80. výročie Slovenského národného povstania je ďalšou príležitosťou pripomínať si významné osobnosti, slávne boje či politicko-medzinárodné okolnosti. Mimo hlavného záberu však zostávajú nemenej zaujímavé aspekty: hospodársko-ekonomické vízie a ich politické kontexty.
Cieľom článku nie je hodnotiť tieto reálie v dlhodobom kontexte či reálnej aplikácii do praxe, ale priblížiť vývoj na povstaleckom území, ktorý mal okrem bojovej, aj svoje politické roviny. Významnou udalosťou bol zjednocovací zjazd komunistov a sociálnych demokratov, ktorý sa uskutočnil 17. septembra v Národnom dome v Banskej Bystrici. Po vyše dvoch desaťročiach tak došlo k opätovnému zjednoteniu robotníckeho hnutia.
Jednotné odbory na povstaleckom území
Na zjednocovací zjazd tak 15. októbra v Podbrezovej nadviazala konferencia závodných výborov a dôverníckych zborov. Komunisti už v smerniciach z 1943 roku zdôrazňovali nutnosť zjednotenia robotníctva a príslušných organizácií, bez ohľadu na bývalú stranícku a odborovú príslušnosť. Prípravy konferencie prebiehali na základe volieb delegátov v takmer všetkých závodoch a fabrikách na povstaleckom území, kde podniky so 100 zamestnancami volili 1 delegáta a na každých 200 pracujúcich pripadal ďalší. Celkovo sa ho zúčastnilo, vrátane hostí, 400 ľudí. Konferencia sa zaoberala nielen antifašistickým bojom, ale aj budúcim postavením závodných výborov, odborov a pracujúcich v obnovenej republike s jej novým, ľudovodemokratickým charakterom.
Akciu sprevádzali radikálne nálady. Popri prejavoch rečníkov o obnove Československa sa, podobne ako na zjednocovacom zjazde, sa z pléna vykrikovalo požadujúc pripojenie k ZSSR, a to za výraznej podpory obecenstva, vyjadrenej skandovaním, dupotom a búchaním po stoloch. Dav takisto požadoval okamžitú likvidáciu kapitalizmu a prechod k socializmu. Gustáv Husák, ktorý na konferencii hovoril o úlohe komunistickej strany v povstaní, musel radikálne nálady mierniť. Ubezpečoval, že budúce Československo bude ľudovodemokratickým štátom s perspektívou socialistického usporiadania, orientovaným na Sovietsky zväz. V procese za zjednotenia odborov aktívne vystupoval Ján Šverma, ktorý ho v perspektíve vnímal ako vládu pracujúcej triedy: „Bojujeme za to, aby na Slovensku nevládol Nemec, aby nevládol maďarský, ani český, ani slovenský kapitalista, ale slovenský pracujúci ľud.“
Konferencia prijala rezolúciu adresovanú Slovenskej národnej rade, ktorá žiadala vydanie nového zákona o závodných radách a výboroch. Cieľom tohto zákona bolo zrovnoprávnenie závodných rad a výborov s hospodárskym vedením podnikov pri rozhodovaní o všetkých závažných otázkach ich života, ako sú mzdové otázky, pracovné podmienky, organizovanie výroby a ďalšie. Rezolúcia zdôrazňovala, že robotnícka trieda už nemôže zostať len v pozícii triedy pracujúcej a vykorisťovanej, ale má ambíciu spolurozhodovať o produktoch svojej práce. Taktiež obsahovala požiadavku na znárodnenie majetku kolaborantov a nepriateľov štátu. V tomto zmysle už došlo aj k praktickému výkonu, keď SNR 8. septembra prijala nariadenie o zaistení nemeckých a arizovaných podnikov. Nariadenie vymenovávalo nové vedenie, ktoré podniky riadilo v prospech povstania a zabezpečovalo ich fungovanie pod aktuálnym politickým a hospodárskym smerovaním.
