Vieme si vypestovať a vychovať to, čo potrebujeme. Napriek tomu sme si už zvykli na širšiu ponuku a nakupujeme radšej ovocie, zeleninu a mäso zo zahraničia. Slovenskí poľnohospodári cítia, že konkurovať dovozu je náročné. Ani podmienky kontroly, ktoré musia spĺňať v súlade s Európskou úniou, nie sú jednoduché, preto niektorých odradia. Zamestnanosť v poľnohospodárskej výrobe už nie je taká ako v minulosti a záujem o prácu v nej klesá. Prečo je tomu tak a ako podporiť poľnohospodárstvo zodpovedala v rozhovore predsedníčka Odborového zväzu pracovníkov poľnohospodárstva na Slovensku Jana Žitňáková.
Odborový zväz pracovníkov poľnohospodárstva na Slovensku združuje vyše 1100 členov. V akých odvetviach poľnohospodárstva pôsobia?
Prioritne patríme medzi výrobné zväzy. Ak by sme si to rozčlenili, tak ide v prvom rade o zamestnancov, ktorí pôsobia v rastlinnej a živočíšnej výrobe, mliekarenstve, záhradníctve, agroturistike, lesníctve a drevospracujúcom priemysle, či v poľnohospodárskej mechanizácii. Spadajú pod nás aj stredné odborné polytechnické školy a organizácie rezortu ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka, čo znamená, že v našom zväze majú zastúpenie aj štátni zamestnanci a zamestnanci pracujúci vo verejnom záujme. Máme, skutočne, široký záber, čo platí aj pre špecifickosť problémov a rozdielnu legislatívu.
Ako sme v úvode načrtli, poľnohospodárstvo je veľmi rozmanité. Od farmárov, pestovateľov až po chovateľov či veterinárov. Pozrime sa najskôr na pestovateľov ovocia a zeleniny. Faktom je, že na pultoch predajní nájdeme najmä ovocie a zeleninu z dovozu. Akú podporu majú domáci pestovatelia zo strany reťazcov, spotrebiteľov, ale aj štátu?
Obchodné reťazce majú u nás značný zahraničný kapitál. Ich cieľom je ziskovosť, preto je pre nich dôležitá aj cena. Ovocie a zelenina z dovozu je často lacnejšia a na to má vplyv vyššia dotácia štátu, alebo nižšie vstupné náklady. Našich pestovateľov to, pochopiteľne, trápi. Jeden nemenovaný reťazec má zmluvu nastavenú tak, že ak sa im ovocie alebo zelenina nepredá, vrátia ju nášmu pestovateľovi späť. To sa týka aj pekárenských výrobkov. Na Slovensku sú tiež prísne normy a kvalita musí byť na oveľa lepšej úrovni, k čomu nás zaväzuje EÚ. Pomoc zo strany štátu by mala byť efektívnejšia a tiež dlhodobá, inak bude poľnohospodárstvo postupne strádať. Dokážeme si vypestovať naozaj chutné a zdravé ovocie, ako jahody, jablká, marhule. Čo sa týka zeleniny, tak u nás sa veľmi dobre a vo veľkom pestujú paradajky.
V produkcii obilnín a obilia sme vždy napredovali, čo sa odzrkadľuje na vývoze týchto komodít do zahraničia. Ich nevyhnutnosť a význam ešte viac „podčiarkla“ vojna na Ukrajine. Napriek tomu, uvedomujeme si, že máme dostatok najmä pšenice a dokážeme z nej vyrobiť múku, následne chlieb, pečivo či cestoviny?
Myslím si, že sme si toho vedomí. Mrzí ma však, ako aj našich členov, že čoraz menej poľnohospodárskej pôdy využívame práve na pestovanie. Namiesto toho dnes staviame na nich veľké priemyselné parky. Vojna na Ukrajine mala vplyv aj na slovenských poľnohospodárov. Niektorí mali totiž problém predať našu pšenicu, pretože bola drahšia, tak ju držali na skladoch. Boli aj prípady, že si mlynári kúpili radšej ukrajinskú pšenicu, ktorá nespĺňala normy EÚ. Napriek tomu ich výrobky neboli preto lacnejšie.
