V diskusiách opakovane zaznieva, že Európa technologicky zaostáva najmä preto, že má príliš nepružný trh práce, drahých zamestnancov a priveľa regulácie. Lenže čoraz viac dôkazov ukazuje, že táto diagnóza je prinajmenšom neúplná. Európsky problém nespočíva len v tom, koľko stojí práca, alebo koľko tu máme regulácií. Oveľa dôležitejšia otázka znie: Čo sa deje so ziskami firiem?
Nová analýza Inštitútu pre inovácie a verejný záujem Univerzitnej vysokej školy v Londýne (UCL) a Európskej odborovej konfederácie (EOK) ukazuje, že Európa si svoj problém konkurencieschopnosti dlhodobo zle vysvetľuje. Kapitál ako taký nebol nikdy základným problémom. Úroky boli roky nízke, zisky veľkých firiem boli silné, štátna pomoc obrovská. Napriek tomu investície, produktivita aj mzdy stagnovali. Problém teda nebol v tom, že kapitálu bolo málo, ale v tom, kam smeroval.
„Hlavnou prekážkou rastu a produktivity nie sú náklady práce, ale smerovanie kapitálu.“
Autorský kolektív publikácie identifikoval, že namiesto investícií do výroby, výskumu, inovácií a kvalitných pracovných miest sa čoraz väčšia časť firemných peňazí presúvala k akcionárom. Dividendy a spätné odkupy akcií rástli rýchlejšie než zisky, firmy hromadili hotovosť a zároveň sa zadlžovali – nie preto, aby viac investovali, ale aby udržiavali výplaty vlastníkom.
Tieto zistenia úplne menia pohľad na debatu o konkurencieschopnosti. Ak firmy zarábajú, ale neinvestujú, potom problémom nie je ochrana zamestnancov. Problémom je model, v ktorom sa zisk čoraz viac vypláca, kumuluje alebo finančne zhodnocuje, namiesto toho, aby obnovoval produktívnu základňu ekonomiky.
„Odmeňovanie akcionárov príliš často neprichádza až po spravodlivých mzdách a investíciách, ale namiesto nich.“
A čo Slovensko?
Ak je podľa autorov štúdie hlavným problémom Európy nesprávne smerovanie kapitálu, potom je Slovensko učebnicovým príkladom krajiny, kde sa tento problém ešte znásobuje. Ako upozorňuje literatúra o závislých trhových ekonomikách (DME), značná časť ziskov vytvorených na Slovensku je vyplácaná zahraničným vlastníkom. Slovensko tak trpí „dvojitou stratou“, časť vytvorenej hodnoty odteká do zahraničia a zvyšná časť sa čoraz menej využíva na budovanie budúcej produktívnej kapacity ekonomiky.
A práve tu sa Miklošova argumentácia dostáva do slepej uličky. Už roky počúvame, že treba znížiť náklady práce, oslabiť regulácie, zjednodušiť prepúšťanie a viac motivovať firmy. Lenže ak dodatočné zdroje nekončia v investíciách, ale v dividendách, spätných odkupoch a finančných rezervách, potom deregulácia trhu práce nerieši príčinu problému. Iba odsúva pozornosť na niečo, čo v skutočnosti nič nerieši, len vytvára ešte väčší tlak na zamestnancov.
Ako z toho von?
Odpoveď na otázku, ako zabezpečiť, aby kapitál opäť plnil svoju základnú funkciu, nestojí na pracujúcich a ich ochrane, ale v investíciách do výroby, technológií, ľudí a budúcnosti.
Preto ani Európa a určite ani Slovensko nepotrebuje ďalšiu vlnu politik postavených na sociálnom dumpingu a okliešťovaní práv zamestnancov. Potrebuje priemyselnú politiku s jasnými pravidlami. Verejná pomoc musí byť viazaná na investície, kvalitné pracovné miesta, vzdelávanie, kolektívne vyjednávanie a na zákaze vyťahovania verejných peňazí cez dividendy či spätné odkupy akcií.
„Veľká časť dnešnej diskusie stále predpokladá, že Európa zaostáva preto, že pracovníci nie sú dostatočne produktívni. Táto štúdia naznačuje, že sa máme pozrieť inde…. Najhlasnejšie varujú pred úpadkom Európy práve tie firmy, ktoré samy dlhodobo podinvestovávali svoju výrobnú základňu a zároveň vyplatili rekordné sumy akcionárom.“
Lebo ak má Európa technologicky dobiehať USA a Čínu, neurobí to cez lacnejších a slabšie chránených zamestnancov. Urobí to len vtedy, ak prestane odmeňovať vyťahovanie hodnoty a začne odmeňovať jej reálne vytváranie.
Prečítaj si aj:
Aké poučenie si máme vziať z Dánska?
Naozaj Európu brzdí ochrana zamestnancov?
Ilustračné foto: AI