Odborový zväz potravinárov Slovenskej republiky združuje a zastupuje zamestnancov v potravinárskom priemysle a tiež v príbuzných odvetviach. Zväz je členom KOZ SR s dlhodobou históriou a prínosom v odborovom hnutí. Uplynulé obdobie v znamení pandémie, energetickej krízy, vysokej inflácie a vstupných nákladov malo na slovenských potravinárov výrazne negatívny dosah, a to nielen na strane zamestnávateľov, ale aj zamestnancov. Viac už v rozhovore priblížila predsedníčka zväzu Magdaléna Mellenová.
V úvode sme načrtli, že zväz má dlhoročnú históriu. Predsedníčkou ste už niekoľko volebných období. Ako hodnotíte pôsobenie Odborového zväzu potravinárov Slovenskej republiky?
Na potravinárov boli za tie roky kladené vysoké nároky. Najzásadnejšie zmeny priniesla reštrukturalizácia potravinárskeho priemyslu a následne vstup Slovenska do EÚ. Potravinári museli po novom spĺňať európske štandardy, smernice, normy a kvalitu potravín. Nie všetky spoločnosti dokázali tieto podmienky splniť, a to výrazne otriaslo členskou základňou. Ako príklad uvediem, že sme mali jedenásť cukrovarov a dnes evidujeme dva.
Okrem zamestnancov v potravinárstve zastupujete aj pracovníkov príbuzných odvetví. Ktoré to sú?
Potravinári pre svoju produkciu potrebujú vzájomne spolupracovať s ďalšími odvetviami. Hovoríme napríklad o zamestnancoch mraziarní či konzervární. Nedá sa spomenúť všetkých, ale patria sem aj cukrári, pekári, cestovinári, mäsiari či mliekari. Nedá sa spomenúť všetkých, avšak partia sem aj výroba potravinárskych obalov a konzerv, výroba zubných pásť a výrobkov na ústnu hygienu , ako aj výroba cukríkov pre severské krajiny.
Bývalé Československo bolo považované za potravinovo sebestačnú krajinu. Podnikov zameraných na potravinársku výrobu bolo omnoho viac ako teraz. Čo sa zmenilo?
V minulosti sme boli, naozaj, potravinovo sebestačnou krajinou. Dnes to vyzerá už inak, najmä v tom, že 80% potravinárskeho priemyslu vlastnia nadnárodné spoločnosti. Nechceme to však len kritizovať, pretože zahraniční investori predsa len vidia na Slovensku potenciál. Myslím si, že by sme mohli byť opäť potravinovo sebestační, máme na to všetky predpoklady. Samozrejme, ak by bola väčšia podpora zo strany štátu, obchodných reťazcov, spotrebiteľov a majiteľov spoločností.
Aké zastúpenie má potravinársky priemysel v slovenských regiónoch s ohľadom na zamestnanosť?
Na Slovensku majú najväčšie zastúpenie mliekarne a tie dávajú našim ľuďom prácu. V každom kraji máme minimálne jednu. Potravinársky priemysel má v regiónoch perspektívu, preto chceme, aby sa rozvíjal.
Za aké mzdy pracujú zamestnanci v potravinárskej výrobe?
Kolektívne vyjednávania o mzdách sú vo firmách niekedy veľmi ťažké. Môžem však povedať, že nadnárodné spoločnosti sú viac otvorené požiadavkám zamestnancov ako tie slovenské. Faktom ale je, že v potravinárskom priemysle pracujú ľudia najmä za minimálne mzdy. Títo zamestnanci musia byť manuálne zruční, vedieť odborne spracovať napríklad mäso alebo ryby. Tie podmienky nie sú vždy jednoduché a dostávať len minimálnu mzdu je až nedôstojné. Na niektorých špecifických pozíciách je však možné zarobiť aj viac, no tie nevykonávajú všetci.
