Tento rok si pripomíname 30. výročie vzniku Konfederácie odborových zväzov Slovenskej republiky. O tom, ako si spomína na minulé časy a ako vidí súčasnosť v odboroch, sme za zhovárali s prezidentom KOZ SR Mariánom Magdoškom.
Ako si spomínate na obdobie pred 30 rokmi?
Ako keby to bolo dnes. V tom čase som pôsobil v aktívnej službe ako policajt. Pred rokom 1989 bolo policajtom zakázané sa združovať sa v odboroch. V tých revolučných rokoch sme si toto právo ťažko vybojovali. Odborový zväz polície vznikol tri mesiace pred vznikom Konfederácie odborových zväzov Slovenskej republiky. Boli sme vtedy zapálení policajní odborári plní entuziazmu, predstáv a cieľov. Spomínam na tie časy rád, aj keď bola situácia neraz vypätá, vyhrážali sa nám, prenasledovali nás. Stálo to však za to, pretože dnes sú odbory v polícii pevne zakotvené. Som hrdý na to, že Odborový zväz polície SR bol jedným zo zakladajúcich členov KOZ SR v apríli 1990.
Čo sa za tých 30 rokov v odboroch udialo?
Veľmi pozitívnym momentom bol samotný vznik KOZ SR. Slovensko prechádzalo v tom čase ťažkým obdobím. V januári 1993 vznikla samostatná Slovenská republika. Mnoho inštitúcií zostalo v Prahe. Na Slovensku sa museli vytvárať nanovo. Navyše sa naplno rozbehla transformácia ekonomiky. Začalo sa podnikať, začal fungovať trhový mechanizmus a mnoho podnikov skončilo v konkurze. Ľudia prichádzali o prácu, a tým činom odbory o svojich členov. Bola to veľká daň za prechod z plánovaného na trhové hospodárstvo, keď státisíce ľudí prišli o svoje zamestnanie a nové pracovné miesta vznikali veľmi pomaly.
Riešili by ste nejaké veci inak?
Z dnešného pohľadu – aj ako prezidenta KOZ SR – môžem povedať, že sme sa mohli viacej venovať procesu privatizácie. V tom čase naši politici vítali kohokoľvek, kto prichádzal na Slovensko podnikať. Hodnotím to ako nie veľmi šťastný krok, pretože sa tu vytvárali schránkové firmy, pracovné pozície s veľmi nízkou pridanou hodnotou, ktoré boli slabo platené. Nakoniec sa Slovensko stalo montážnou dielňou Európskej únie.
Nakoniec sa Slovensko stalo montážnou dielňou Európskej únie.
Dovolím si tvrdiť, že ak by sme tu nemali krízu pre koronavírus, tak by sme videli, že slovenská ekonomika zažila svoj vrchol v rokoch 2018 a 2019. Ani pri najpriaznivejších podmienkach by sme z našej ekonomiky, tak ako ju máme na Slovensku vyskladanú, nedokázali dostať viac, a keďže máme trhový mechanizmus, nevieme ovplyvniť rast cien, preto potrebujeme, aby zároveň rástli aj platy. Slovenskí zamestnanci si to zaslúžia.
Som zvedavý, ako by zamestnávatelia dokázali vyžiť z 580 eur na mesiac. Hovorí sa, že po vojne je každý generál, a ja nechcem byť takým generálom. Myslím si, že odbory v tom čase urobili všetko, čo reálne urobiť mohli.
Ktoré obdobie bolo podľa vás najlepšie?
Po početných reformách pravicových vlád, ktoré nás stále vyzývali k uťahovaniu opaskov. Od roku 1993 sme si ich uťahovali viac ako 20 rokov, ale efekt sa stále neukazoval. Klasická mantra ekonómov, že trh všetko vyrieši, nefungovala. Platy na Slovensku stagnovali a ceny rástli.
Rozsypala sa nám skladba spoločnosti. Stredná vrstva ubúdala a pribúdala vrstva chudobných. Tým, že sa ľudia stávali chudobnejšími, zároveň boli aj menej slobodní a ochotní pracovať za veľmi nízke mzdy. To boli tie horšie časy. Potom – po zmene vlád – prišlo to lepšie obdobie pre zamestnancov, keď sa začala aj ekonomika prebúdzať po kríze v roku 2008.
Niekedy od roku 2013 výraznejšie rástla minimálna mzda a následne začali rásť aj ostatné mzdy. Prichádzali ďalšie sociálne istoty, ako napríklad zastropovanie dôchodkového veku, zvýšenie príplatkov za soboty, nedele a za sviatky, príplatky za nočné smeny atď. Naším cieľom bolo a má byť zabezpečenie dostatočných právnych, sociálnych a ekonomických istôt, ktoré práve po roku 2013 začali výrazne rásť.
Čo by ste zmenili v odboroch do budúcnosti?
Sú veci, o ktorých potrebujeme diskutovať vo vnútri odborov, takže o tých verejne hovoriť nebudem. Tie sa týkajú našej štruktúry, stavu členskej základne, prijímania nových členov. Tieto skutočnosti potrebujeme prediskutovať v rámci orgánov KOZ SR a s jednotlivými odborovými zväzmi, pretože aj my sa musíme prispôsobovať novým trendom, ktoré prichádzajú s digitalizáciou, automatizáciou a novými formami práce. Napríklad, máme tu aj obrovskú skupinu živnostníkov, ktorí pracujú na živnosť z donútenia a do budúcna by sa mohli stať našimi členmi.
Už roky tlačíme pred sebou problém, o ktorom sa diskutuje v členskej základni, že odborári si platia členské príspevky, aby mohli existovať a napríklad kolektívne vyjednávať, ale výhody z kolektívneho vyjednávania si užívajú všetci zamestnanci, teda aj neodborári.
Musíme byť nekompromisní vo vzťahu k reformám, ktoré Slovensko potrebuje urobiť
Čo sa týka činnosti smerom von, musíme byť nekompromisní vo vzťahu k reformám, ktoré Slovensko potrebuje urobiť. Tu by som spomenul materiál OECD z apríla minulého roka s názvom Stenčujúca sa stredná vrstva. Sám generálny tajomník Angel Gurría predstavoval opatrenia, ktoré OECD navrhuje jednotlivým vládam, ako zmenu daňového zaťaženia presmerovaním daní za prácu na kapitál, zavádzať nový daňový mix, progresívne dane, digitálne dane, zelené dane ako reakciu na nové procesy, ktoré ekonomika prináša.
My musíme vyvíjať tlak na vládu, aby tieto zmeny nastali aj na Slovensku. Viem, že to nie je jednoduché a nedá sa to urobiť za jedno volebné obdobie, ale musíme diverzifikovať priemysel, pretože ak s týmto nepohneme, bude Slovensko iba prešľapovať na jednom mieste a so zamestnávateľmi si budeme možno už len cez médiá odkazovať, že sa viac nedajú zvýšiť mzdy zamestnancom.
Svet okolo nás sa nezastaví, ceny budú naďalej rásť. Bol by som veľmi nerád, keby sa slovenskí zamestnanci, ktorí vynikajú pracovitosťou, odbornosťou a skúsenosťami, prepadali v sieti chudoby a mali problém zabezpečiť pre svoje rodiny dôstojný život.