Po roku trvajúcej pandemickej situácii máme nové, doteraz nepoznané skúsenosti. Životy, ako ich prežívame dnes, sme doteraz nepoznali. Za rok sme mali možnosť uvedomiť si, že nemáme pod kontrolou ani každodenné rutinné situácie. My sme v našom rozhovore s Richardom Sťahelom, riaditeľom Filozofického ústavu Slovenskej akadémie vied, boli zvedaví na jeho pohľad na príčiny a dôsledky pandémie koronavírusu.
V rozhovore pred dvomi rokmi ste hovorili o tom, že rok 2019 bude rokom, keď sa príroda začne viditeľne meniť v reakcii na ľudskú činnosť. Začala sa už táto zmena?
Z určitého hľadiska áno. Všetky ukazovatele stavu kvality životného prostredia sa zhoršujú napriek tomu, že od marca minulého roka veľa priemyselných krajín zavádzalo lockdowny, ktoré popri obmedzení mobility obmedzovali aj výrobu, a v niektorých prípadoch ju úplne zastavili. Nastal teda pokles produkcie emisií skleníkových plynov a ďalších zdrojov znečistenia prírody. Napriek tomu trend koncentrácie skleníkových plynov v atmosfére pokračuje. Pri metáne môžeme konštatovať, že sa dokonca rast koncentrácie značne zvýšil. Bol zaznamenaný jeho obrovský medziročný nárast. Je to preto, že zafungovali takzvané negatívne spätné väzby. S veľkou pravdepodobnosťou je to tým, že sa roztápaním permafrostu urýchlilo uvoľňovanie metánu, ktorý je v ňom obsiahnutý. Pritom metán je oveľa účinnejším skleníkovým plynom ako oxid uhoľnatý. Zároveň platí, že čím je viac metánu v atmosfére, tým viac sa táto otepľuje a to zapríčiňuje uvoľňovanie ďalšieho metánu. Tomuto javu hovoríme negatívna spätná väzba. Pravdepodobne sme dospeli do štádia, keď tento proces nedokážeme spomaliť, nie to ešte zastaviť.
Aký vplyv má obmedzovanie výroby alebo cestovania na životné prostredie?
Obmedzenie ľudských aktivít v tomto smere nám ukázalo cestu. Zaznamenali sme pokles znečistenia v súvislosti s dopravou. Jednoznačne sa ukázalo, že tempo priemyselnej výroby, ktoré považujeme za normálne, je environmentálne neudržateľné. Akokoľvek by sme sa chceli k nemu vrátiť, dnes je jasné, že sa k nemu vrátiť už nemôžeme. Naopak, musíme nájsť spôsob, ako emisie ešte viac utlmiť, a to dlhodobo. Hlavne v bohatých krajinách je to zatiaľ len o tom, že štát na úkor dlhu poskytuje firmám kompenzácie za znemožnenie podnikania. V niektorých krajinách dostávajú aj zamestnanci čiastočnú alebo dokonca úplnú kompenzáciu mzdy. To je, samozrejme, dlhodobo neudržateľné. Utlmenie aktivít počas pandémie nám ukázalo, že je možné ich utlmiť. Zistili sme, že príroda sa prekvapivo rýchlo začala vyčisťovať. Z obežnej dráhy bolo vidieť úbytok smogu nad priemyselnými oblasťami. Pričom samotný smog je pre živé organizmy nebezpečný a je dokázané, že v zamorených oblastiach sa epidémia koronavírusu rozšírila v oveľa väčšej miere. Vírus sa takto znečisteným vzduchom šíri oveľa ľahšie aj na väčšie vzdialenosti ako odhadované dva metre. Podľa všetkého táto epidémia nie je posledná, takže tento poznatok nás môže viesť k tomu, aby sme prehodnotili napríklad aj normy, ktoré platia pre znečistenie emisiami.
Je táto epidémia aj dôsledkom toho, ako ľudstvo pristupuje k planéte?
Všeobecne platí, že všetkého veľa škodí. Kým v malom v množstve môže byť nejaká látka pre život nevyhnutná, vo veľkom sa z nej môže stať jed. Pandémia nám ukazuje, že ľudstvo v mnohých oblastiach prekročilo limity udržateľnosti, alebo sa k nim minimálne priblížilo. Veľmi veľa procesov, ktoré sme považovali za akúsi nevyhnutnú daň za pokrok, budeme musieť zmeniť. Ak sme si doteraz nevedeli predstaviť, aké dôsledky môže priniesť ľudská činnosť, dnes máme možnosť vidieť, ako nám kolabuje zdravotný systém alebo krematóriá. Ak dôjde k zhodnoteniu príčin a následkov, musí sa toho zmeniť veľmi veľa. Niektoré štúdie poukazujú na to, že hlavnou príčinou pandémie sú klimatické zmeny. V oblasti Číny, kde bol prvýkrát zaznamenaný výskyt vírusu, prebieha expanzia osídlenia, úbytok lesov a zároveň sa v tejto oblasti výrazne mení klíma. Tým sa menia aj biotopy netopierov. Tie sa presúvajú a častejšie sa dostávajú do kontaktu s inými zvieratami, a aj s ľuďmi. Kombinácia týchto faktorov prebieha v mnohých častiach sveta. V takýchto prípadoch môže nastať situácia, že nejaká choroba, ktorá sa vyskytovala len medzi zvieratami, prekročí medzidruhovú bariéru a začne sa šíriť medzi ľuďmi.
Môže byť táto celosvetová skúsenosť s koronavírusom začiatkom zmeny spôsobu života?
Áno, mohla by byť začiatkom. Prvé zmeny môžeme vidieť napríklad pri očkovacích pasoch. Je to niečo, čo sme si nevedeli pred rokom predstaviť. Ukazuje sa, že mať cestovný pas a dostatok peňazí už nie je zárukou možnosti cestovať. Bude potrebné nejaké potvrdenie o zaočkovaní. Dokonca sa ukazuje, že nebude jedno ani to, akou vakcínou bude človek zaočkovaný. Teraz hovoríme o jednom víruse, ale podobných chorôb je oveľa viac a je možné očakávať, že sa podobné epidémie budú objavovať častejšie. Príčinou môže byť to, čo som už popisoval, ale keď sa vrátime k spomínanému topeniu permafrostu, môže to mať vplyv aj v tejto oblasti. Keďže sa roztápa pôda, zamrznutá aj desaťtisíce rokov, môžu sa pri tomto procese uvoľňovať baktérie alebo vírusy, s ktorými sa človek dnešného typu doteraz nemusel stretnúť. Potenciálnych zdrojov takýchto nákaz sa v súčasnosti otvára oveľa viac, ako v minulosti. Globálny obchod a turistika zase umožňujú ich šírenie doslova z kontinentu na kontinent, a to v dejinách ľudstva doposiaľ nevídanou rýchlosťou. Klimatické zmeny však tiež spôsobujú, že choroby a parazity z tropických a subtropických oblastí sa posúvajú už aj do mierneho klimatického pásma.
V krátkom čase vám prinesieme pokračovanie rozhovoru s Richardom Sťahelom.