V posledných dňoch sa v slovenskom verejnom priestore opäť otvára diskusia o zmenách Ústavy Slovenskej republiky. Impulzom je návrh, ktorý má „posilniť ochranu tradičných hodnôt”, cez zakotvenie dvoch pohlaví, alebo zaručenie rovnosti v odmeňovaní žien a mužov. Hrozí, že Ústava bude zneužitá na politické ciele, bez reálneho pozitívneho dosahu na život občanov. Ústava nemá byť nástrojom marketingových sľubov, ale stabilným základom právneho štátu, ani prostriedkom, ako do Ústavy zavádzať diskriminančné opatrenia v mene konzervatívno-katolíckej vízie toho, čo je „kultúrne” a „mravné”.
Zmyslom ústavy nie je neustále pridávať ďalšie symbolické ustanovenia, ale zabezpečiť, aby tie existujúce boli plnohodnotne uplatňované. Prax však ukazuje, že medzi formálnym zakotvením práv a ich reálnym naplnením existuje výrazná priepasť. Preto je namieste klásť si otázku, aký zmysel má ústavné deklarovanie ďalších princípov, ak absentuje politická vôľa a inštitucionálna kapacita zabezpečiť ich napĺňanie.
Ústava Slovenskej republiky už dnes obsahuje viaceré kľúčové sociálne a hospodárske práva.
Právo na prácu, dôstojný zárobok bývanie
Právo na prácu je výslovne zakotvené v článku 35, rovnako ako právo na spravodlivé a uspokojivé pracovné podmienky a ochranu zdravia pri práci v článku 36. Dôstojná životná úroveň (dôstojné príjmy) a právo na sociálne zabezpečenie sú súčasťou ústavného rámca už dekády. Navyše, hoci právo na dôstojné bývanie nie je explicitne pomenované, je implicitne obsiahnuté v článkoch týkajúcich sa práva na pomoc v hmotnej núdzi a zabezpečenie základných životných podmienok (čl. 39). Napriek tomu však tieto ustanovenia ostávajú v mnohých prípadoch nenaplnené – právo na prácu neznamená právo na pracovné miesto, a mnohí obyvatelia a zamestnanci ani dnes nemajú dôstojnú mzdu, dôstojné pracovné prostredie alebo bývanie.
Právo na kolektívne vyjednávanie
Hoci Ústava Slovenskej republiky explicitne garantuje právo zamestnancov na odborové združovanie a kolektívne vyjednávanie (čl. 37 ods. 2 a 3), prax často vykazuje výrazné odchýlky od týchto ústavných princípov. V slovenskom pracovnom prostredí pretrváva fenomén tzv. Union bustingu – systematického potláčania odborovej činnosti, čo sa prejavuje nízkou mierou pokrytia kolektívnymi zmluvami, neochotou niektorých zamestnávateľských združení vstupovať do kolektívneho vyjednávania, ako aj prepúšťaním aktívnych odborových predstaviteľov pod zámienkou organizačných alebo výkonnostných dôvodov. Tento rozpor medzi normatívnym rámcom a realitou podkopáva efektívnosť sociálneho dialógu a oslabuje postavenie zamestnancov pri presadzovaní svojich hospodárskych a sociálnych práv.
Rovnaké odmeňovanie mužov a žien
Rovnosť v odmeňovaní mužov a žien je nespochybniteľná hodnota a právny záväzok, ktorý je už dávno upravený v ďalších zákonoch. Navyše, do júla 2026 sme povinní implementovať smernicu Európskej únie o transparentnosti odmeňovania, ktorá túto tému detailne rieši a právo EÚ je nadradené tak národným zákonom, ako aj Ústave SR. Slovensko pritom dlhodobo patrí medzi krajiny s nadpriemernými rozdielmi v odmeňovaní medzi pohlaviami, čo ukazuje, že problém nie je v absencii ústavnej úpravy, ale v jej uplatňovaní a vymáhaní.
Čo má byť v Ústave?
Skôr než sa zaoberáme ďalším rozširovaním ústavného textu, mali by sme sa vážne zaoberať tým, prečo sa už garantované práva vo väčšine prípadov nedodržiavajú
Z odborného hľadiska je žiadúce, aby Ústava obsahovala iba základné a stabilné pravidlá hry – nie zoznam dobrých úmyslov. Nadmieru podrobná ústava znižuje jej autoritu a otvára priestor pre jej zneužívanie na krátkodobé politické ciele. Každý nový článok či odsek by mal byť dôsledne zdôvodnený, testovaný z hľadiska praktickej realizovateľnosti a opodstatnený z pohľadu ústavnej teórie. Zákonodarná činnosť a výkonná moc majú byť hlavnými nástrojmi riešenia sociálnych nerovností, nie ústavné deklarácie.
Pred dopĺňaním ďalších práv a princípov do Ústavy SR by sme si mali položiť otázku, prečo sa tie existujúce nedarí naplniť. Namiesto zdanlivej ústavnej expanzie potrebujeme skôr systémové reformy a inštitúcie schopné zabezpečiť, aby sa základné práva reálne pretavili do každodenného života občanov. Ústava nie je katalóg túžob, ale rámec pre zodpovedné a predvídateľné vládnutie.