Po roku 1989 sa odbory na Slovensku ocitli v úplne novom prostredí – bez monopolu, bez štátnej podpory, a čoraz častejšie aj bez dôvery pracujúcich. Tento text analyzuje príčiny tohto vývoja. Sleduje, ako transformačné šoky, neoliberálne reformy, politické tlaky a meniaca sa štruktúra trhu práce postupne oslabovali kolektívnu silu zamestnancov. Nejde však len o retrospektívny opis. Ide o výzvu na zamyslenie: ako znova obnoviť silu odborov v prostredí, ktoré ich systematicky marginalizovalo?
Pokles členskej základne a pokrytia zamestnancov kolektívnymi zmluvami prebiehal v Československu a následne na Slovensku od spoločenských zmien v roku 1989 doslova kontinuálne. Najprv bol pokles logický, nakoľko 100-percentná odborová organizovanosť pred rokom 1989 bola dôsledkom povinného členstva v odborovej organizácii (ROH). Po zrušení ROH v marci roku 1990 sa znovu konštituovali nezávislé odborové zväzy a základné organizácie, ktoré sa združili v ČSKOZ. Po roku 1993 sa stala strešnou organizáciou slovenských odborov KOZ SR. Okrem KOZ SR po roku 1989 vznikli, prípadne sa od KOZ odčlenili aj menšie odborové organizácie, pričom najväčším takým odborovým zväzom bol NKOS a v roku 2018 menšie odborové zväzy založili konkurenčnú konfederáciu SOS, ktorá ale od založenia nevykazuje žiadnu viditeľnú aktivitu. (Košč a kol. 2023a; Adámek a kol. 2021)
Transformačný šok: Privatizácia, kolapsy a masová nezamestnanosť
Najvyšší pokles odborovej organizovanosti a pokrytia zamestnancov kolektívnymi zmluvami prebiehal počas transformačných procesov hospodárstva spojenými s privatizáciou štátneho majetku, konverziou zbrojnej výroby, ale aj častých krachov firiem, ktoré neustáli konkurenciu, alebo čelili tunelovaniu a neschopnosti časti privatizérov riadiť a rozvíjať podniky. Tieto zmeny, mali za dôsledok masovú nezamestnanosť, časté zmeny zamestnávateľov u relatívne veľkej časti zamestnancov a tieto procesy negatívne vplývali aj na celkový podiel členstva v odboroch. (Adámek a kol. 2021)
Graf 1 – Počet členov odborov na Slovensku v rokoch 1990-2020
Zdroj: Adámek a kol. 2021, s. 19
Od roku 1990 klesol počet členov KOZ zo skoro 2,5 milióna na niečo málo cez 200 tisíc (graf 1). Podľa posledných údajov OECD bola odborová organizovanosť na Slovensku v roku 2018 vo výške 11,3 % (OECDSTAT 2024).
Veľmi podobným tempom kleslo aj pokrytie zamestnancov kolektívnymi zmluvami, zo 100 % v roku 1990, cez 52,0 % v roku 2000, až na 24,4% v roku 2021 (Piasna a Theodoropoulou 2024; OECDSTAT 2024)
Politizácia odborov a ich mediálna stigmatizácia
Samozrejme zavádzanie neoliberálnych hospodárskych politík a odporúčaní Washingtonského konsenzu neboli jedinými dôvodmi postupného poklesu organizovanosti a pokrytia zamestnancov. Kolektív odborníkov, ktorý túto tému spracoval v troch publikáciách identifikoval omnoho viac faktorov, ktoré vplývajú na úbytok členstva a ktoré kladú bariéry v náboroch. Okrem iného aj fragmentáciu odborov a zamestnancov v jednotlivých sektoroch, personálnu krízu, nedostatok financií, informácií ale aj nedostatočnú prácu s členmi, marketingom a propagáciou vlastnej činnosti (Adámek a kol. 2021; Vrkočová a kol. 2022, Košč a kol. 2023a) No faktory s najväčším dosahom na stav členskej základne pramenia a pramenili práve v realizácii neoliberálnych reforiem a následne vo verejnej diskusii, ktorú stimulovali politici, analytici a apologéti neoliberalizmu. Odbory sa stali, sčasti dobrovoľne a sčasti nedobrovoľne, terčom politizácie, mediálnych útokov a zmien zákonov za účelom ich marginalizácie. (Košč 2021b; Adámek a kol. 2021; Košč, Homer a Žanony, 2020)
Nanič práca
Jedným z aktuálnych limitov odborovej organizovanosti sú aj tlaky na prekarizáciu – vrátane nútených živností, dohôd mimo pracovného pomeru, skrátených úväzkov či práce v platformovej ekonomike. Tieto formy zamestnávania vedú k fragmentácii pracovnej sily, oslabujú stabilitu pracovného pomeru a sťažujú vytváranie odborových štruktúr. (Ruman 2021; Adámek a kol. 2021)
Zamestnanci v prekarizovaných podmienkach často nevnímajú svoj status ako súčasť kolektívu, ale ako dočasnú, individuálnu situáciu, čo podkopáva ochotu združovať sa. K tomu sa pridáva fenomén tzv. „bullshit jobs“ (Graeber 2019) – prác, ktoré sú vnímané ako spoločensky zbytočné či absurdné, čo vedie k pocitu odcudzenia a pasivity.
Tieto zmeny nielenže sťažujú odborom nábor nových členov, ale zároveň vytvárajú nové kultúrne a organizačné výzvy, na ktoré klasické formy kolektívneho organizovania často nedokážu adekvátne reagovať.
Znovuzrodenie
Za posledné tri desaťročia prešli odbory na Slovensku mimoriadne náročným vývojom – od masovej organizovanosti v čase štátneho socializmu až po historicky najnižšiu úroveň členskej základne a pokrytia kolektívnymi zmluvami. Kombinácia transformačných šokov, neoliberálnych reforiem, zmien legislatívy, politických útokov, ale aj internej stagnácie a prekarizácie práce vytvorila prostredie, v ktorom odbory stratili veľkú časť svojho vplyvu i dôvery. Napriek tomu je práve táto situácia príležitosťou na obrat.
Mnohé signály dnes naznačujú, že odbory už narazili na svoje historické dno a začínajú sa od neho odrážať. Rast záujmu o organizovanie v nových sektoroch, prebúdzanie generácie mladších pracujúcich a medzinárodné trendy posilňovania kolektívneho vyjednávania vytvárajú nový priestor na obnovu odborovej sily. V čase, keď sa svet nachádza v stave hlbokej geopolitickej, sociálnej a ekonomickej neistoty, a keď sa pod zámienkou konkurencieschopnosti stále presadzujú politiky vychádzajúce z logiky Washingtonského konsenzu – deregulácia, oslabenie verejného sektora, znižovanie práv zamestnancov – je existencia silných a demokratických odborov dôležitejšia než kedykoľvek predtým.
Ak odbory dokážu adaptovať svoje stratégie, komunikáciu a formy organizovania na podmienky 21. storočia, môžu byť opäť kľúčovým aktérom boja za dôstojnú prácu, férové mzdy a sociálnu spravodlivosť. Výzva je jasná: neuspokojiť sa so status quo, ale znovu budovať kolektívnu silu zdola – modernejšiu, odolnejšiu a inkluzívnejšiu.
Zdroj článku: Researchgate
Foto: Marián Repa