Ďalšie uznesenie delegátov adresovalo závodným výborom úlohu mobilizácie pracujúcich v antifašistickom boji a starostlivosť o sociálne a kultúrne potreby pracujúcich. Tiež zdôrazňovalo právo závodných výborov mať možnosť vyslať svojho plnoprávneho zástupcu do správy závodu a právomoc zaoberať sa aj personálnymi otázkami v závode, ako je prijímanie a prepúšťanie zamestnancov. Udalosť tiež potvrdila smerovanie k odborovej jednote v oslobodenej republike. Táto jednota nemala byť samoúčelná, ale reakciou na postavenie robotníctva a odborov v prvej republike. Nové odborové organizovanie mala slúžiť k posilňovaniu ekonomickej demokracie na úrovni podnikov. Stále sa pri tom uplatňovala rovina spolurozhodovania a spolupráce s existujúcim vedením, najmä v praktických otázkach ako udržanie zamestnanosti, preorientovanie výroby na potreby vojny, evakuácia podnikových zariadení a surovín a podobne. Komunistickí predstavitelia uznávali, že rozsah participácie sa líši podľa jednotlivých podnikov, pričom existujú aj také, kde „je robotníctvo ešte v spánku.“ Zároveň však hodnotili, že aj tam, kde sa „panstvo“ z vedenia snaží brzdiť zavádzanie nového modelu fungovania, ho predsa len, vzhľadom na špecifickú situáciu, „trpí.“
Článok Československých listov o úlohách odborového hnutia v oslobodenom Československu vítal koncepciu jednotných odborov. Zároveň akcentoval rozhodnutia samotného robotníctva, keď konštatoval, že nové odborové hnutie nevznikne na základe uznesenia robotníckych strán (hoci spolupráca s nimi je dôležitá), ale musí byť na oslobodenom území budované zdola. Prítomní delegáti sa takisto zaviazali k pomoci SNP. Napr. zvolenskí železničiari si zaumienili vyrobiť dva pancierové vlaky, robotníci z Podbrezovej a Hronca sa rozhodli pracovať o dve hodiny denne navyše, a to bez nároku na mzdu, či zamestnanci Spolku pre chemickú a hutnú výrobu v Banskej Bystrici sa uzniesli, že budú partizánom odovzdávať každý týždeň sumu predstavujúcu jednohodinovému zárobku všetkých zamestnancov.
Podbrezovská konferencia zostávala v pamäti počas celého obdobia štátno-socialistického režimu. Významný komunistický a odborový funkcionár Jozef Lenárt napr. pri otvorení novej výrobne v Podbrezovských železiarňach Jána Švermu v roku 1972 o konferencii so značným pátosom hovoril, že „položila základný kameň zjednotenia odborov, ako výraz rozhodnej vôle bojujúcich robotníkov a ostatných pracujúcich jednotou presadiť svoje revolučné požiadavky a ciele.“ Podbrezovskí pracujúci mali následne uvedomelo pracovať na socialistickej výstavbe plnením hospodárskych plánov. Samozrejme, socialistická ideológia s jej unikátnym postavením manuálne pracujúcich robotníctvu vyhovovala, takže väčšina z neho v rokoch 1945-1948, ale aj neskôr, komunistickú stranu podporovalo, ale to mu nebránilo v prípade potreby uplatňovať podobné vyjednávanie taktiky a štrajky ako v časoch minulých. Ako ukazuje najnovší výskum, len v rokoch 1948-1968 sa udialo vyše 400 štrajkov, pričom ich reálny počet bude pravdepodobne ešte vyšší. Podbrezová nebola výnimkou. V októbri roku 1967 sa zamestnanci Švermových závodov sťažovali na nízke mzdy a na krátky čas prerušili výrobu, pričom sa v prípade nenaplnenia požiadaviek vyhrážali oficiálnym štrajkom.
K obdobnému procesu dochádzalo aj na území Protektorátu Čechy a Morava. Na platforme toho času už pseudoodborovej organizácie, Národní odborové ústředny zaměstnanecké, začala koncom roka 1943 pôsobiť ilegálna sieť Ústřední rady odborů (ÚRO). Významnejšie aktivity začala na sklonku roka 1944 a následne až do oslobodenia, pričom významný vplyv v nej mali komunisti. Cieľom bolo, podobne ako na povstaleckom území na Slovensku, vybudovať ešte počas vojny základy pre budúce povojnové usporiadanie, v tomto prípade revolučné zjednotenie odborového hnutia. Dňa 6. mája 1945 bola ÚRO poverená Českou národnou radou prevziať všetky odborové organizácie v českých krajinách a následne určená za právneho nástupcu všetkých odborových organizácií.
Hospodárska demokracia
Zjednotenie odborov, resp. celého robotníckeho hnutia na povstaleckom území, sa odohrávalo v širšom politicko-sociálnom kontexte. Primárne pod vplyvom komunistických myšlienok sa uvažovalo o budúcom usporiadaní spoločnosti. Nešetrilo sa pritom kritikou československých, medzivojnových reálií. Unikátnu úlohu mali zohrávať, ako organizačné jednotky najbližšie k výrobe, závodné výbory. Neskorší komunistický funkcionár Ján Púll napísal do Nového slova text o úlohách závodných rád v ľudovej demokracii. Uviedol ho tvrdením, že robotníctvo sa už po prvej svetovej vojne snažilo priblížiť k vlastníctvu výrobných prostriedkov. Tieto snahy sa však „nezdarili pre ostrý odpor vlastnej buržoázie, ktorá sa prvý raz cítila pánom vo štáte a mala za ideál splnenie kapitalistických zákonov a nie ich narušenie.“ Zákonnú prax prvej republiky v podobe zákona o závodných výboroch označil za „zhnilý kompromis reformizmu,“ ktorý viedol k pravému opaku. Je pravdou, že tento zákon prežil aj obdobie slovenského štátu, hoci slobodné voľby do výborov neprebiehali. V danej podobe tak nebol vnímaný dostatočne. Po novom mal prispieť k rozšíreniu fungovania výborov na všetky pracoviská s cieľom úzkej spolupráce s vedením, aby sa budúce postavenie robotníctva riešilo v duchu jeho ideálov. Malo sa nadviazať na povstaleckú prax, keďže už pred konaním podbrezovskej konferencie bola v mnohých závodoch realita taká, že výbory participovali na vedení podnikov. Samozrejme, povstalecké reálie a potreby spôsobili, že nedochádzalo napríklad k zvyšovaniu miezd. Naopak, robotníctvo sa zaviazalo k extra pracovným výkonom na pomoc povstaniu. Napríklad zvolenskí železničiari sa zaviazali vyrobiť dva pancierové vlaky, zatiaľ čo iní odovzdávali partizánom sumu vo výške jednohodinového zárobku všetkých zamestnancov. K otázke vlastníckych pomerov nedošlo, pretože prioritou bolo mobilizovať pracovný výkon v prospech cieľov povstania. Samotné závodné výbory následne zohrali dôležitú rolu v povojnových rokoch a v smerovaní k februáru 1948, hoci zjednodušené tvrdenie, že boli len akousi prevodovou pákou komunistickej strany neobstojí.
