Minulú nedeľu sa v bratislavskom Kácečku konala verejná diskusia o odkaze Nežnej revolúcie pod názvom 35 rokov hrboľatej cesty, ktorú zorganizovalo občianske združenie Reštart. Hoci sa podarilo mnohé zmeniť, je tu veľa vecí, ktoré sú priam ukážkou nášho zlyhania. V debate sa tak najviac skloňovala otázka kde sme urobili chyby a prečo ich ani po toľkých rokoch nie sme schopní napraviť.
V úvode Daniel Rabina predstavil novovznikajúce OZ Reštart. Zdôraznil, že v dnešnej polarizovanej dobe je veľmi dôležité diskutovať aj s ľuďmi, ktorí majú odlišné názory: „Nechcem, aby tu ľudia po sebe štekali.“
Po ňom sa slova ujal filozof a bývalý politik Boris Zala, ktorý vo svojom príspevku poukázal na rad chýb, ktoré mali zásadný vplyv na náš ďalší vývoj.
Podľa Zalu nie je podstatné kto to „pokašlal“, ale oveľa zásadnejšia je otázka, či sme si z možností, ktoré ponúkol November 89 vybrali tú správnu, pretože ich bolo viac. Neexistovala totiž len jedna jediná „správna cesta“, ako sa to snažia niektorí prezentovať.
Prvé chyby, ktoré zapríčinili následné systémové chyby, sa podľa neho udiali v období r. 1990-92. Takže keď dnes kritizujeme nejakú vládnu stranu a vkladáme nádej do nejakej novej, opomíname zásadný fakt, že sú len „povrchovým javom toho, čo sa udialo v pozadí.“
Napriek tomu, že November 89 mal svoj étos, ktorý spočíval v tom, že začal skutočný dialóg medzi všetkými vrstvami obyvateľstva a z neho následne vznikla pluralita, veľmi rýchlo sa udialo množstvo chýb – napr. lustračný zákon nepostihoval trestnoprávne zodpovedných v starom režime, ale zakazoval výkony funkcií radovým členom strany.
„Pamätám si mnohé heslá, no nepamätám si ani jedno, kde by niekto žiadal totálnu privatizáciu, zrušenie sociálneho zabezpečenia, slobodu špekulantom či priestor pre hazardné hry,“ povedal Zala.
Podľa bývalého politika, kľúčový okamih nastal, keď sa presadila Klausova koncepcia privatizácie, kde sa majetok celého štátu presunul do súkromných rúk. „To nebola zmena smerujúca k zefektívneniu hospodárstva, ale zmena vlastníckych štruktúr. Všetko iné bolo považované za návrat k starému režimu. Prichádzalo to najmä od českej pravice, čokoľvek alternatívne bolo považované za návrat do starého režimu. Komárkovej koncepcii sa vysmievali, že je to akási ‚ázijská perestrojka‛‚“ uviedol Zala.
Tento ideologický faktor následne formoval aj naše názory. Z takto koncipovanej privatizácie sa následne zrodili podvodné investičné fondy. Na Slovensku prišlo HZDS s koncepciou vytvárania „slovenskej kapitálotvornej vrstvy“, čo však v podstate neznamenalo nič iné, len rozkrádanie. Zala tento proces označil za vznik „lumpenburžoázie“, ktorá sa premenila na oligarchiu. „A táto oligarchia si podmanila všetky politické strany. Všetky,“ zdôraznil bývalý poslanec.
Právny systém vytvorený v r. 1992 -98 podľa jeho slov produkoval rôznych podvodníkov a politických dobrodruhov. Vzniklo niečo ako „finančno-mafiánsky kapitalizmus“, na čo upozorňoval liberálny mysliteľ Ralf Dahrendorf (ktorý bol inak miláčikom pravicových politikov).
