Najdôležitejším momentom, aj z hľadiska toho, čo sa dnes deje na Slovensku, bolo sformulovanie tzv. Washingtonského konsenzu, ktorý bol vypracovaný ekonómom Johnom Williamsonom v roku 1989. Jeho štandardizovaný reformný balíček, bol pomenovaný na základe toho, že ho uznávali washingtonské inštitúcie – Medzinárodný menový fond (MMF), Svetová banka (SB) a Ministerstvo financií USA.
Williamsonom odporúčané pravidla pre rozvíjajúce sa ekonomiky boli následne realizované najmä v krajinách bývalého sovietskeho bloku a globálneho juhu. Jeho základnými odporúčaniami boli liberalizácia ekonomík, privatizácia a finančná liberalizácia. Požiadavky zahŕňali makroekonomickú stabilizáciu ekonomík, obchodné a investičné otvorenie ekonomík a posilnenie tržných síl. Washingtonský konsenzus je možné chápať ako manuál neoliberalizmu a Wililamson zhrnul v roku 1989 tieto požiadavky do desiatich bodov (tabuľka 1).
Tabuľka 1 – Základné body Washingtonského konsenzu
| fiškálna disciplína, | liberalizácia obchodu, |
| zmena poradia priorít verejných výdavkov, | liberalizácia priamych zahraničných investícií, |
| daňová reforma, | privatizácia, |
| liberalizácia úrokovej sadzby, | deregulácia, |
| konkurencieschopný výmenný kurz, | ochrana vlastníckych práv. |
Zdroj: Williamson 2004, s. 1-11
Washingtonský konsenzus bol následne aplikovaný a jeho odporúčania realizované aj v ponovembrovom Československu a od roku 1993 aj v samostatnej SR.
Dopady na hospodárstva krajín, kde boli neoliberálne hospodárske politiky zavádzané, boli rôzne, presne tak, ako rôzna bola forma a hĺbka zavádzania týchto politík. Čile ako „laboratórium neoliberalizmu“ zažilo a vlastne až dodnes zažíva doslova plné presadenie sa neoliberálnych hospodárskych politík, na rozdiel napríklad od Veľkej Británie a USA, kde aj napriek silnému ideologickému presadzovaniu nebola nikdy dostatočná politická vôľa a ani verejná mienka naklonená tak hlbokej realizácií ekonomického neoliberalizmu.
Neoliberálne socio-ekonomické nastavenia v čilskej ekonomike viedli v roku 2019 k masovým protestom, ktoré vyvolalo zvýšenie cestovného v mestskej doprave v hlavnom meste. Zdraženie cestovného nebolo dôvodom, ale len spúšťačom sociálnej revolty v celej krajine. Tá bola namierená voči vysokému rastu nerovnosti a z toho plynúcich problémov. Čilskí občania počas protestov žiadali lepšie sociálne zabezpečenie, vyššie penzie, bezplatné zdravotníctvo a školstvo. (Peña a Silva 2022; OECD 2023a; OECD 2021a; OECD 2021b; Melioris 2019) Autoritársky režim (formálne demokratický), ktorý v Čile fungoval po odchode Pinocheta z funkcie prezidenta, pôsobil ako tlakový hrniec, kde sa zvyšoval rozdiel medzi želaniami voličov a politikov, a zároveň posilňovalo medzigeneračné pnutie medzi staršími a tými, ktorí sa narodili do formálnej demokracie. (Lima 2021)
Aktuálny dôchodkový systém v Čile sa skladá z troch pilierov. Prvý je redistribučný, ktorý funguje na základe vyplácania sociálnych dávok pre najchudobnejších. Je určený pre tých Čiľanov, ktorí nemajú žiaden nárok na dôchodok z druhého piliera, resp. pre tých, ktorí majú z druhého piliera veľmi nízky dôchodok. Druhý dôchodkový pilier je tvorený povinnými individuálnymi investičnými účtami. A tretí pilier je tvorený dobrovoľnými príspevkami do investičných fondov, kde však reálne dokážu investovať len najbohatší. Dôchodky od súkromných fondov sú v Čile zdaňované progresívnou daňou od 0 do 35 percent, pričom od platenia daní sú oslobodení tí, ktorí poberajú sociálnu dávku z prvého piliera. Z dôchodkov zároveň prijímatelia platia 7-percentné odvody na zdravotné poistenie, pričom výnimka sa vzťahuje na tých, ktorí sú zároveň poberateľmi sociálnych dávok z prvého piliera. (OECD 2021)
