Európsky automobilový priemysel sa navonok prezentuje ako sektor čeliaci existenčnej kríze. V skutočnosti však dosahuje rekordné zisky, disponuje masívnymi finančnými rezervami a systematicky brzdí prechod k udržateľnej mobilite. Napriek tomuto kontextu EÚ naďalej podporuje veľké automobilky rozsiahlymi dotáciami a slabou reguláciou, čím podkopáva vlastné klimatické ciele.
Podľa analýzy za obdobie 2006 – 2023 dosiahli európske automobilky ako Volkswagen, Stellantis či BMW stabilný podiel 38 % na globálnom trhu a zároveň si výrazne zlepšili ziskovosť. Zatiaľ čo v roku 2006 si z celosvetových hrubých ziskov ukrojili 27,9 %, v roku 2023 to už bolo 40,6 %. Ich čistý zisk vzrástol o 584 %, avšak investície do transformácie len o 18 % (Merk et al., 2025).
Percentuálny podiel globálneho predaja automobiliek podľa regiónov za jednotlivé roky (2005 – 2023)
Napriek tomu, že automobilky vlastnia vyše 200 miliárd eur v hotovostných rezervách – čo je viac než polovica rozpočtu EÚ – pokračujú v tlaku na získavanie verejných financií. Napríklad prostredníctvom tzv. Plánu priemyselnej akcie, ktorý zahŕňa 1,8 miliardy eur pre výrobcov batérií a ďalšiu miliardu pre výskum a digitalizáciu (ibid.).
Ako automobilky brzdia klimatickú transformáciu
Európski výrobcovia využívajú svoje politické väzby a lobistický vplyv, aby ochránili závislosť od spaľovacích motorov. Významným príkladom je Volkswagen, ktorý v roku 2024 minul takmer 3 milióny eur na lobing a uskutočnil 128 stretnutí s predstaviteľmi EÚ (ibid.).
Zásadné zlyhania možno identifikovať v dvoch oblastiach:
- Masifikácia SUV a ťažších áut – EÚ zaviedla emisné ciele viazané na hmotnosť vozidla, čo paradoxne motivovalo výrobcov k výrobe väčších, ziskovejších, ale aj viac znečisťujúcich modelov. V roku 2023 tvorili SUV až 50,3 % všetkých predaných vozidiel v EÚ (ibid.).
- Podpora dieselových motorov – Tie síce emitovali menej CO₂, ale produkovali nebezpečné NOx látky. Kauza Dieselgate odhalila masívne podvody, ktorých sa dopustili viaceré automobilky vrátane VW, Audi a Mercedes-Benz (ibid.).
Zatiaľ čo verejnosť čelí dôsledkom klimatickej zmeny a rastúcich nákladov na dopravu, európske inštitúcie naďalej chránia zisky veľkých hráčov. Dotácie a štátna pomoc sa poskytujú bez dostatočných environmentálnych a sociálnych podmienok. Tento prístup predlžuje závislosť od automobilovej dopravy, namiesto toho, aby podporoval verejnú dopravu, zdieľanú mobilitu či cyklistickú infraštruktúru.
Automobilový priemysel nie je obeťou transformácie, ale aktívnym aktérom, ktorý ju spomaľuje. Ak má EÚ naplniť klimatické ciele a presadiť spravodlivý prechod, musí zásadne prehodnotiť svoju priemyselnú politiku. Verejné zdroje by mali byť podmienené vytváraním udržateľných pracovných miest, redukciou emisií a podpory dostupnej mobility pre všetkých. Bez toho hrozí, že „zelená transformácia“ sa zredukuje na výmenu spaľovacích motorov za batérie, pričom sociálne a ekologické dôsledky mobility zostanú neriešené.
Zdroj: Merk, J., González, A., Fernandez, R., & Schellekens, B. (2025). Manufactured crisis: Europe’s car industry hoards funds and delays climate action. SOMO. Dostupné na: https://www.somo.nl/manufactured-crisis/