Ideologicky sme sa ocitli pod tlakom mýtu neregulovateľného súkromného podnikania. Akákoľvek regulácia bola považovaná za nostalgiu za komunizmom. „Lenže aj súťaž musí mať presné pravidlá,“ zdôraznil Zala. „Postupne sme sprivatizovali sme všetko, nielen majetok, ale aj politické strany, súdnictvo a napokon aj políciu.“
Étos Novembra 89 – o dialógu a pluralite sme zničili okamžite po revolúcii: „Naopak vládne tu kontinuita od šokovej terapie, cez slovenskú kapitálotvornú vrstvu, cez univerzálnu privatizáciu k oligarchizácii štátu. U nás stále vládne neoliberálna koncepcia. Táto kontinuita nám spôsobuje úpadok. Ideme ku dnu, ale z dna sa dá vždy odraziť!“ dodal optimisticky na záver.
Majetkový prevrat
Podľa Petra Weissa najpodstatnejší aspekt revolúcie v r. 1989 to bol majetkový prevrat. Bývalý politik a diplomat vo svojom príspevku citoval historika Ľubomíra Liptáka, ktorý napísal, že tak ako po februári 1948 bola znásilnená idea sociálnej rovnosti a spravodlivosti, ponovembrový režim sa zaťažil dôsledkami dogmatickej interpretácie názoru na vlastníctvo.
Téza, že súkromné vlastníctvo je v princípe efektívnejšie ako štátne, „sa dezinterpretovala tak, že štátne vlastníctvo je v každom prípade horšie ako súkromné, a súkromné je v každom prípade lepšie ako akékoľvek iné“. Vznikla tak povera a z nej ideológia a štátna politika, ktorá sa sústredila na metódy a tempo privatizácie, najmä však na osoby, ktoré ju budú robiť.“ Lipták ako historik urobil prognózu, ktorá sa, žiaľ, naplnila: „dejiny realizácie novembrového prevratu budú asi do veľkej miery dejinami improvizovaného, insitného a nemorálneho realizovania tejto tézy s dlhodobými a ničivými dôsledkami v podobe klientelizmu, korupcie, sociálnych a hospodárskych kríz, na niekoľko desaťročí naprogramovanej záťaže spoločnosti“.
Výsledkom majetkového prevratu je oligarchizácia politiky – zdeformovaný vzťah medzi politikou a ekonomikou. „Smer ako sociálnodemokratická strana mohol v rokoch 2012-2016, keď vládol sám, urobiť prietrž tomuto trendu oligarchizácie. Bohužiaľ túto historickú príležitosť nevyužil. Preto tu dodnes máme krízu sociálnej demokracie,“ povedal Weiss.
Transformácia odborov
Podľa prezidentky Konfederácie odborových zväzov Slovenskej republiky (KOZ SR) Moniky Uhlerovej sa viacero chýb pri transformácii odborov udialo hneď na začiatku a ich dôsledky sa ťahajú až do súčasnosti. Preto ich bude veľmi ťažké napraviť, lebo mnohé veci sú dnes „doslova zabetónované.“
„Ekonomická a sociálna transformácia, ktorá bola silne pravicová, mala zásadný vplyv aj na odpory. Pretože všetko, čo sa nejakým spôsobom približovalo k sociálnodemokratickému poňatiu, bolo vnímané ako návrat do minulosti,“ povedala šéfka odborov.
Zdôraznila, že aj samotné odbory museli prejsť vnútornou transformáciou: „ROH prepojené so štátostranou, muselo zvládnuť nové podmienky v transformujúcom sa systéme.“
Revolučné odborové hnutie (ROH) sa začalo transformovať na demokratizujúcu sa Konfederáciu odborových zväzov hneď v r. 1990. Hoci došlo programovej, majetkovej aj organizačnej k zmene, podľa Uhlerovej išlo o „preliatie starého vína do novej fľaše“.
Za prirodzené považuje, že pod vplyvom porevolučnej eufórie sa rozhodnutia začali prijímať zdola a posilnila sa pozícia jednotlivých zväzov. Odbory sa však pretransformovali na konfederatívnom princípe, nie na federatívnom, čiže KOZ sa stala len akousi strechou a posilnila sa pozícia odborových organizácií a zväzov, ktoré získali oveľa väčšiu moc.
Samotná konfederácia však nebola schopná dynamicky reagovať na meniaci sa podmienky a aktuálne výzvy, a tak pri transformácii došlo k množstvu chýb.
