Viac ako 1,2 miliardy ľudí žije v extrémnej chudobe. Vyplýva to z najnovšieho Globálneho indexu multidimenzionálnej chudoby, ktorý dnes zverejnil Rozvojový program OSN (UNDP) v spolupráci s Oxfordskou iniciatívou pre chudobu a ľudský rozvoj. Po prvý raz od zavedenia tohto ukazovateľa v roku 2010 sa počet ľudí postihnutých chudobou zvýšil. Správa zároveň ukazuje, že chudoba nie je iba otázkou nízkych príjmov. Milióny ľudí zápasia súčasne s nedostatočnou výživou, obmedzeným prístupom k vzdelaniu, zlými podmienkami bývania či chýbajúcou elektrinou a pitnou vodou.
Najnovšia analýza OSN prináša nepríjemné posolstvo: napriek desaťročiam medzinárodných rozvojových programov zostáva chudoba jednou z najväčších prekážok dôstojného života. V 108 sledovaných krajinách, v ktorých žije približne 6,3 miliardy ľudí, sa v akútnej multidimenzionálnej chudobe nachádza 1,2 miliardy obyvateľov, teda 18,9 percenta populácie. V porovnaní s predchádzajúcou aktualizáciou ide pri porovnateľných údajoch o nárast približne o 51,5 milióna ľudí.
Treba zdôrazniť, že nejde o úplný obraz chudoby na celej planéte. Index zahŕňa 108 krajín, prevažne z rozvojových regiónov, ktoré predstavujú približne 78 percent svetovej populácie. Napriek tomu ide o rozsiahly súbor údajov, ktorý umožňuje sledovať nielen rozsah chudoby, ale aj jej konkrétne príčiny a dôsledky.
Chudoba nie je iba otázkou peňazí
Pri hodnotení chudoby sa často sleduje výška príjmu alebo počet ľudí, ktorí žijú pod stanovenou hranicou príjmovej chudoby. Globálny index multidimenzionálnej chudoby (MPI) používa širší pohľad. Skúma desať ukazovateľov v troch základných oblastiach: zdravie, vzdelávanie a životná úroveň. Za multidimenzionálne chudobného považuje človeka, ktorý žije v domácnosti postihnutej nedostatkom v najmenej tretine vážene hodnotených ukazovateľov.
Do úvahy sa berie napríklad podvýživa, úmrtnosť detí, školská dochádzka detí jej dĺžka, prístup k elektrine, pitnej vode a hygienickým zariadeniam, kvalita bývania, používané palivo na varenie či vlastníctvo základných predmetov dlhodobej spotreby.
Takýto prístup umožňuje zachytiť aj situácie, keď domácnosť síce disponuje určitým príjmom, no jej členovia nemajú prístup k základným službám a podmienkam potrebným na dôstojný život. Chudoba sa tak prejavuje nielen prázdnou peňaženkou, ale aj horším zdravím, nižším vzdelaním, neistým bývaním a obmedzenými možnosťami uplatniť sa na trhu práce.
Z pohľadu zamestnancov je to dôležité upozornenie. Samotná existencia pracovného miesta totiž ešte automaticky nezaručuje vymanenie sa z chudoby. Rozhodujúce sú aj výška mzdy, stabilita zamestnania, dostupnosť zdravotnej starostlivosti, vzdelávania a ďalších verejných služieb. Ak príjem domácnosti nepokrýva základné potreby alebo rodina nemá prístup k nevyhnutnej infraštruktúre, jej členovia zostávajú zraniteľní aj napriek tomu, že pracujú.
Deti a vidiek nesú najväčšie bremeno
Mimoriadne znepokojujúce je vekové rozloženie chudoby. Deti tvoria 51,5 percenta všetkých ľudí žijúcich v multidimenzionálnej chudobe. V absolútnych číslach ich je približne 617 miliónov. Takmer každé tretie dieťa v sledovaných krajinách čelí súbehu nedostatkov, ktoré ohrozujú jeho zdravie, vzdelanie a budúce životné šance.
Chudoba v detstve pritom nie je iba dočasným problémom. Nedostatočná výživa môže poškodiť telesný a duševný vývin, nepravidelná školská dochádzka znižuje šance na získanie kvalifikácie a zlé podmienky bývania zvyšujú zdravotné riziká. Takto vzniká začarovaný kruh, v ktorom sa znevýhodnenie prenáša z jednej generácie na ďalšiu.
