Prežili sme 2020. Bol to rok, v ktorom sme zažili situácie ako nikdy predtým. Navyše to bol rok s parlamentnými voľbami. Z nich vzišla nová vláda. Boli sme zvedaví, ako sa na tento rok pozerajú dvaja najvyšší predstavitelia odborov na Slovensku. Prezidentovi Konfederácie odborových zväzov Slovenskej republiky Mariánovi Magdoškovi sme položili tri otázky.
Čo bolo podľa vášho názoru najhorším momentom roka 2020?
Vo všeobecnosti je to určite pandémia koronavírusu, ktorá zasiahla nielen Slovensko, ale celý svet. Nikto na ňu nebol pripravený. Väčšina krajín v tejto situácii reagovala chaoticky, možno v niektorých prípadoch až pudovo. Dodnes sme sa nespamätali z dôsledkov prvej vlny, prebieha druhá, niektorí hovoria už o tretej vlne.
Čo sa týka našej odborárskej práce, ako najhoršie vnímam prerušenie sociálneho dialógu. Poníženie odborárov ministrom práce, sociálnych vecí a rodiny na tripartite, keď minister hrubo porušil zákon o minimálnej mzde a zákon o tripartite, nebolo možné tolerovať. Našim odchodom z rokovania tripartity sme vyjadrili nesúhlas s ministrovým konaním. Toto sa nezaobišlo bez reakcie zo strany ministra Krajniaka vo forme sprievodných javov, ako sú legislatívne návrhy na zmenu tripartity a komplikovanie podmienok zakladania odborových organizácií. A samozrejme, nastalo ignorovanie sociálneho dialógu zo strany vlády ako celku.
Čo pozitívne by ste vyzdvihli z uplynulého roka?
Po februárových parlamentných voľbách sme začiatkom apríla, keď už mala vláda dostatok času rozhliadnuť sa, na tlačovej konferencii upozornili na absenciu sociálneho dialógu. O niekoľko dní nato sme dostali pozvanie na úrad vlády. Na tomto prvom stretnutí som premiérovi a prítomným ministrom, vrátane ministra Krajniaka, uveril, že majú úprimný záujem o sociálny dialóg. Mal som z toho rokovania dobrý pocit. To, čo sa však dialo potom, už také pozitívne nebolo. Vláda sa k prerokovávaniu a riešeniu vecí postavila spôsobom, že ak odborári chcú, nech si povedia svoj názor, ona si aj tak urobí po svojom. Vývoj a sled udalostí ukázal, že naše rozhodnutie nebyť len krovím, bol správnym krokom. Nemali sme záujem asistovať pri viacerých zlých rozhodnutiach niekoho, len aby ten mohol povedať, že veď aj odborári boli pri tom, keď sa prijímali. My sme sa viackrát voči tomu ohradili. Napríklad na Ekonomickom krízovom štábe som to bol ja, kto požiadal o vyplatenie odmien zamestnancom v prvej línii. Celá verejnosť vie, aký to malo priebeh. Sľub vyplatiť ich prišiel v apríli, no niektorí ich nemali vyplatené ešte ani v novembri. Tieto a podobné veci nás viedli k rozhodnutiu, že pri tom nebudeme asistovať. Aby som to zhrnul – začiatok bol veľmi sľubný, ale, žiaľ, zmýlili sme sa, rýchlo sme z dobrého pocitu vytriezveli.
Čo očakávate od budúceho roka?
Každý, nielen ja, by bol rád, keby sa skončila pandémia koronavírusu a s ním spojená koronakríza a mohli by sme žiť normálnym životom. Životom, na aký sme boli zvyknutí, aj keď mám obavy, že už taký nikdy nebude. Želali by sme si, aby na Slovensku začal fungovať normálny sociálny dialóg, aký funguje vo vyspelých demokratických krajinách Európskej únie. Príkladom je Nemecko, Francúzsko alebo severské krajiny, v ktorých má dialóg troch najvplyvnejších sociálnych partnerov, vlády, zamestnávateľov a odborárov, vážnosť a dôstojnosť. Slovenskí vládni predstavitelia akoby nechápali, že aj tie najmenej populárne opatrenia spoločnosť oveľa jednoduchšie prijíma, ak sú vopred prediskutované so zástupcami zamestnávateľov aj zamestnancov. Pretože odbory sú v tomto smere veľmi nápomocné. Dokážeme posúdiť správnosť opatrení. Ak sa prijímajú zlé opatrenia a k tomu bez diskusie, je na 99 percent isté, že ich spoločnosť neprijme. A toto sa deje práve v súčasnosti.