Problémom druhého piliera v Čile je miera účasti, pričom teórie hovoria, že systém je najúčinnejší, ak na ňom participuje 100 % obyvateľstva v aktívnom veku. V roku 2003, keď sa robili porovnávacie štúdie pri implementácii tohto piliera na Slovensku, bola miera účasti v Čile len 60 %. (Kolesárová a Lendacký 2003). Miera participácie sa ani časom veľmi nezlepšila a podľa výskumov z dielne MMF je v súčasnosti problémom fakt, že dôchodky sú v Čile nízke a aj naďalej bude miera náhrady predchádzajúceho príjmu klesať, čo vyvoláva sociálne pnutie. MMF odporúča tento čilský penzijný systém zreformovať a zefektívniť. Jedným zo zásadných problémov čilského dôchodkového systému sú veľmi nízke odvody, ktoré neumožňujú alokovať dostatočné zdroje. (Evans a Pienknagura 2021; Meliris 2019)
K porovnateľným záverom prišiel aj slovenský ekonóm Libor Melioris (2019), ktorý čilský dôchodkový systém komentoval nasledovne: „Zlyhal čilský dôchodkový systém? Nezlyhal. Robil presne to, čo sa od neho očakávalo. Pekne ľuďom zhodnocoval peniaze. Ich penzijný systém má však jeden problém. Málo sa doň odvádzalo. Túto chybu nedokáže korigovať ani slušné zhodnotenie úspor. Preto dnes čilskí penzisti zažívajú šok pri odchode do dôchodku. Ich výplata pred odchodom do penzie bola výrazne vyššia ako poberaný dôchodok. Zbúranie druhého pilieru nepomôže. Treba zvýšiť odvody a rozšíriť solidárny pilier.“
Nedávny výskum, ktorý sa pozrel na dôsledky a alternatívne scenáre vývoja v Čile zistil, že najbohatšie 2 percentá obyvateľstva Čile sú rovnako bohaté ako bohatí Nemci (tiež 2 % obyvateľstva), ale najchudobnejších 5 percent obyvateľov Čile je rovnako chudobných ako 5 percent najchudobnejších v Mongolsku. Dnešné Čile z hľadiska sociálnych kontrastov vyzerá, akoby sme vedľa seba postavili frankfurtské mrakodrapy a jurtové mestečko chudobných obyvateľov z okraja Ulanbátaru. (Durán a Stanton 2021)
Po vojenskom prevrate v roku 1973 postupne organizovanosť v čilských odboroch klesala z úrovne 41 % v roku 1972 až na 9,2 % v roku 1980, od kedy začala znovu postupne rásť a v roku 2018 bola organizovanosť vo výške 16,6 % a pokrytie kolektívnymi zmluvami bolo v roku 2018 vo výške 20,4 %, čo sú čísla porovnateľné so slovenskými. (Remmer 1979; Remmer 1980; OECDSTAT 2024)
Kritika neoliberalizmu
Pohľadov, ako fungujú neoliberálne hospodárske politiky a odporúčania Washingtonského konsenzu je niekoľko. Od tých, ktoré hovoria o pozitívnych dopadoch na rast HDP a zamestnanosti, prípadne sa zaoberajú technologickým rozvojom, spoločenským rozvojom a liberalizáciou globálneho trhu, alebo na celosvetovej úrovni chvália zásadný pokles absolútnej chudoby. (WB 2024a; WB 2024b; WB 2022) Mnohí slovenskí ekonómovia naďalej adorujú opatrenia Washingtonského konsenzu, ako správne a zároveň kritizujú, že sa nedostatočne uplatňovali (Mikloš 2024; Gonda a kol. 2020).
Otáznymi, napríklad v súvislosti s deklarovaným poklesom absolútnej chudoby, sú deklarované výsledky v kontexte použitia správnej metodiky na meranie absolútnej chudoby (Hickel a Sulivan 2023, Pogge a Reddy 2006), ale aj rast nerovnosti, ktorý zatiaľ nezastaviteľne celosvetovo stúpa. (OXFAM 2024; OXFAM 2023; OXFAM 2022; Chancel a kol. 2023; Piketty 2020; Piketty 2015).
