V krátkom čase po sebe sa stali dva prípady, keď na železničnú trať spadla časť mosta, resp. zlomil sa nosník, ktorý ho podopieral. To opäť otvorilo otázku investičného dlhu na Slovensku.
Podľa oficiálnych údajov Inštitútu pre stratégie a analýzy Úradu vlády SR a Útvaru hodnoty za peniaze Ministerstva financií SR dosahuje investičný dlh verejného sektora na Slovensku minimálne 40 miliárd eur, čo predstavuje približne 37% HDP z roku 2022. Ide o zdrvujúce číslo, ktoré vypovedá o hlbokom podfinancovaní Slovenskej republiky, neschopnej dlhodobo plniť svoje základné funkcie voči obyvateľstvu.
Najväčší investičný deficit evidujeme v dopravnej infraštruktúre (15 miliárd eur), zásobovaní vodou, kanalizácii a protipovodňovej ochrane (5,5 miliardy eur), zdravotníctve (4,7 miliardy eur) a podľa Najvyššieho kontrolného úradu dosahuje samotný modernizačný dlh vo vodárenskej infraštruktúre približne 10 miliárd eur. Tieto čísla nie sú len štatistikou – ich dôsledky sa premietajú do každodenného života: v roku 2024 až 10 % obyvateľov nebolo napojených na verejný vodovod, 29 % nebolo napojených na kanalizáciu a až 12 % žije v obydliach bez splachovacieho záchoda.
Lebo Fico?
Tento stav nie je výsledkom zlyhania jedného politika alebo jednej vlády – akokoľvek je kritika autoritatívnych či klientelistických praktík oprávnená. Ide o dôsledok viac než troch dekád neoliberálnych (ekonomicky konzervatívnych) reforiem, ktorých ideologickým jadrom bol washingtonský konsenzus: deregulácia, privatizácia, znižovanie verejných výdavkov a znižovanie daní. Výsledkom bol „štíhly štát“ – nie však v zmysle efektívnosti, ale v zmysle neschopnosti zabezpečiť základnú infraštruktúru, služby a dôstojné podmienky pre život.
A tieto naratívy sa dodnes šíria verejným priestorom. Stačí si vypočuť politikov naprieč politickým spektrom. Všetci dookola opakujú mantry o tom, ako štát musí šetriť na sebe a ako nie je možné ani zvyšovať dane, lebo to vraj dusí ekonomiku. Akoby investičné dlhy, ktoré sme si tu nahonobili, našu ekonomiku už skoro neudusili.
A čo médiá?
Ani verejná diskusia a mainstreamové médiá nezohrali pozitívnu úlohu pri riešení investičného dlhu – práve naopak. Dlhodobo reprodukovali neoliberálne naratívy o nevyhnutnosti fiškálnych škrtov, znižovania daní, a o potrebe súťaženia o investície prostredníctvom nízkych mzdových nákladov. Tieto diskurzívne rámce legitimizovali tzv. preteky ku dnu – neformálnu súťaž krajín o „konkurenčnú výhodu“ za cenu oslabovania vlastnej verejnej infraštruktúry, verejných služieb a sociálnych štandardov. Výsledkom je erózia predstavy štátu ako nástroja kolektívneho dobra a jeho redukcia na „správcu deficitu“ a „prekážku podnikania“.
K tomuto vývoju významne prispel aj spôsob, akým médiá kultivovali verejný priestor. S obľubou oslovujú analytikov z ideologicky homogénnych ekonomických think-tankov, ktorí majú – na každý, akokoľvek komplexný problém – vždy jednu jednoduchú odpoveď: štát je neefektívny, treba znižovať dane a liberalizovať trh. Tento hegemonistický prístup analytikov konzervatívnych think-tankov k ekonomickým otázkam, kde sa alternatívne názory systematicky vytláčajú z verejného diskurzu, si vybral svoju daň aj na kvalite verejnej debaty. Namiesto hľadania systémových riešení alebo pluralitného pohľadu na ekonomickú realitu sa verejnosti neustále ponúkal úzky, ideologicky podfarbený výklad, ktorý banalizoval sociálne dôsledky verejných škrtov a ignoroval varovania pred rastúcim investičným dlhom.
Takto deformovaná verejná debata oslabila spoločenskú schopnosť artikulovať požiadavky na funkčný, investične aktívny štát. Namiesto diskusie o tom, ako spravodlivo a efektívne financovať infraštruktúru, zdravotníctvo či vzdelávanie, sme celé dekády počúvali, prečo to nejde – čím sa vytvoril mentálny rámec defétizmu a rezignácie. Výsledkom nie je len zanedbaný stav štátnych investícií, ale aj vyprázdnená schopnosť spoločnosti uvažovať o inej budúcnosti, než je tá, ktorú predurčujú daňové stropy a ideologické bariéry.
Ide to inak?
Investície do infraštruktúry – či už ide o rekonštrukciu mostov, modernizáciu nemocníc alebo rozšírenie kanalizácie – si vyžadujú zvýšenie verejných výdavkov. To by však znamenalo vyšší deficit alebo vyššie dane. Keďže verejný diskurz dlhodobo odmieta oba nástroje ako neprípustné, štát sa v podstate sám zablokoval a dnes žneme dôsledky tejto politickej paralýzy.
Niektorí politici radi operujú s metaforou „zväčšovania koláča“ – teda rastu ekonomiky, ktorý má údajne sám osebe vyriešiť problémy verejných financií bez potreby zásahov do daňového systému či výdavkových rámcov. Táto predstava však naráža na tvrdú infraštruktúrnu realitu. Bez funkčných základov – ako sú kvalitné cesty, železnice, spoľahlivé vodovodné siete, dostupné a kvalitné zdravotníctvo či moderné školstvo – nie je možné vytvárať priaznivé podmienky pre udržateľný rozvoj.
Investičný dlh štátu zásadne limituje schopnosť ekonomiky „zväčšovať koláč“, pretože podkopáva produktivitu, regionálnu konvergenciu aj kvalitu života. Zanedbaná infraštruktúra nepredstavuje len technický problém – je to systémová bariéra rozvoja. Bez jej riešenia zostáva politická rétorika o hospodárskom raste bez opory v realite.
Realita nás, naopak, dobieha. Rozsah zanedbaných investícií už nemožno prekryť rétorikou „štíhleho štátu“ či ilúziami o trhu, ktorý všetko vyrieši. Slovensko dnes čelí dôsledkom dlhodobého podfinancovania (nízkonákladovej ekonomiky) – a ak nepriznáme, že na vyriešenie tohto stavu potrebujeme aktívny štát, dostatočne silné verejné investície a spravodlivý daňový mix, bude investičný dlh aj naďalej rásť – spolu so sociálnymi, ekologickými a civilizačnými stratami.
Foto: Screenshot Správy RTVS, 31.05.2025