Azda najlepšie to ilustruje rapídny pokles členskej základne. Odbory na Slovensku mali krátko po revolúcii 2,5 milióna členov, no v dôsledku ekonomických zmien prišli v priebehu jednej dekády takmer o 37 % členov.
Na stav členskej základne mali rozhodujúci vplyv privatizácia, zmena vlastníckych vzťahov, prepúšťanie a z toho vyplývajúca vysoká nezamestnanosť , ktorá v tých časoch atakovala 20 %.
Ďalší problém predstavuje majetková transformácia. ROH disponovalo majetkom 16 miliárd korún československých, a tento majetok bolo treba nejakým spôsobom preniesť na odbory. Napokon majetok vo vlastníctve zväzov prešiel pod zväzy a majetok odborových organizácií prešiel pod ne. Takýmto spôsobom sa vlastníctvo odborov rozdrobilo.
Azda najväčším problém je to, že po vzniku KOZ, v ktorej sa mala koncentrovať politická moc odborov, nastala situácia, že KOZ nedisponuje žiadnym majetkom. Na KOZ ako „politickú strechu“ odborov tak neprešla ekonomická sila z ROH.
Ďalším problémom bolo to, že predstavitelia odborov hľadajúc svoje miesto v novovzniknutých podmienkach, nereagovali aktívne na prichádzajúce podnety ale vykonávali skôr „reaktívnu“ politiku.
Prvé roky po Nežnej revolúcii nemala KOZ zadefinované svoje programové ciele, nemala žiadnu víziu, aké postavenie by mali mať v politickom a spoločenskom systéme. Odbory sa v tomto období sústredili na vlastnú organizačnú transformáciu a definovanie svojho miesta voči vláde a na tripartite. „To ich zamestnávalo natoľko, že sa nesústredili na nejaké svoje vlastné programové vymedzenie sa. Zároveň členská základňa upadala a tento úpadok ďalej pokračoval. Bez silnej členskej základne je náročné organizovať nejaký protest,“ skonštatovala Uhlerová.
KOZ tak strácala akcieschopnosť, viac sa spoliehala na vyjednávanie v rámci tripartity ako na nátlakové aktivity. Tie sa zintenzívnili až v období keď prvá a druhá vláda Mikuláša Dzurindu prijímala reformy, ktoré mali negatívne sociálne dopady na obyvateľstvo.
Odbory si však zároveň uvedomovali, že prostredníctvom tripartitných rokovaní nedokážu dostatočne obhajovať svoje záujmy. Preto sa začali sústreďovať na hľadanie politických spojenectiev „a toto si myslím, že bolo ďalšou obrovskou chybou vo vývoji odborov,“ skonštatoval šéfka KOZ a ďalej dodala: „Tí, ktorí uviedli odbory do zmluvného partnerstva s politickou stranou Smer, dostatočne nevyhodnotili dôsledky tohoto kroku pre odbory na najbližších 10-20 rokov. Toto partnerstvo odbory uzavreli v r. 2005, ale Snem KOZ v novembri 2023 prijal rozhodnutie z neho vystúpiť.“
„Na druhej strane treba povedať, že odbory sa veľmi výrazne zapojili aj do protimečiarovského zápasu. A pre HZDS to bolo veľmi bolestivé,“ poznamenal Boris Zala.
„Zabudnutá“ mládež
Po bloku venovanom transformácii odborov nasledovala diskusia, v ktorej rezonovala najmä otázka, prečo mladí ľudia opúšťajú krajinu, a nikto z predstaviteľov súčasnej moci o tomto probléme vôbec nehovorí.
Boris Zala na margo toho povedal: „Ak má mať Reštart nejaký zmysel, tak musí skutočne predstaviť víziu Slovenska, ktorá bude zaujímavá pre mladých ľudí.“
Podľa Moniky Uhlerovej „táto krajina nie je mladých ľudí, lebo to nie je zaujímavá voličská základňa.“ Zdôraznila však, že pre udržanie života odborov je kľúčové zacieliť sa na mladých, pretože oni predstavujú budúcnosť. „Preto musíme reflektovať ich potreby a záujmy a nejakým spôsobom ich prenášať do odborovej práce. Bez mladých nemá žiadna krajina budúcnosť.“
Foto: autor