Z týchto dôvodov sa treba pozrieť aj na kritické pohľady, pričom v prvom rade sú to tie, ktoré opatrne kritizujú negatívne dôsledky v minulosti prijatých neoliberálnych politík, vysvetľujúce nedostatky plynúce z ich uplatňovania, ako nepochopenie pôvodných myšlienok a odporúčaní. Takýmto opatrným kritikom je aj samotný autor Washingtonského konsenzu Williamson: „Keď som vynašiel termín [Washingtonský konsenzus], nemyslel som tým, že vytváram propagandu pre ekonomickú reformu.“ (…) „V súvislosti s tvorbou propagandy pre politickú reformu v Latinskej Amerike Naím Moisés tvrdil, že to bol v roku 1989 fakticky dobrý termín, keďže sa koalícia vedená Spojenými štátmi ukázala ako víťaz studenej vojny, keď ľudia hľadali novú ideológiu a ideológiu, ktorá by vyzerala ako ideológia víťazov, presnejšie povedané [ideológia] príťažlivá.“ (Williamson In: Ruman 2019, s. 11)
Podobne opatrnú kritiku na presadzovanie neoliberálnych hospodárskych politík a Washingtonského konsenzu prejavil aj ekonóm PIIE Žilinský, ktorý povedal, že: „v deväťdesiatych rokoch politici vo východnej Európe asi sľubovali priveľa a niektorí ekonómovia boli naivne optimistickí o rýchlosti dobiehania rozvinutých ekonomík. S odstupom času sa ako dve hlavné chyby predpísaných liekov (teda Washingtonského konsenzu) javia tieto muchy: po prvé, podcenilo sa riziko, že bohatstvo, ktoré trhová ekonomika vytvorí, sa môže koncentrovať v príliš úzkej skupine ľudí (sklon k oligarchizacii). Po druhé, malá pozornosť sa venovala lokálnym špecifikám.“ (Žilinský 2016) Žilinský sa vo svojich tvrdeniach opiera aj o štúdiu z dielne MMF v ktorom autori potvrdzujú, že neoliberálne politiky zvyšovali nerovnosť a zároveň pripúšťajú, že politiky založené na „jastrabích“ fiškálnych pravidlách v konečnom dôsledku poškodzovali mnohé ekonomiky. Namiesto škrtov odporúčajú podporu investícií a namiesto úplnej deregulácie a liberalizácie kapitálových trhov akceptujú dohľad a reguláciu na riešenie volatility kapitálových tokov.(Ostry, Loungani a Furceri 2016)
Jeden z apologétov neoliberálnych reforiem francúzsky politológ a historik Jacques Rupnik v rozhovore pre denník Pravda povedal, že: „po roku 1989 sme hovorili o tom, ako presadíme trhovú demokraciu. Jedno je však trh a iné demokracia. Áno, demokracia bez trhu neexistuje. Ale existuje trh bez demokracie. Vieme to. Sme toho svedkami od generála Augusta Pinocheta po čínskych súdruhov. Bola to ilúzia, keď sa príliš spájala hospodárska globalizácia s triumfom demokracie“ (Matišák 2016).
Posledným prístupom pohľadov na postupné presadzovanie sa neoliberálnych politík po celom svete sú absolútne kritické prístupy, ktoré spomínajú postupné zvyšovanie nerovností a spôsobovanie sociálnych disparít. Zvyšovanie nerovnosti a rozširovanie nespravodlivosti má podľa týchto prístupov negatívny vplyv na kvalitu demokracie, participáciu občanov, zamestnancov a odborov, ale aj na schopnosť presadiť želania voličov do legislatívy. (Stiglitz 2023; Piketty, 2015; Piketty 2020; McGaughey 2016; Krugman 2012) Podľa Gilensa a Pegea (2014) majú na tvorbu legislatívy v USA omnoho väčší vplyv rôzni lobisti, korporácie, ekonomické elity a organizované skupiny zastupujúce podnikateľské záujmy, ako občania a voliči. Čiže na spoločnosť a hospodárstvo získavajú omnoho väčší vplyv bohatí a svoj vplyv stráca už aj stredná trieda.
Vplyv odborovej organizovanosti
Objavujú sa však aj výskumy, ktoré identifikovali aj negatívne dopady na hospodársky rast a rozvoj (Konczal, Milani, Evans 2020) ako aj štúdie, ktoré navrhujú iný prístup k verejným financiám a riadeniu dlhov, ako dlhodobo uplatňoval medzinárodný menový fond (Rehbein 2023).
V neposlednom rade je v tejto súvislosti potrebné spomenúť štúdie, ktoré potvrdzujú pozitívny vplyv rastúcej odborovej organizovanosti a pokrytia kolektívnymi zmluvami (graf 1) na životné podmienky spoločnosti (Equitable Growth 2020) a naopak, negatívny vplyv klesajúcej odborovej organizovanosti a pokrytia kolektívnymi zmluvami (McGaughey 2016). Tieto závery sa pretavili aj do smernice EÚ o primeraných minimálnych mzdách, kde je uvedené odporúčanie, aby členské krajiny robili opatrenia na zvýšenie pokrytia zamestnancov kolektívnymi zmluvami nad hranicu 80 % (EUR-LEX, 2022).
Graf 1 – Miera pokrytia zamestnancov kolektívnymi zmluvami v EÚ
Zdroj: Piasna a Theodoropoulou 2024, s. 101
Zdroj článku: Researchgate