Výrazné rozdiely sa ukazujú aj medzi mestami a vidiekom. Až 83 percent ľudí žijúcich v multidimenzionálnej chudobe býva na vidieku. Príčinou býva kombinácia nedostatočnej infraštruktúry, horšej dostupnosti škôl a zdravotníckych zariadení, obmedzených pracovných príležitostí a závislosti od poľnohospodárstva či iných odvetví citlivých na počasie.
Regionálne rozdiely sú rovnako výrazné. Najvyššiu mieru multidimenzionálnej chudoby vykazuje subsaharská Afrika, kde v nej žije približne 616 miliónov ľudí, teda 51,4 percenta obyvateľstva regiónu. Ide o viac než polovicu populácie. Za týmito číslami sú rozdielne situácie jednotlivých krajín, no spoločným problémom zostáva obmedzený prístup k základným službám a ekonomickým príležitostiam.
Zistenia OSN ukazujú, že boj proti chudobe si vyžaduje viac než jednorazovú finančnú pomoc. Potrebné sú investície do škôl, zdravotníctva, pitnej vody, hygieny a elektrickej energie, ale aj vytváranie pracovných miest, ktoré ľuďom umožnia zabezpečiť si živobytie bez toho, aby zostávali uväznení v neistote.
Pokrok je možný, no nie je samozrejmosťou
Nárast počtu chudobných ľudí je varovaním, neznamená však, že znižovanie chudoby je nemožné. Správa uvádza aj príklady krajín, ktorým sa podarilo dosiahnuť výrazný pokrok. Z 89 krajín, pri ktorých sú dostupné údaje umožňujúce porovnanie vývoja v čase, znížilo 33 krajín hodnotu svojho indexu multidimenzionálnej chudoby na polovicu za menej než 15 rokov. Patrí medzi ne aj šesť krajín subsaharskej Afriky.
Medzi príkladmi rýchleho zlepšenia sú Čína a Vietnam. Čína znížila hodnotu indexu na polovicu za štyri roky, pričom podiel obyvateľstva žijúceho v multidimenzionálnej chudobe klesol z 9,5 percenta v roku 2010 na 4,2 percenta v roku 2014. Vietnam dosiahol porovnateľné zníženie za sedem rokov. Vývoj však nie je všade rovnaký. Prípad Nigérie ukazuje, že predchádzajúci pokrok sa môže obrátiť: v posledných rokoch sa tam miera aj počet ľudí žijúcich v multidimenzionálnej chudobe opäť zvýšili.
Dôležitou úlohou štátov preto nie je len prijímať opatrenia na znižovanie chudoby, ale aj chrániť dosiahnuté výsledky pred hospodárskymi otrasmi, konfliktmi a ďalšími krízami. Ak sa zhorší dostupnosť potravín, zdravotnej starostlivosti alebo vzdelávania, domácnosti s nízkymi príjmami sú spravidla zasiahnuté ako prvé a ich návrat k lepším životným podmienkam býva pomalý.
Pre odbory a organizácie zastupujúce zamestnancov je správa ďalším argumentom, že dôstojná práca musí byť súčasťou širšej stratégie boja proti chudobe. Nestačí, aby ľudia mali zamestnanie. Práca by mala zabezpečovať príjem postačujúci na pokrytie základných životných potrieb a mala by byť spojená s primeranou sociálnou ochranou. Dôležité sú aj kvalitné verejné služby, dostupné vzdelávanie a ochrana rodín pred tým, aby sa pri strate príjmu alebo zdravotných problémoch prepadli do chudoby.
Cieľom Agendy OSN pre udržateľný rozvoj do roku 2030 je znížiť najmenej o polovicu podiel mužov, žien a detí, ktorí žijú v chudobe vo všetkých jej podobách. Najnovšie čísla ukazujú, že dosiahnutie tohto cieľa nie je samozrejmosťou. Zároveň však dokazujú, že pri koordinovaných a dlhodobo udržateľných opatreniach je pokrok možný. Rozhodujúce bude, či sa boj proti chudobe stane skutočnou prioritou verejných politík, a nie iba deklarovaným cieľom.
Zdroj: UNDP
Foto: Pexels