Keď parlament v roku 2015 schválil zákon o podpore zaostávajúcich okresov, tak išlo o pomerne jednoduchú právnu normu. Jej cieľom bolo podporiť chudobnejšie územia a naštartovať v nich rozvoj a zároveň postaviť hrádzu rastúcemu extrémizmu a povzbudiť miestnych, aby sa sami starali o rozvoj svojho okolia.
Zákon mal so všetkými prechodnými ustanoveniami spolu 3 300 slov. Bol to pragmatický začiatok, ktorý vyniesol tému disparít a regionálneho rozvoja na televízne obrazovky a do programov politických strán, akokoľvek bola vtedajšia opozícia – povinne – proti. Dôležitý bol začiatok, zriadenie tímu poradcov, zavedenie kultúry participácie a spoluvlastníctva, a prístup na vládu.
Potom prišlo sedem noviel a počet slov sa zvýšil takmer o tretinu. Zásadnejšia zmena nastala v roku 2021, keď rozvojové plány prešli z úrovne vlády na nové ministerstvo rozvoja a kritéria na získanie štatútu najmenej rozvinutého okresu (NRO) sa pokrivili tak, aby sa tam dostal aj okres „ohraničený okresmi s vysokou nezamestnanosťou, alebo nimi a štátnou hranicou, s výnimkou krajského okresu“.
Z rozvojového programu vlády sa postupne stal zložitý, administratívne náročný dotačný program jedného ministerstva, ktorý potrápil mnohých starostov. Ministerstva, ktoré spravuje európske fondy súdržnosti mierené na znižovanie regionálnych rozdielov, však najchudobnejším okresom rozdeľuje malinkú, len symbolickú podporu zo štátneho rozpočtu.
Rozdiel medzi programom podpory NRO a kohéznymi fondami je hlavne v tom, že kým ten prvý sa snažil o koordinované a efektívne využívanie verejných zdrojov, ten druhý nekoordinovane rozlieva rádovo väčšie financie bez pozitívneho vplyvu na znižovanie disparít.
Odchod programu z vlády je prinajmenšom mrzutý. Dôležitým organizátorom podpory NRO sú okresné úrady, patriace pod ministerstvo vnútra. Program sa dotýka tvorby pracovných miest, vzdelávania, podnikateľskej infraštruktúry, poľnohospodárstva a potravinárstva a vládna garancia umožňovala komunikáciu medzi príslušnými ministerstvami na úrovni niekedy až ministrov a zástupcami okresov. To bolo výhodné pre obe strany.
Hlavným nedostatkom zákona a celého procesu od roku 2016 bolo jeho postupné ovládnutie formalizmom. Stal sa z neho „biznis as usual“, program nezískal vplyv na využívanie hlavných rozvojových financií a nestal sa príkladom pre cielené územné intervencie v iných častiach Slovenska.
Ako by teda mal vyzerať nový prístup k chudobným územiam? Najdôležitejšie je, aby sa vláda sústredila na národné priority a povzbudila samosprávy, aby prevzali iniciatívu v miestnych prioritách. Mala by vyčleniť financie na národné priority a ostatné zveriť samospráve. Nástroj má v integrovaných investíciách a príklady vo všetkých členských štátoch. Aké dôkazy ešte potrebujeme na to, že náš systém nefunguje a priviedol nás na psí tridsiatok?
Cielené intervencie by mala robiť každá krajská Rada partnerstva s podporou špecializovanej komory. Potrebuje ich rovnako Bratislavský kraj pre svoje rýchlo rastúce územia, ako aj juh a východ Slovenska pre zaostávajúce územia, ktoré sú pritom zásobárňou pracovnej sily. Štát by prispel ponukou špecializovaných ľudských kapacít a financií navyše, monitorovaním a porovnávaním, a samozrejme výstavbou národnej infraštruktúry.
Nový zákon o prioritných okresoch, ktorý poslanci schválili v stredu, sa od starého v skutočnosti veľmi nelíši, a je preto stratenou príležitosťou. Podporu potrebných intervencií nedecentralizuje ani nerozširuje na celé Slovensko. Zavádza nový, ale nebezpečný spôsob výberu okresov, vágne definovaný ako kompozitný indikátor. Je to učebnicová ukážka rizika súvisiaceho s vytváraním priestoru pre fantáziu a machinácie. Každopádne, bude zaujímavé sledovať jeho koreláciu s transparentne vykazovanou mierou nezamestnanosti. Zákon žiaľ nemá ani novú ambíciu zapojiť kohézne fondy.
Ak to úplne zjednoduším, nový zákon neprináša viac peňazí pre chudobnejšie územia, ani neuľahčuje starostom byrokraciou. Škoda, chalani, máte na viac!
