Minister práce Erik Tomáš na tlačovke predstavil zámer zmien v sociálnych zákonoch, ktoré majú pomôcť zvyšovať zamestnanosť. Konkrétne sa venoval nezamestnaným, dlhodobo nezamestnaným a poberateľom dávok v hmotnej núdzi.
Tu by bol zámer ministerstva a ministra úplne v poriadku, pretože na nedostatočné využitie potenciálu relatívne veľkej armády nezamestnaných upozorňujú analytici KOZ SR, analytici IFP, ale aj medzinárodné inštitúcie.
Dokonca je možné ministerstvo práce pochváliť za mnohé nové programy a projekty zamerané na uplatnenie rôznych skupín obyvateľstva na trhu práce, ktoré rozbehlo, prípadne rozbieha. Aktívne politiky na trhu práce sú, samozrejme, potrebné, najmä, ak je súčasná situácia relatívne napätá z dôvodu rekordne nízkej nezamestnanosti a desať tisícok neobsadených pracovných miest.
Zdroj: UPSVAR, vyžiadané dáta
Na tlačovke však odzneli slová, ktoré sa nehodia do úst politika, ktorý sám seba označuje za sociálneho demokrata: „Medzi nezamestnanými sú ľudia, ktorí nechcú pracovať, ktorí sú leniví a ktorí využívajú, alebo lepšie povedané, zneužívajú sociálny systém“.
O tom, že chudoba je dôsledkom lenivosti, neschopnosti na sebe pracovať, vzdelávať sa a vysoké sociálne dávky nemotivujú zamestnať sa – to počúvame dekády, ale zväčša takto rozprávali politici patriaci k pravici – najmä k tej krajnej.
V roku 2004 tieto reči, ktoré ako cez kopirák odzneli dnes – v roku 2024, z úst súčasného ministra Erika Tomáša, viedol vtedajší slovenský minister sociálnych vecí Ľudovít Kaník. Tiež rámcoval svoje rozhodnutie znížiť sociálne dávky ako jednoduchý návod na zníženie nezamestnanosti, najmä v rómskych osadách. Čo sa v skutočnosti udialo? Okrem vzbury obyvateľstva marginalizovaných rómskych komunít, proti ktorým zasahovala nakoniec armáda, sa so zamestnanosťou v týchto komunitách neudialo dokopy nič.
Na Slovensku sa dlhodobo šíri mýtus tom, ako vysoké sociálne dávky odrádzajú pracovať. Tento mýtus je nepravdivý a doslova hlúpy, no stále medzi ľuďmi žije, nakoľko ho dlhodobo živia politici, ktorí namiesto riešení radšej hľadajú, na koho problém hodiť. A na koho je to najjednoduchšie? Na chudobných, ktorí sa nevedia brániť.
Mimochodom, na sociálne vylúčenie a bývanie ide zo slovenského sociálneho systému menej ako 2 % z hrubých výdavkov na sociálnu ochranu. Takže určite nejde ani o sumu, ktorá by rozvracala slovenský rozpočet a v prípade dávok v hmotnej núdzi nejde o sumy, ktoré by odrádzali od práce.
Obyvatelia marginalizovaných rómskych komunít (MRK), ale aj majorita z chudobnejších regiónov majú celkom iný dôvod, ktorý ich od práce odradzuje, a to jej nedostatok a kvalifikačná, ale aj regionálna disparita.
Sociálny demokrat by mal tieto mýty vyvracať a neživiť ich. Táto nezamestnanosť je štrukturálny problém, pritom najmä v MRK máme obrovský problém s doslova zabetónovanú sociálnu mobilitu – ten, kto sa narodí v rómskej osade, na 99 % v rovnakých podmienkach aj zomrie. Aj pre nedostatky v kvalifikácii, ktorú nemajú ako získať, aj pre predsudky, ale aj pre mizerné podmienky bývania. Skúste sa niekde normálne zamestnať, keď žijete v stredovekých podmienkach, nemáte sa kde umyť a načerpať sily potrebné pre udržanie si práce.
Tu sa však minister Tomáš zaradil medzi takých pravicových velikánov, ako je bývalý minister Kaník, český premiér Fiala, argentínsky prezident Milei, francúzski politici LePenová a Wauquiez a mnohí ďalší.
Namiesto verbálneho bratania sa s pravicovými politikmi by mali sociálni demokrati hľadať cesty, ako problémy riešiť. Ako je napísané vyššie, MPSVaR tieto kroky robí a sú prínosné. Potom však ostáva legitímna otázka, načo treba opakovať tisíckrát vyvrátené mýty?