Z historického kontextu je ale zjavné, že poľnohospodárstvo bolo na Slovensku v minulosti rozvinutejšie viac ako v súčasnosti. Prečo je tomu tak?
Kto mal vlastnú pôdu, bol zemepán a bol bohatý. V minulosti neboli iné pracovné pozície, ľudia boli nútení pracovať na vlastnej pôde a vždy to bolo najlacnejšie získanie potravy. Tú sebestačnosť my máme, no časom sme sa od nej odklonili. Stavali sme na základoch roľníckej spoločnosti, teraz je to už z pochopiteľných dôvodov iné, aj v tomto smere ideme s dobou. Dnes je už jednoduché kúpiť si ovocie alebo zeleninu, ktorá je síce sezónna, no máme ju v ponuke celoročne. Rozvinuté a silné boli u nás neskôr aj družstvá, ktoré zamestnávali „takmer všetkých“. V súčasnosti sú to už súkromné spoločnosti, ktoré sú síce orientované na poľnohospodársku výrobu, no už to nie je ani zďaleka porovnateľné.
V poľnohospodárskej výrobe pracovalo v minulosti aj viac ľudí, čo súviselo práve s tým, že sme viac pestovali, obrábali pôdu, chovali zvieratá. Aká je v súčasnosti zamestnanosť v tomto odvetví?
Problém je, že v poľnohospodárstve je priemerný vek zamestnancov 46 rokov. Tí, ktorí nastúpili v mladosti, sú tam doteraz. Noví a mladší neprichádzajú, nemajú totiž záujem o prácu v rastlinnej a živočíšnej výrobe. Druhá vec je, že aj naša produkcia sa modernizuje, to znamená, že máme modernejšie traktory, kombajny, vďaka ktorým je práca efektívnejšia, rýchlejšia. To, čo niekedy museli spraviť „desiati“, dnes spraví jeden pracovník. Niektorých môže odrádzať aj pracovný čas. Zima je v rastlinnej výrobe iná ako v živočíšnej. Rovnako tie zvieratká vás potrebujú každý deň, či je sviatok, víkend.
Za aké mzdy pracujú zamestnanci poľnohospodárskej výroby?
Je to rôzne, v súkromnej i v štátnej sfére. Odkedy som predsedníčka zväzu, tak napríklad štátni veterinári na Regionálnej veterinárnej a štátnej správe bojujú o lepšie platy už niekoľko rokov. Nástupná mzda u nich činí 900 euro v hrubom, čo je neporovnateľné so súkromnou praxou. Treba si uvedomiť, že týchto zamestnancov potrebujeme, lebo sú zodpovední za neustálu kontrolu bitúnkov, výrobní potravín, predajní, distribúcie. Ak sa pozrieme na súkromné družstvá, ktoré sú už dnes najmä akciové spoločnosti alebo spoločnosti s ručeným obmedzením, tak tam bola priemerná mzda v roku 2021 približne 920 euro v hrubom.
Každoročne potrebujú poľnohospodári výpomoc sezónnych pracovníkov. Vieme, že väčší záujem prejavujú ľudia z tretích krajín. Prečo sú sezónne práce pre Slovákov doma nezaujímavé a radšej ich hľadajú v zahraničí?
Je to o platoch. K nám prídu sezónne pracovať radšej Bulhari, Rumuni, Srbi, Ukrajinci. Finančne je to pre nich výhodné. Slováci za takéto sumy sezónne pracovať nebudú, preto si idú privyrobiť do zahraničia. Naši ľudia sú pracovití, no žiaľ, sezónne pomáhajú Rakúšanom, Nemcom alebo Čechom. Títo zamestnanci pracujú väčšinou na dohodu a majú buď hodinovú mzdu, alebo pracujú na výkon, čo znamená napríklad, že koľko kilogramov jabĺk nazbierajú.
Ak spomenieme uplynulé krízy, ako pandémia, inflácia, vysoké náklady za energie a tiež vyššie vstupy do výroby, ako hodnotíte podporu zo strany ministerstva pôdohospodárstva?
