Privatizácia po páde socializmu bola jedným z najzásadnejších procesov transformácie v strednej a východnej Európe. Vtedajšie Československo si napriek možnosti postupovať inak zvolilo cestu rýchlej privatizácie, ktorá bola často oslavovaná ako nevyhnutné zlo zabezpečujúce prechod od plánovaného hospodárstva k trhovej ekonomike.

Roky však ukázali, že mnohé problémy, ktoré dnes riešime – od korupcie až po majetkové nerovnosti – majú korene práve v tejto privatizácii. Čo by sa však stalo, keby privatizácia prebiehala pomalšie, uváženejšie a spravodlivejšie?

 

Aké chyby nám história odhalila?

Privatizácia sa niesla v znamení hesla „rýchlosť nadovšetko“. Toto rozhodnutie, hoci politicky pochopiteľné, prinieslo viacero zásadných chýb:

  1. Nedostatočná kontrola nad privatizovaným majetkom – majetok sa často predával pod cenu alebo sa dostal do rúk neschopných vlastníkov.
  2. Vznik privatizačných podvodov – rýchlosť otvorila dvere masívnemu zneužívaniu systému a obohacovaniu jednotlivcov.
  3. Strata národnej prosperity – mnohé strategické odvetvia sa privatizovali zahraničným investorom bez dlhodobého plánu, čo viedlo k odlivu ziskov a závislosti na cudzom kapitáli.
  4. Erozia dôvery v systém – privatizácia sa v očiach mnohých stala symbolom nespravodlivosti, čo podkopalo dôveru v demokraciu, v hodnoty ktoré 17.november predstavoval a v trhové hospodárstvo ako také. Dôsledky týchto rozhodnutí práve začíname pociťovať v spoločenskej ale aj politickej situácii.

 

A čo keby to bolo inak?

Predstavme si alternatívny scenár, kde by privatizácia bola pomalšia, založená na pevných pravidlách a kontrolných mechanizmoch, a oveľa viac spravodlivejšia.

  1. Postupné uvoľňovanie vlastníctva
    Namiesto okamžitého predaja štátneho majetku by sa proces rozložil na desaťročia. Štát by si mohol ponechať kontrolné podiely v kľúčových podnikoch, aby zabezpečil dlhodobý dohľad a ochranu strategických záujmov.
  2. Prioritná podpora zamestnaneckých akcií
    Namiesto „kupónovej privatizácie“, ktorá umožnila koncentráciu majetku v rukách niekoľkých jednotlivcov, by zamestnanci mohli získať podiely vo firmách, kde pracovali. Tento prístup by nielen zvýšil ich motiváciu, ale aj rovnomernejšie rozložil bohatstvo.
  3. Dôkladná príprava právneho rámca
    Pred začatím privatizácie by bolo nutné vytvoriť jasný právny rámec, ktorý by eliminoval priestor na podvody. Dôsledné kontroly a transparentnosť by minimalizovali korupčné škandály.
  4. Investície do vzdelávania a transformácie
    Namiesto rýchleho predaja by štát mohol investovať do vzdelávania a rekvalifikácie pracovníkov, aby boli pripravení na nové ekonomické výzvy. Privatizácia by sa vnímala ako príležitosť na rast, nie ako strata.
  5. Ochrana národného bohatstva
    Strategické sektory, ako energetika, doprava či zdravotníctvo, by zostali pod kontrolou štátu alebo národných spoločností s prísnou reguláciou.

 

Prečo by to mohlo fungovať?

Pomalšia privatizácia by mala niekoľko kľúčových výhod. Po prvé, zabránila by masívnej koncentrácii majetku v rukách oligarchov. Po druhé, zamestnanci by sa cítili viac zapojení do procesu transformácie. A po tretie, dôvera v systém by zostala neporušená, pretože transparentnosť a férovosť by boli prioritou.

Privatizácia je už možno uzavretou kapitolou, ale princípy, ktoré sa z nej môžeme naučiť, sú stále aktuálne. Transformácia hospodárstva by nikdy nemala byť honbou za rýchlymi výsledkami. Namiesto toho by mala byť postavená na spravodlivosti, dlhodobom plánovaní a ochrane záujmov zamestnancov a občanov.

Keby sa to vtedy stalo inak, možno by sme dnes nežili vo svete, kde je privatizácia synonymom nespravodlivosti. A 17.november 1989 by nebol po 35 rokoch pre mnohých vnímaný ako zmena k horšiemu. Namiesto toho by sme ho všetci mohli považovať za prvý krok k úspešnej ekonomickej transformácii, ktorá by slúžila všetkým. V slobodnom a férovom svete.

Tak možno nabudúce.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *