V posledných dňoch v médiách znovu rezonuje téma výrazného poklesu zákaziek nákladného železničného dopravcu ZSSK CARGO. Články hovoria o prázdnych vozňoch a zaznievajú varovania pred kolapsom, ktorý by nezasiahol len jednu firmu, ale v konečnom dôsledku celú slovenskú ekonomiku. A musím priznať, že ma to neprekvapilo – skôr ma mrzí, že to prichádza až teraz a nie ako problém, na ktorý by sa verejné inštitúcie nevedeli pripraviť v predstihu.
Už 12. júla 2023 som na 3. zasadnutí komisie pre fond Spravodlivej transformácie upozornil zástupcov ministerstiev na jeden z predvídateľných problémov. Vtedy som sa pýtal, ako plánované odstavovanie čierneho uhlia a tým aj jeho prepravy ovplyvní zamestnanosť v ZSSK CARGO. Či príslušné ministerstvá tieto dopady analyzujú a či sa na ne pripravujú. Prípadne, či budú mať zamestnanci ZSSK CARGO, ktorí prídu o prácu, možnosť zapojiť sa do projektov z fondu FST, ktoré by kompenzovali zanikajúce pracovné miesta.
Pýtal som sa na to v súvislosti s predstaveným projektom konca spaľovania uhlia v košickej teplárni a jeho nahradenia geotermálnou energiou – dotkol som sa aj ďalších z tohto pohľadu rizikových projektov dekarbonizácie (U. S. Steel Košice, cementáreň v Turni nad Bodvou, atď.). Problémom samozrejme nie je samotný prechod na ekologickejšie technológie, pretože tieto zmeny prichádzajú a sú vlastne nevyhnutné. Na ich dopady sa však treba pripravovať s dostatočným predstihom. Žiaľ, reakcia bola vtedy skôr formálna než strategická.
Začarovaný kruh
Ukazuje sa, že problém nie je len v tom, že Cargo stráca tradičné komodity, ale najmä v tom, že vôbec ako štát neuvažujeme o adekvátnych riešeniach. Ani o nahradení prepravných kapacít inými komoditami, ani o rozvoji železničnej infraštruktúry, aby sme prilákali prepravcov. A nič nerobíme ani so šialeným nárastom kamiónovej dopravy na Slovensku, čo tiež znižuje zákazky Carga. Dnešný stav našej železničnej infraštruktúry spôsobuje, že Slovensko sa stáva tranzitnou slepou uličkou. Kto môže obísť naše trate, obchádza ich – Maďarsko už stavia tretiu koľaj smerom do Rakúska, aby prevzalo aj tú časť našich kapacít. To nie sú detaily, to je strategická hrozba.
Pokles zákaziek pre nákladnú dopravu znamená reťazovú reakciu. Menej zákaziek pre ZSSK Cargo znamená menej práce pre zamestnancov. Menej práce znamená hrozbu prepúšťania. Menej zákaziek pre ZSSK CARGO znamená menej tržieb pre ŽSR (správca železničnej infraštruktúry). Menej tržieb pre ŽSR znamená ešte horšiu údržbu tratí a prakticky nulový priestor na investície. A menšia aktivita na železniciach znamená aj nižšie príjmy štátu z daní a odvodov plynúcich z ekonomickej aktivity, čo zase bude limitovať schopnosť štátu investovať do železničnej infraštruktúry.
A tak sa točíme v špirále, z ktorej sa s pribúdajúcim časom budeme vyhrabávať čoraz ťažšie.
Ak chceme, aby sa železničná nákladná doprava na Slovensku úplne nezrútila, potrebujeme prestať hľadať vinníkov a začať riešiť podstatu. Potrebujeme zásadne zmodernizovať infraštruktúru, potrebujeme nové typy prepravy, reálne prechodové nástroje pre zamestnancov a koordinované plánovanie medzi rezortmi. Ak to neurobíme teraz, neskôr môže byť už neskoro.
Green deal je tkáčskym strojom 21. storočia
Dnes sa objavujú rýchle výklady, že „za to môže Green Deal“. Lenže to je skratka, ktorá zakrýva realitu. Skutočným problémom je zlyhanie našich domácich verejných a hospodárskych politík a neschopnosť strategicky plánovať. Každá veľká zmena – aj tá ekologická – má svoje dopady. Pozitívne aj negatívne. Tie pozitívne by sme mali stimulovať a tie negatívne kompenzovať. Nič z toho však nerobíme. Na západe sa preto pripravujú kompenzačné programy a prechodové mechanizmy. U nás sa skôr spoliehame na to, že „nejako to dopadne“.
Slovenská reakcia pripomína konanie tzv. ludditov zo začiatku 19. storočia. Ludditi boli bývalí remeselní tkáči, ktorí v dôsledku technologickej zmeny – zavádzaní strojového tkania, prišli o prácu. Ich reakcia bola extrémna, okrem rozbíjania zariadení tkáčskych dielni boli podozriví aj z lúpeží a vrážd. Vtedajší establišment sa s nimi vysporiadal relatívne rýchlo – buď skončili na šibeniciach, vo väzeniach, alebo v chudobincoch, čo boli vlastne tiež iba „väznice“.
Na rozdiel od Ludditov, ktorí nemali žiadnu alternatívu, však naši dnešní politickí „ludditi“, rétoricky bojujúci voči Green Dealu, majú nielen iné alternatívy, ale aj „kľúče od miešačky“.
Je to naša zodpovednosť
Naši politici, bez ohľadu na politickú príslušnosť v minulých rokoch vedeli, čo sa chystá a namiesto hľadania riešení, vízií a stratégii sa v tejto oblasti spoľahli na osvedčené: „nejako to dopadne“. A dopadlo to ako vždy. Ešteže vždy vieme naše problémy verbalizovať ako niečo, čo nám spôsobuje zlý Green deal a Brusel.
Dnes vidíme, že „nejako to dopadne“ nestačí. A že mnohé upozornenia, ktoré zaznievali v minulosti, začínajú byť tvrdou realitou. Ak chceme, aby sa železničná nákladná doprava na Slovensku úplne nezrútila, potrebujeme prestať hľadať vinníkov a začať riešiť podstatu. Potrebujeme zásadne zmodernizovať infraštruktúru, potrebujeme nové typy prepravy, reálne prechodové nástroje pre zamestnancov a koordinované plánovanie medzi rezortmi.
Ak to neurobíme teraz, neskôr môže byť už neskoro.
Foto: Flickr