Odborový zväz potravinárov SR uzatvára kolektívne zmluvy vyššieho stupňa. Aké najčastejšie požiadavky a benefity dokážete pre vašich členov u zamestnávateľov vyjednať?
Na prvom mieste sú, jednoznačne, mzdy. V potravinárskom priemysle máme aj vysoký podiel nočnej práce, spomeniem napríklad pekárov. Tu sa preto snažíme rokovať najmä o vyšších a spravodlivých príplatkoch. Riešime tiež problém, ktorý často zamestnávatelia obchádzajú, a to zaraďovanie zamestnancov do pracovných kategórií. Tu sú podľa nás inšpektoráty práce málo aktívne. Rovnako apelujeme na skrátenie pracovného času, aj keď si uvedomujeme, že v rámci potravinárskeho priemyslu to nie je všade možné.
Posledné krízy výrazne ovplyvnili každý sektor našej ekonomiky a hospodárstva. Ako spätne vnímate pomoc štátu potravinárom, a teda aj ich zamestnancom?
Všetky odvetvia, výrobné i nevýrobné, to mali počas pandémie, energetickej krízy a inflácie ťažké. Na jednej strane bolo pozitívom, že zamestnanci potravinárstva o miesta neprišli, práve naopak, pracovali o čosi viac a pocítili tiež akési uznanie, že sú dôležití. Niektorí zamestnávatelia boli seriózni a pridali mimoriadne odmeny. Chápeme, že vyššie ceny za energie či vstupné náklady niektorým firmám poškodili, no zamestnanci za to predsa nemôžu. A v takýchto prípadoch vidíme dôležitosť a opodstatnenosť odborov. Čo sa týka podpory štátu, tá bola v tomto sektore vždy nízka.
Slovenskí výrobcovia potravín nemajú veľký podiel na pultoch zahraničných obchodných reťazcov. Má to do budúcna zásadný vplyv na zamestnanosť v tomto odvetví?
Zahraničné krajiny sa viac podieľajú na podpore potravinárov, a to najmä prostredníctvom dotácií. Ako sme už spomínali, slovenskí výrobcovia potravín majú najnižšiu podporu v rámci štátov EÚ. Problémy prehlbuje aj to, že obchodníci si dávajú vysoké marže. Naše potraviny tiež nedokážu konkurovať tým zahraničným, a to práve vďaka tomu, že iné krajiny svojich výrobcov dostatočne podporujú. Áno, slovenské potraviny sú drahé, no všímam si, že ľudia si napriek tomu začínajú uvedomovať ich kvalitu a kupujú ich. Väčšina z nás si však uvedomila, že bez potravinárov a ich zamestnancov by sme nevedeli fungovať.
V posledných týždňoch či dňoch počúvame z médií o politike obchodných reťazcov a zastropovaní cien. Aký vplyv to môže mať na výrobcov a následne na zamestnancov?
Obchodné reťazce si uvedomujú svoju dominanciu na trhu a podľa toho sa aj správajú. Osobne nesúhlasím s opatrením, ktoré sa týkalo zastropovania cien. Bola to podľa mňa marketingovo premyslená forma, ako zastrašiť spotrebiteľa. Umelo si vytvorili priestor na zvyšovanie cien napriek tomu, že sme tu mali historicky najvyššiu infláciu a reálne mzdy nám naopak klesali.
Čo je v súčasnosti pre Odborový zväz potravinárov SR prioritou, a akým spôsobom chcete ďalej rozširovať členskú základňu?
Predsedníčkou som 5-te volebné obdobie. Ako som spomínala v úvode, každé obdobie malo to „svoje“. Tie posledné roky boli hektické aj pre nás. Chceme však ďalej motivovať našich členov, vytvárať im lepšie pracovné podmienky a kolektívne vyjednávať. Máme tiež v záujme zlepšiť komunikáciu s členmi, ktorí sú najmä v malých a súkromných firmách, pretože tam to vyjednávanie je o čosi ťažšie.