Ak by poľnohospodárska výroba nemala dotácie, najmä tie z EÚ, tak sme stratoví. Samozrejme, naši poľnohospodári musia splniť veľa podmienok, ktoré ich často aj odrádzajú od žiadostí, ktoré si podávajú na Pôdohospodárskej platobnej agentúre. Potrebujeme však skoro na všetko finančnú pomoc, ako na opravu strojov, nákup nových traktorov či na osievané plochy a zvieratá.
Pôdohospodárska platobná agentúra má za sebou aj „nemilé“ kauzy, ktoré môžu poľnohospodári, ale aj verejnosť vnímať negatívne. Bez ohľadu na to, je PPA dôležitým subjektom v rámci podpory a rozvoja poľnohospodárskej výroby?
Určite áno, je to „banka“ pre poľnohospodárov, aj potravinárov. Na druhej strane však musím povedať, že vždy sa nájdu jednotlivci, ktorí so sebou stiahnu aj tých ďalších, a to nie je fér.
Slovenská poľnohospodárska univerzita v Nitre je ako jediná zameraná na štúdium poľnohospodárstva, rozvoja vidieka a príbuzných odvetví. Je o tieto študijné odbory u mladých ľudí záujem?
Áno, SPU bola a je jediná, avšak nie je členom našich odborov, ale školských. Počet študentov v poľnohospodárskych študijných odboroch kontinuálne klesá, preto sa ponúkajú aj také odbory ako záhradná architektúra, ekonomika, technika. Je veľká škoda, že napríklad absolventi Technickej fakulty chcú viac robiť v automobilovom priemysle, než v poľnohospodárstve.
Ako sme na tom v chove hospodárskych zvierat?
Najviac chováme hovädzí dobytok, no aj tu sa už pomaly znižujú stavy. Rovnako to platí pre ošípané, ak spomeniem africký mor, tak ten skomplikoval aj domáci chov ošípaných, čo znamená, že bežní chovatelia musia o ňom informovať úrady. Máme tiež hydinárne, no aj napriek tomu kupujeme mäso z Poľska. Aj občania majú na „znížení“ chovu istý podiel. Spisujú petície kvôli zápachu, alebo prídu bývať na dedinu a vadí im aj kohút u suseda.
Počasie slovenským poľnohospodárom tento rok prialo a táto žatva bude veľmi úspešná. Môžeme hovoriť, dokonca, o prebytku pšenice. Ako sa to odzrkadlí na cenách pekárenských výrobkov?
Aj u nás bojujú poľnohospodári s klimatickými zmenami. Raz je sucho, inokedy je veľa zrážok. Faktom je, že úroda vždy závisí od počasia. Tento rok bol pre pšenicu úspešný a platí tiež pranostika – „studený máj, v stodole raj“. Aj pán rezortný minister uviedol, že úroda je o 20 percent vyššia ako za posledných päť rokov. Uvidíme, ako sa bude dariť kukurici, slnečnici a zemiakom. Čo sa týka cien pekárenských výrobkov, tak tie zrejme neklesnú.
Aké najčastejšie pracovnoprávne problémy riešite so svojimi členmi?
Také, aké zrejme každý zväz. Mzdy, porušenia pracovnej disciplíny a BOZP. U nás často dochádza k úrazom, ktoré súvisia so zvieratami. Vtedy zisťujeme, či zamestnanec dodržal predpisy, aká bola jeho reakcia atď. Špecifické problémy sú napríklad dlhé a nepravidelné pracovné zmeny, zvýšená fyzická námaha, tepelný stres a pod.
Čo máte v pláne v rámci zväzu do budúcna?
Ideálne by bolo, keby sme rástli, to sa, žiaľ, nedeje. To nesúvisí iba s tým, že poľnohospodárstvo už nie je tak rozvinuté ako niekedy, nepracuje v ňom toľko ľudí. Zamestnanci málo veria odborom a tomu, že iba odbory im vedia pomôcť a dohliadať na ich práva.