Michal Faľtan (neskorší politik a akademik) sa zase na stránkach Nového slova zamýšľal nad tým, ako skúsenosť boja proti fašizmu pomôže nielen k jeho samotnému prekonaniu, ale napomôže aj proti jeho „…myšlienkovým a hmotným základniciam a zdrojom. Teda najmä proti konzervatívnej meštiansko-liberalistickej demokracii a všetkým reakčným elementom…“ Tá mala s jej princípmi konkurenčného voľného trhu zlyhať v reakcii na dôsledky, ktoré priniesla prvá svetová vojna, pričom prvou obeťou mali byť pracujúci. Preto sa stalo legitímnym nahradiť hospodársky liberalizmus hospodárskou demokraciou, zosobnenou v ľudovodemokratickom režime, čo súviselo i s potrebou zásahu do vlastníckych štruktúr, najmä pokiaľ išlo o ťažký priemysel, ale aj bankový a poľnohospodársky sektor.
Súvisiace požiadavky, vrátane hospodársko-sociálnych, boli dobovo širšie spoločensky akceptované. Aj prezidenta Edvarda Beneša nazval jeho londýnsky spolupracovník Eduard Táborský nemarxistickým socialistom, keďže so znárodnením veľkého priemyslu nemal problém. Rovnako dobové medzinárodné reálie, zosobnené v spojeneckej zmluve so ZSSR, čo súviselo aj s inšpiráciou s tamojším spoločensko-politickým zriadením, boli širšie akceptované aj občianskymi, resp. neľavicovými/nekomunistickými politickými smermi zapojenými v odboji. Pokiaľ ide o občiansky tábor, tomu nezostávalo nič iné ako ísť tempom doby. Jeho predstavitelia pre odlíšenie písali o „pravej demokracii“ či „zlatej strednej ceste,“ odvolávali sa napr. na T. G. Masaryka („Tak ako sa opiera strana komunistická o Marxa, opierame sa my v tomto ohľade celou svojou váhou o myšlienkový svet Masarykov. Nech sa opováži niekto tvrdiť, že Masaryk bol reakcionárom!“) a jeho socialistický idealizmus, v prevedení jeho „najlepšieho žiaka“ Beneša vo forme „pravého národného socializmu.“
Po oslobodení
Situácia pracujúcich a odborov bola na sklonku druhej svetovej vojny a v prvých fázach tretej republiky zásadné odlišná od postavenia v medzivojnovej republike. V duchu protifašistického boja a s ním spojenom procese národnej očisty, získalo priemyslové robotníctvo prostredníctvom závodných rád významný vplyv na riadenie novobudovanej republiky. Bez súhlasu zamestnancov takmer nebolo možné robiť významné zmeny vo vedení tovární a ich vplyv siahal až na rozhodnutia štátnych či justičných orgánov. Svoju legitimitu odvodzovali práve od účasti na protifašistickom boji.
Vznikajúce celonárodné jednotné odborové hnutie v podobe ÚRO zohralo tlmiacu úlohu pokiaľ išlo o revolučne naladené robotníctvo. Hoci sa dostávalo do čiastočne rozpornej situácie, v jeho záujme bolo dostať revolučný étos pod kontrolu a nastaviť súzvuk vo fungovaní so štátnymi inštitúciami v záujme národného hospodárstva a do značnej miery i potreby komunistickej strany. Po prijatí Košického vládneho programu proces budovania jednotných odborov, pričom mal svoje špecifiká na Slovensku a v českých krajinách. V máji 1946 došlo k prijatiu zákona o jednotnej odborovej organizácii, čím vzniklo Revolučné odborové hnutie a ÚRO sa stalo jeho riadiacim orgánom. Išlo o novú kapitolu vývoja odborového hnutia v Československu.
Adam Šumichrast, historik
