Skúsenosti zo Spojených štátov, Maďarska a Talianska ukazujú, že oslabovanie odborov nemusí znamenať ich zákaz. Často prichádza postupne cez obmedzovanie kolektívneho vyjednávania, práva na štrajk, financovania či postavenia odborových organizácií.
Čo sa stane s odbormi, keď sa krajná pravica dostane z opozície k moci? Odpoveď hľadá nová štúdia Fondation Jean-Jaurès a Friedrich-Ebert-Stiftung, ktorá porovnáva vývoj v Spojených štátoch, Maďarsku a Taliansku. Jej názov je príznačný: Trump, Orbán, Meloni: keď krajná pravica útočí na odbory. Autori skúmajú najmä inštitucionálne, finančné a právne obmedzenia odborov, ale aj menej formálne nástroje nátlaku.
Záver štúdie je výrazný. Hoci sa metódy v jednotlivých krajinách líšia, výsledkom je podľa autorov postupné oslabovanie slobodného a nezávislého odborového hnutia. Nejde pritom iba o samotné odborové organizácie. Oslabenie odborov znamená menší priestor na kolektívne vyjednávanie, zastupovanie zamestnancov a presadzovanie nových pracovných a sociálnych práv.
Trump: útok na kolektívne vyjednávanie
Najtvrdšie opatrenia opisuje štúdia v prípade druhého mandátu Donalda Trumpa. Podľa autora americkej časti Davida Madlanda sa Trumpova administratíva vyznačuje otvoreným nepriateľstvom voči odborom vo verejnom sektore a menej nápadnými krokmi smerujúcimi k oslabeniu odborov v súkromnom sektore.
Trump podľa štúdie prostredníctvom exekutívnych nariadení odobral právo na kolektívne vyjednávanie viac ako miliónu federálnych zamestnancov. Išlo o približne 84 percent odborovo organizovaných federálnych pracovníkov. Niektoré federálne agentúry následne zrušili už podpísané kolektívne zmluvy.
Zásahy sa dotkli aj National Labor Relations Board (NLRB), kľúčovej inštitúcie dohliadajúcej na odborové práva väčšiny zamestnancov súkromného sektora. Po odvolaní jedného z jej členov nemala rada potrebné kvórum a 345 dní nebola schopná prijímať nové rozhodnutia.
Tlak mal aj finančný rozmer. Obmedzili sa platené hodiny určené na odborovú činnosť a rušenie kolektívnych zmlúv narušilo mechanizmy, prostredníctvom ktorých odbory vyberali členské príspevky.
Napriek tomu americké odbory podľa štúdie zatiaľ prejavujú určitú odolnosť. Miera odborovej organizovanosti zostala počas prvého roka Trumpovho druhého mandátu relatívne stabilná a počet členov dokonca mierne vzrástol vo verejnom aj súkromnom sektore.
Orbán: odbory oslabované krok za krokom
Maďarsko predstavuje iný model. Nejde o jeden veľký zásah, ale o dlhodobú premenu systému.
Po nástupe Viktora Orbána a Fideszu sa podľa autora maďarskej časti Tibora T. Meszmanna postupne oslabovali autonómne a kritické inštitúcie vrátane odborov. Zásadným momentom bol nový Zákonník práce z roku 2012.
Odbory prišli o viaceré právomoci na úrovni podnikov. Obmedzilo sa napríklad ich právo kontrolovať pracovné podmienky, získavať informácie o zamestnanosti a ekonomickej situácii podniku či byť konzultované pri hromadnom prepúšťaní. Plný výkon odborových práv sa navyše viaže na reprezentatívnosť, pričom organizácia musí združovať najmenej 10 percent zamestnancov.
Veľmi účinným nástrojom sa ukázali peniaze. Štátne dotácie odborom boli v rokoch 2011 a 2012 zrušené, počet hodín, ktoré mali zamestnávatelia poskytovať na odborovú činnosť, sa znížil na polovicu a od januára 2024 už zamestnávatelia vo veľkej časti verejného sektora nesmú strhávať odborové členské príspevky priamo zo mzdy a odvádzať ich odborovým organizáciám.
