Ivan Mikloš tvrdí, že dôvodom technologického zaostávania Európy za USA je najmä pre nepružný trh práce a že inšpiráciou by nám malo byť Dánsko. Vo svojej sérii článkov dokonca navrhuje zaviesť na Slovensku „cielenú flexicurity“, teda systém, v ktorom by vysokokvalifikovaní zamestnanci mali jednoduchšie prepúšťanie, ale zároveň nadštandardnú ochranu v nezamestnanosti a kvalitné rekvalifikácie.
Je to zaujímavá úvaha. Má to však jeden háčik. Z dánskeho modelu si vyberá len to, čo sa hodí do ideologického obrazu pružného trhu práce, a ignoruje to, čo robí dánsku flexicurity skutočne úspešnou.
Sám Mikloš píše, že „je až zarážajúce, že ostatné európske krajiny sa z dánskeho systému flexicurity nepoučili už dávno“. Skutočne zarážajúce však je, že tak rešpektovaný ekonóm pri opise dánskeho modelu takmer úplne obchádza jeden z jeho základných pilierov – úlohu odborov a kolektívneho vyjednávania – bez ktorých by dánsky model v skutočnosti nikdy nefungoval.
Dánska flexicurity nestojí iba na ľahkom prepúšťaní. Je postavená na kombinácii flexibility trhu práce, silného sociálneho zabezpečenia a rozvinutého systému sociálneho dialógu a kolektívneho vyjednávania. Dánska flexicurity nevznikala vo vákuu. Opierala sa o už existujúce silné odbory, vysoké pokrytie kolektívnym vyjednávaním a rozvinutý sociálny dialóg, ktoré boli následne ďalej kultivované. V Dánsku je dnes kolektívnymi zmluvami pokrytých viac ako 80 % zamestnancov, na Slovensku menej ako 25 %.
Práve odbory a kolektívne vyjednávanie vytvárajú dôveru, ktorá umožňuje, aby zamestnanci prijali vyššiu flexibilitu. A zároveň je potrebné zdôrazniť, že dánska konkurencieschopnosť nevznikla len ako dôsledok flexibility – vznikla aj vďaka silným odborom, vysokému pokrytiu kolektívnym vyjednávaním a stabilnému sociálnemu dialógu.
Ak chceme hovoriť o dánskej ceste, mali by sme hovoriť aj o silnejších odboroch a širšom kolektívnom vyjednávaní, nie iba o jednoduchšom prepúšťaní.
Naozaj na to nemáme?
Podobne problematické je tvrdenie, že Slovensko si plnú flexicurity nemôže dovoliť. To je skôr politický než ekonomický argument. Fond poistenia v nezamestnanosti je aj v súčasnosti na Slovensku dlhodobo prebytkový. Navyše rozdiel medzi Dánskom a Slovenskom nespočíva iba v bohatstve, ale aj v politických rozhodnutiach. Dáni dlhodobo vyberajú na daniach podstatne vyšší podiel HDP než Slovensko. Zároveň majú odlišný daňový mix a získané zdroje investujú do kvalitných verejných služieb a sociálnej ochrany.
Združená daňová kvóta (% z HDP), Eurostat
A ak sa bavíme o daniach, dôležitou je aj debata o daňovom mixe. Na Slovensku často počúvame o vysokom daňovom kline a o tom, ako ho treba znižovať. S tým sa samozrejme dá súhlasiť. No treba sa zároveň opýtať dve podstatné otázky. Prečo na Slovensku máme také vysoké sociálne odvody z príjmov fyzických osôb a čo s tým budeme robiť?
Na prvú otázku sa dá skrátene odpovedať, že je to dôsledok daňovej reformy z rokov 2003-2004, ktorej spoluautorom bol Ivan Mikloš. Táto reforma našej ekonomike významne zmenila daňový mix a znížila význam majetkových daní, pričom financovanie sociálneho systému zostalo vo veľkej miere založené práve na odvodoch z práce – na rozdiel od Dánska, kde je financovanie sociálneho štátu v oveľa väčšej miere založené na všeobecných daniach. A s tým súvisí druhá otázka. Ako chceme znovu nastaviť daňový mix? Tam sa Ivan Mikloš nechce inšpirovať Dánskom? Aspoň čiastočne, alebo cielene?
