa po zaplatení fixných nákladov do chudoby prepadne. Najohrozenejšími skupinami sú nájomníci, ľudia so splátkami hypoték a domácnosti odkázané na dochádzanie.
Čiže, veľká časť pracujúcich „nie je chudobná len na papieri“. V realite tieto rodiny žijú od výplaty k výplate, bez priestoru na úspory, oddych či dôstojný život.
Pravidelne sa vo verejnej diskusii stretáme s tvrdeniam, že „mzdy na Slovensku síce nie sú vysoké, ale ľudia sa majú lepšie, než hovoria“. Reziduálny príjem totiž, lepšie korešponduje so subjektívnym pocitom finančnej tiesne než oficiálne ukazovatele chudoby. Zároveň odhaľuje, že problémom nie sú len nízke mzdy, ale aj rastúce fixné náklady, ktoré zamestnanci nedokážu ovplyvniť. A ukazuje, že trh práce a bývanie nemožno riešiť oddelene.
Prečítajte si aj: Keď novinári nehľadajú pravdu, ale konšpirujú
Čo oficiálne štatistiky nevidia
Rozdiel medzi oficiálnou mierou chudoby a tzv. reziduálnou chudobou nie je podľa autorov výskumu marginálny, ale kvantitatívne výrazný. V krajinách EÚ sa pohybuje oficiálna (príjmová) miera chudoby približne v rozpätí 9–24 % populácie, zatiaľ čo po zohľadnení nevyhnutných výdavkov, bývania, energií, dopravy a splátok úverov, stúpa reziduálna chudoba na 17–32 %. Čiže pri zmene metodiky dochádza k nárastu od 6 do 10 percentuálnych bodov v jednotlivých krajinách.
Na Slovensku je tento rozdiel zreteľný aj v absolútnych číslach. Oficiálna miera chudoby sa podľa údajov EU-SILC pohybuje približne na úrovni 14 % populácie, no po odpočítaní základných fixných nákladov sa reziduálna chudoba zvyšuje približne na 20 %. To znamená, že každý piaty človek na Slovensku sa po zaplatení bývania, energií a dopravy ocitá pod hranicou chudoby – hoci podľa oficiálnych štatistík medzi chudobných nepatrí.
V celoeurópskom porovnaní pritom platí, že krajiny so zdanlivo nižšou oficiálnou chudobou, typicky v strednej a východnej Európe, zaznamenávajú po prepočte na reziduálny príjem jeden z najvyšších relatívnych nárastov chudoby. Naopak, v krajinách so silnejšou reguláciou bývania a vyšším podielom verejných služieb (napr. niektoré severské štáty) je rozdiel medzi oficiálnou a reziduálnou chudobou menší. Tieto čísla jasne ukazujú, že oficiálne ukazovatele systematicky podhodnocujú rozsah finančnej tiesne pracujúcich, najmä v krajinách s nízkymi mzdami a rýchlo rastúcimi životnými nákladmi.
Skrytá daň z bývania a dopravy
Štúdia potvrdzuje to, čo odbory hovoria už roky. Náklady na bývanie a dopravu fungujú ako tichá daň z práce. Zamestnanec síce formálne dosiahne „primeraný“ príjem, no po zaplatení hypotéky/nájmu, energií a nákladov na dopravu mu zostáva suma, ktorá nestačí na dôstojný život. Zvlášť znepokojujúce je, že práve tieto náklady rastú najrýchlejšie, zatiaľ čo mzdy často zaostávajú. To vedie k paradoxu. Ľudia pracujú viac, ale ekonomická neistota sa prehlbuje.
Kolektívne vyjednávanie ako odpoveď
Reziduálny prístup k meraniu chudoby posilňuje argumenty pre zvyšovanie príjmov slovenských domácností prostredníctvom zvyšovania miezd, ktoré zohľadňuje reálne životné náklady. Rovnako je dôležité posilňovať kolektívne vyjednávanie a kolektívne zmluvy. A taktiež je dôležité zavádzať verejné politiky, ktoré znižujú fixné náklady (regulácia nájomného, rozvoj verejných služieb, dostupná doprava, atď.).
Ak politici, tvorcovia legislatívy aj zamestnávatelia budú aj naďalej vychádzať len z hrubých príjmových štatistík, tak aj naďalej budú systematicky podceňovať rozsah problému, ktorý závery štúdie potvrdzujú.
Dôstojná práca nestačí, ak nezostáva dôstojný príjem
Hlavné posolstvo štúdie je z odborárskeho pohľadu jasné. Dôstojná práca sa musí posudzovať podľa toho, čo ľuďom po zaplatení fixných nákladov ostáva na skutočný život a nie len na prežívanie. Reziduálny príjem ukazuje realitu života pracujúcich presnejšie než akýkoľvek politický slogan.
Pre odbory je to silná analytická opora v diskusii o mzdách, sociálnych politikách aj budúcnosti sociálneho štátu. A zároveň varovanie, ak budeme merať chudobu nesprávne, budeme ju aj nesprávne riešiť.