Sprísnilo sa aj právo na štrajk. Reforma z roku 2010 rozšírila okruh štrajkov, ktoré možno považovať za nezákonné, najmä v oblastiach s tradične silným odborovým zastúpením, ako sú verejná doprava, školstvo či poštové služby.
Výsledkom je stav, keď odbory formálne existujú, ale podľa štúdie majú podstatne slabšie možnosti presadzovať záujmy zamestnancov. Na národnej úrovni sa úloha odborových konfederácií postupne zredukovala prevažne na symbolického aktéra sociálneho dialógu.
Meloni: odbory nezakázať, ale obísť
Taliansky prípad je zaujímavý práve svojou nenápadnosťou.
Vláda Giorgie Meloni podľa štúdie zachovala formálnu štruktúru pracovnoprávnych vzťahov. Odbory nezakázala. Namiesto toho však do sociálneho dialógu vpustila organizácie s veľmi nízkou reprezentatívnosťou, prijímala pracovnoprávne opatrenia bez predchádzajúcej konzultácie s hlavnými odborovými konfederáciami a podporila prostredie, v ktorom získavajú väčšiu legitimitu takzvané „pirátske“ kolektívne zmluvy uzatvárané nereprezentatívnymi organizáciami.
Dôsledky vidieť aj na platoch. Kým kumulovaná inflácia medzi rokmi 2022 a 2024 podľa štúdie dosiahla približne 15 percent, zamestnanci verejného sektora dostali zvýšenie platov iba približne o šesť percent. Pre milióny pracovníkov to znamenalo výrazný pokles reálnych miezd.
Zmeny sa dotkli aj práva na štrajk. Rozširuje sa interpretácia toho, čo sa považuje za základnú službu, a tým aj povinnosti minimálneho zabezpečenia služieb či oznamovacie lehoty. Bezpečnostná legislatíva zároveň podľa štúdie kriminalizovala niektoré tradičné formy kolektívneho protestu vrátane blokád ciest či obsadzovania tovární.
Spoločný menovateľ je, že odbory zostávajú, ich moc sa však zmenšuje
Tri krajiny, tri rozdielne politické a pracovnoprávne systémy. Napriek tomu štúdia ukazuje spoločný vzorec.
Moderný útok na odbory totiž nemusí vyzerať ako zákaz odborovej organizácie. Môže byť oveľa sofistikovanejší. Stačí obmedziť kolektívne vyjednávanie, sťažiť financovanie odborov, zúžiť právo na štrajk, oslabiť ochranu odborových funkcionárov, posadiť za rokovací stôl organizácie bez skutočnej členskej základne alebo vytvoriť prostredie, v ktorom sú odbory vykresľované ako problém namiesto legitímneho zástupcu zamestnancov.
Práve kumulatívny účinok takýchto opatrení považujú autori za rozhodujúci. Jednotlivé zásahy nemusia samy osebe pôsobiť dramaticky, ale spolu postupne menia podmienky, v ktorých môžu nezávislé odbory fungovať.
A to je zrejme najdôležitejšie posolstvo štúdie aj pre slovenského čitateľa. Odborové práva sa nemusia stratiť zo dňa na deň. Môžu zostať napísané v zákonoch, zatiaľ čo možnosti reálne ich využívať sa postupne zužujú.
Pre odbory preto nie je podstatné sledovať iba to, či niekto otvorene hovorí o ich obmedzení. Rovnako dôležité je sledovať zmeny pravidiel kolektívneho vyjednávania, reprezentatívnosti, financovania, práva na štrajk a sociálneho dialógu. Práve tam sa môže rozhodovať o tom, či budú odbory skutočným partnerom s vyjednávacou silou, alebo iba formálne existujúcou inštitúciou.
Zdroj: Fondation Jean-Jaurès, Friedrich-Ebert-Stiftung: Trump, Orbán, Meloni : quand l’extrême droite s’en prend aux syndicats, august 2026. Autori príspevkov: David Madland, Tibor T. Meszmann a Emanuele Toscano.
Poznámka k použitiu AI: Pri príprave článku boli použité nástroje umelej inteligencie. Text prešiel redakčnou kontrolou. Ilustračný obrázok bol vytvorený pomocou umelej inteligencie.