V Denníku N sa nedávno objavil článok s titulkom „Skoro každý tretí človek dokáže vyžiť zo svojho príjmu len ťažko. Horšie je to iba v Grécku a Bulharsku.“ Autorka v ňom upozorňuje, že na Slovensku patrí subjektívne vnímanie chudoby medzi najvyššie v EÚ, pričom dodáva, že „jedným z dôvodov môže byť okrem príjmu aj viera v konšpiračné teórie“. Takýto záver je nielen metodicky sporný, ale aj nepochopením samotných pojmov, s ktorými narába.
Je fascinujúce, ako ľahko dokážu niektorí novinári urobiť zjednodušené závery z grafu, ktorý porovnáva dva úplne odlišné koncepty v rámci zberu údajov EU-SILC:
- subjektívnu chudobu, ktorá sa zameriava na prežívanie pocitov nedostatku;
a
- hranicu rizika chudoby (AROP), ktorá sleduje podielový ukazovateľ na mediáne disponibilného príjmu.
Hranica rizika chudoby však nie je hranicou medzi chudobou a dostatkom. Ide o relatívny ukazovateľ, stanovený ako 60 % mediánu ekvivalentného disponibilného príjmu v danej krajine. V praxi to znamená, že v krajinách s nízkymi mzdami a slabými sociálnymi transfermi je medián nízky a teda aj „hranica chudoby“ posunutá nižšie. Porovnávať tento ukazovateľ naprieč krajinami bez ohľadu na kúpnu silu či cenové hladiny je elementárna metodická chyba. Ak by si autorka článku porovnala nominálne výšky národných mediánov a národné mediány v parite kúpnej sily, možno by pochopila v čom konkrétne tkvie problém subjektívneho vnímania chudoby.
Túto problematiku sme podrobnejšie spracovali v publikácii „Medzi výplatou a účtami: Ako sa žije v krajine nízkych miezd?“, pričom sme sa v nej zmienili aj o existencii alternatívnych prepočtov, ktoré tieto nedostatky korigujú. Napríklad výskumníci PAQ Research použili európsky medián príjmu prepočítaný cez paritu kúpnej sily (PPS) a dospeli k zásadne odlišnému výsledku: miera relatívnej chudoby na Slovensku by takto dosiahla až 51,3 %, nie 13,3 % ako uvádza štandardný EU-SILC.
Samozrejme, aj tieto výpočty majú svoje limity, no jedno je isté – považovať AROP z EU-SILC za nespochybniteľnú hranicu medzi chudobou a blahobytom a na základe toho vyrábať nejaké zjednodušujúce závery je nesprávne.
Keď sa grafy menia na konšpirácie
Ak niekto z faktu, že Slováci častejšie deklarujú pocit chudoby, než vyplýva z „oficiálnych čísel“ (hranica rizika chudoby AROP), usúdi, že „za tým môže byť viera v konšpiračné teórie“, sám sa dopúšťa konšpirácie.
Predstava, že viera v konšpirácie zvyšuje subjektívny pocit chudoby, je intelektuálne aj empiricky problematická. Ak by to bola pravda, potom by súčasní obyvatelia Grécka museli veriť v antických bohov alebo ešte v nejaké animistické božstvá. Navyše, ešte desať-pätnásť rokov dozadu, keď bola téma konšpirácií na Slovensku marginálna, sme mali „subjektívnu chudobu“ ešte vyššiu než dnes.
Stačí sa však pozrieť na mediánové príjmy – krajiny s najvyšším podielom subjektívne chudobných sú zároveň krajiny s najnižšími mediánmi disponibilných príjmov v EÚ (nominálne aj v parite kúpnej sily). Nie je to teda o „vierach“, ale o realite kúpnej sily, životných nákladoch a výdavkoch domácností.
V publikácii „Medzi výplatou a účtami: Ako sa žije v krajine nízkych miezd?“ sme uviedli dáta, ktoré dokazujú, že slovenské domácnosti dávajú najvyšší podiel svojich výdavkov na bývanie, energie a potraviny, spomedzi všetkých krajín EÚ, pričom tieto vysoké výdavky na základné potreby spôsobujú nutnosť robiť výdavkové kompromisy – čo jednoznačne vplýva na subjektívny pocit chudoby obyvateľstva. Z tohto pohľadu by sme mali mať práve najvyšší podiel subjektívnej chudoby, bez ohľadu na mieru zasiahnutia obyvateľstva konšpiráciami.
K problematike „psychologických“ vysvetlení
Článok Denníka N sa opiera aj o výskum Slovenskej akadémie vied z roku 2024, ktorý skúmal vzťah medzi vierou v konšpirácie a finančnej nepohody. Samotný výskum má svoje kvality, no závery, ktoré z neho vyvodzuje autorka článku, sú nesprávne interpretované a zároveň príliš voľne zovšeobecňujúce výsledky výskumu.
Ak sa v štúdii zistilo, že v rokoch 2020–2023 sa súčasne zvyšovala miera subjektívnej chudoby aj miera dôvery v konšpiračné naratívy, ešte to neznamená že ide o čisto kauzálny vzťah. Istá miera korelácie a vzťahu tam samozrejme môže byť ale zovšeobecňovať výsledky tohto výskumu na celú populáciu a ešte ich prenášať na vysvetlenie výsledkov zisťovania subjektívnej chudoby je zásadne nesprávny postup.
Novinárka vo svojom texte ignoruje kľúčový detail, pri tzv. subjektívnej chudobe (v rámci EU-SILC) sa anketári respondentov nepýta na jednu jednoduchú otázku „Cítite sa chudobný?“ V skutočnosti ide o trochu zložitejšiu štandardizovanú metodiku, teda celý súbor otázok, ktoré sú navrhnuté tak, aby:
- zachytili vnímanie finančnej situácie domácnosti,
- zároveň minimalizovali čisto emocionálne alebo kultúrne skreslenia.
Tento doplnkový prístup má do istej miery korigovať nedostatky zisťovania „hranice rizika chudoby (AROP)“. To znamená, že výskumníci Eurostatu nastavili metodiku „subjektívnej chudoby“ tak, aby odstránili vplyv skreslenia, ktoré by mohli priniesť „konšpiračné teórie“, „viera v nezmysly“, alebo iné skreslenia.
Preto je spájanie výsledkov výskumu SAV a výsledkov „subjektivnej chudoby“ od Eurostatu zásadne nesprávnym spôsobom uvažovania – ktorý naznačuje, že Slováci nie sú chudobní, len hlúpi.
Povrchná interpretácia
Téma chudoby a jej vnímania je príliš vážna na povrchné interpretácie. Namiesto psychologizujúcich konštrukcií o „viere v konšpirácie“ by bolo užitočnejšie venovať pozornosť reálnym príčinám nízkej životnej úrovne: nízkym mzdám, slabým sociálnym transferom a vysokej záťaži domácností nákladmi na základnú existenciu.
Vyrobiť graf je jednoduché. Rozumieť metodike, súvislostiam a interpretovať dáta korektne si však vyžaduje viac než zopár rýchlych zjednodušení.
A ak niekto obviňuje ľudí z toho, že ich pocit chudoby je dôsledkom konšpiračných teórií, zatiaľ čo sám vytvára z čísiel konšpiračný naratív – potom tu niekto naozaj konšpiruje.
Foto: Pexels