Najväčšie problémy Miklošovho návrhu
Ivan Mikloš navrhuje, aby pružný trh práce a veľkorysé zabezpečenie platili iba pre vysokokvalifikovaných pracovníkov. Citujme jeho vlastné slová: „prakticky bez obmedzení a s minimálnymi nákladmi na prepustenie by sa týkal len vysokokvalifikovaných pracovných miest. Len títo ľudia by mali po strate zamestnania nárok na relatívne dlhú a vysokú podporu v nezamestnanosti, ako aj kvalitnú rekvalifikáciu.“
Kto rozhodne, ktoré profesie sú dostatočne kvalifikované na to, aby mali nárok na takýto režim? Podľa vzdelania, sektora alebo konkrétnej pracovnej pozície? A čo ostatní zamestnanci? Budú mať kratšiu podporu v nezamestnanosti a horší prístup ku kvalitným rekvalifikáciám bez ohľadu na to, koľko rokov prispievali do systému?
A bude to znamenať, že kvalitné rekvalifikácie majú byť výsadou malej skupiny už aj tak vysokokvalifikovaných ľudí? Že pracovník vo výrobe, zdravotníctve, službách alebo stavebníctve si nezaslúži rovnakú šancu zvýšiť svoju kvalifikáciu a nájsť lepšie uplatnenie? Skúsenosti vyspelých ekonomík pritom ukazujú, že celoživotné vzdelávanie a rekvalifikácie majú byť nástrojom sociálnej mobility, nie privilégiom úzkej skupiny pracovníkov.
Paradoxne, návrh Ivana Mikloša znamená vznik dvojrýchlostného sociálneho štátu. Jedna skupina zamestnancov by mala vysokú ochranu príjmu (vysoká náhrada príjmu a dlhší čas poberania), kvalitné rekvalifikácie a podporu štátu, zatiaľ čo druhá by mala niesť väčšinu rizík trhu práce bez porovnateľnej pomoci.
Dánska flexicurity je univerzálny systém. Mikloš navrhuje selektívnu flexicurity. To nie je drobný technický rozdiel. Je to úplne odlišná filozofia sociálnej politiky.
Zlá odpoveď na zle položenú otázku
Ani európska diskusia o konkurencieschopnosti pritom nejde týmto smerom. Správy Enrica Lettu a Maria Draghiho nepotvrdzujú predstavu, že cestou ku konkurencieschopnosti je oslabovanie sociálnych pilierov. Naopak, zdôrazňujú význam investícií do zručností, kvalitných pracovných miest, sociálneho dialógu a sociálnej súdržnosti. Konkurencieschopnosť a sociálna súdržnosť sa musia navzájom dopĺňať. Silný jednotný trh, investície do inovácií, kvalitné verejné služby, rozvoj zručností a efektívny sociálny dialóg nie sú prekážkou rastu, ale jeho predpokladom.
Mikloš správne identifikuje Dánsko ako úspešný model, ale nesprávne identifikuje príčiny jeho úspechu. Z dánskeho balíka si vyberá iba flexibilitu a ignoruje odbory, kolektívne vyjednávanie, daňový mix a univerzálny sociálny štát.
Skutočné poučenie z Dánska preto nespočíva v tom, že Európa potrebuje menej sociálneho štátu. Dánsko ukazuje, že vysoká konkurencieschopnosť môže ísť ruka v ruke so silnými odbormi, rozsiahlym kolektívnym vyjednávaním, kvalitným sociálnym zabezpečením a investíciami do ľudského kapitálu. Vyberať si z tohto modelu iba jednoduchšie prepúšťanie a ignorovať bezpečnosť či sociálny dialóg znamená nepochopiť podstatu toho, prečo dánska flexicurity skutočne funguje.
Miklošov návrh preto nie je dánskou flexicurity v slovenskom vydaní. Je to selektívna deregulácia trhu práce pre úzku skupinu elitných pracovníkov spojená s nadštandardným sociálnym zabezpečením. A to je podstatne odlišný model, než aký vybudovalo Dánsko.